Šesťdesiate prvé narodeniny nie sú síce okrúhle, ale ak vám k ním pripravia pompézny darček, mali by sa oslávencovi vryť do pamäti ako niečo výnimočné. Stalin ich chcel osláviť v Helsinkách, ktoré mali byť tri týždne po napadnutí Fínska (30. november 1939) už dobité a nový slávnostný pochod, pre túto príležitosť vopred pre Stalina zložený, mal byť tým darčekom. Červená armáda Helsinkami nepochodovala, namiesto gratulácií zo zahraničia, v decembri prišlo k vylúčeniu Sovietskeho Zväzu zo Spoločenstva národov a Zimná vojna, ktorá odhalila katastrofálny bordel v ruskej brannej moci, trvala viac ako sto dní, namiesto plánovaných dvoch týždňov.
Ak by to niekomu pripomínalo niečo zo súčasnosti, nezaškodí si tiež pripomenúť, že o dva roky neskôr, v decembri 1941, mal údajne Hitler už vybraný konkrétny moskovský hotel, kde chcel osláviť dobitie Moskvy. Nuž, nevydalo ani Josifovi, ani Adolfovi a treba dúfať, že nevydá ani teraz Vladimírovi.
To odbočenie do minulosti, poznačenej bezcitnou agresiou diktátorov, nie je samoúčelné. Z priebehu dnešnej ruskej agresie na Ukrajine, z jej zmätenosti, hrubosti a neúčinnosti zároveň, nie je ťažké dedukovať, čo bude nasledovať ale aj to, aký bol krajný termín, k akému dátumu chcel Putin triumfovať. Už sa mu to nijako nepodarí, to ale neznamená, že šialený mužík sa stiahne. Reálna vidina, že z Ruska už nebude môcť vytiahnuť päty, ho možno do konca života uväzní v jeho bunkroch. Ešte reálnejšia vidina, že 9. Mája vojenská prehliadka na Červenom námestí nebude rozhodne slávnostná a možno nebude vôbec, ho musí privádzať do zúrivosti.
Putinovi sa neuľaví, keď rozmetá svoj generálny štáb po gulagoch. Nebude pokojnejšie spávať, ak pošle na smrť ďalšie tisíce ruských záloh aj brancov. Neodľahne mu, ak tým vraždiacim hordám vydá napospas životy státisícov ukrajinských civilistov. Nič na svete už Putinovi nemôže byť po vôli. Neobsadil rýchlo Ukrajinu. Nemá žiadnu páku, ako ju teraz naozaj, v mysliach a vo vôli Ukrajincov rozdeliť. Nikto nevítal jeho kolóny garmoškami a rozkvitnutým orgovánom, najasajú davy, ani len jednotlivci. Všade ho víta smrť, ktorú priniesli jeho vojaci na Ukrajinu a ak si tam aj niečo nakradnú, pribalia si to len k vlastnej smrti, lebo život, normálny život, ich nečaká už ani v Rusku. Z Putina nebude nikdy triumfátor, v Moskve nepribudne Víťazný oblúk a ruské obete nebudú nikdy pripomínané. Určite nie s pietou. Ruské obete zradili Putinov chtíč po vavrínovom venci, pripomenuli mu len horkú chuť bobkového listu a tá chuť mu v ústach ostane do smrti. Putin nenávidí Rusov, lebo mu neumožnili rýchlo oslobodiť Rusko, lebo takmer osemdesiat rokov ho reálne nemá kto ohrozovať. Okrem ruských diktátorov.
Je načase povolať veľvyslancov z Moskvy, je načase vylúčiť Rusko z OSN, zablokovať ruským lodiam prístavy, uzavrieť letovú prevádzku nad Ukrajinou. Je úplne jedno, či zmasakrované civilné obyvateľstvo majú na svedomí naivní blondiaci od Volgogradu, či Kadyrove tlupy v ich tyle, mieriace aj na ich chrbty. Sú to občania Ruskej federácie a či nadmieru ochotne, alebo zo strachu a so sebazaprením, plnia rozkazy, ktoré ešte len prinesú tie najväčšie obete na strane ukrajinských civilistov. Toho sa obávam, že sa v najbližších týždňoch stane. Obávam sa, že tisíce tých blondiakov z toho zošalie. Aj oni sú obete, ale nie primárne a nie všetci.
Posledné čo svet potrebuje, je Rusko na kolenách. To je iba odsúvanie problému na spôsob Weimarskej republiky pred sto rokmi. Ak sa ale Rusko nezbaví zatrpknutej túžby po spasení sveta, ak neprestane upodozrievať svet, že všetci túžia po ich brezových hájoch a rašeliniskách od Jeniseja až po Lenu, ostanú na kolenách navždy. Bez ohľadu na to, ako vysoko občas tými stŕpnutými nohami sľubujú vyskočiť. Na kolenách vyvolávajú strach.
