Dopriate mu to bolo, odvtedy hneď dva krát, a to je asi tak všetko, čo sa dá o jeho sľuboch vyslaných týmto smerom povedať. Tie sľuby boli ale dostatočne presvedčivé na to, aby krátkozrakým voličom opätovne nasadili ružové okuliare. Dostatočne veľké percento voličov uverilo sľubom fantastu o tom, ako bude bojovať proti nehanebnému tvoreniu ziskov. Či už súkromných zdravotných poisťovní, schránkových firiem a podobne. Tvorenie ziskov v normálnej a zdravej spoločnosti vytvára zdravé prostredie v podnikaní a dobrý obchod je taký obchod, z ktorého realizácie majú prospech obidve strany. Kupujúci aj predávajúci, dodávateľ aj odberateľ, subdodávateľ dodávateľa aj štát, ktorý si z každého dielu prospešnej ekonomickej aktivity odvedie svoj diel pre udržanie, podporu a rozvoj tých činností, ktoré štátu prináležia a ktoré za neho nezabezpečí nikto iný, maximálne ak na báze dobrovoľnosti, charity či filantropie.
Slovensko však nie je dobrý štát. Zisky tvorené jednou skupinou; uzavretou, malou a nedostupnou aj pred čo i len formálnym prehľadom štátnej moci o tom, čo sa tam vlastne deje, vytvárajú dlhy pre skupinu druhú. Početnú, nutne nehanebne holú pred bedlivým okom štátneho úradníka a bezbrannú vo chvíli, keď sa ten rozhodne na členovi tej druhej skupiny uplatniť si nárok štátu na plodoch jeho práce, či len púhej existencie v tomto mizernom časopriestore. Predpokladať, že štát pri takomto tvorení a delení ziskov a dlhov prichádza skrátka, nie je úplne presné. Štát vo svojich funkciách, ktoré sú potrebné a neraz ústavou zaručené pre jeho obyvateľov, ťahá za kratší koniec povrazu, jeho potreby na výkon týchto funkcií sú poddimenzované a tak logicky, kvalita aj kvantita ponúkaného (zaručeného) je mizerná a často aj nedostupná.
To však neznamená, že štát, ak máme na mysli nie jeho obyvateľstvo ale výlučne štátnu mašinériu a jej špičky, trpia nejakou núdzou či nedostatkom. Či už umiestnení v hlavnom meste alebo roztrúsení po regiónoch, nelíši sa v mnohom štátny zamestnanec od iného. Chodí do práce, bojí sa o tú prácu, ohne chrbát možno častejšie ako zamestnanec v súkromnom sektore. Často vie o veciach, z ktorých by sa nám pretočili panenky, ak by sme ich my iba tušili, zatiaľ čo on o nich vie a poslušne drží hubu a krok. Plynú mu z toho určité výhody, nie však také, aby mu bolo čo závidieť. Tie výhody ho ale dokážu udržať v koridore, ktorý si každý z nich zdôvodňuje podľa vlastnej závislosti na práci ktorú vykonáva. Od nezáujmu a rezignácie po snahu ušklbnúť aj pre seba čosi, keď už šklbú aj iní, ktorým práve on má kryť chrbát. Nech je ten koridor zo svojej vnútornej strany zdôvodnený akokoľvek, zvonka ho podopierajú alebo podrývajú tí, ktorí majú záujem na tom, aby bol výlučne smerovaný k ich nerušenému a neobmedzenému blahobytu.
Politický nominant môže vyrábať v dozornej či správnej rade akékoľvek psie kusy, kým sa mu na to nepríde. Aby tie psie kusy stvárať nemohol, na to je vytvorený dostatočne početný štátny aparát, ktorý ale z vyššie uvedených príčin, nie vždy reaguje tak, ako by reagovať mal. Preto sme svedkami situácie, ktorá sa do nemoty opakuje a do nemoty končí v bezvýchodiskovom bludisku zhadzovania zodpovednosti, bagatelizovania udalosti a vyťahovania udalostí predošlých, navlas podobných, ktoré ale spískal niekto iný. Miesto toho, aby zasiahol ten kto má, ozve sa naštvaný lekár, učiteľ, súdny úradník, aktivista či dôchodca. Jeho hlas je najskôr umlčovaný, po medializácii kauzy sa hľadá niečo na média a ak to inak nejde, padajú hlavy ministrov, šéfov dozorných rád a chvíľu to vyzerá, že na tie padnuté hlavy, znesú sa hromy a blesky.
Avšak len dovtedy, kým tie padnuté hlavy nevylezú z iného válova a veselo krochkajú ďalej. Premiér Fico je už na tom tak zle, že siaha po tých najúbohejších výhovorkách, na aké sa dnes nezmôže ani pologramotný absentér a príživník. Po nedoriešenej blamáži okolo piešťanského CTčka a obdobných blamážach s obstarávaním v nemocniciach, po bezradnom postoji pred situáciou lekárov a sestier v žilinskej nemocnici, ktorá kopíruje situácie v iných nemocniciach, sa nechal počuť a nepriamo sám seba usvedčil z vlastného amaterizmu, neschopnosti a nezáujmu vôbec niečo s touto spoločnosťou urobiť.
Pre jeho reputáciu dvojnásobného premiéra Slovenska nie je relevantná skutočnosť, že jeho ministerka Zvolenská neustála situáciu v rezorte zdravotníctva a musela odísť. Tak isto nie je relevantná skutočnosť, že jej nástupca Čislák nevie kam z konopí a čo vlastne robiť, aby lekári a sestry neutekali z nemocníc. Namiesto toho sa vracia do obdobia spred desiatich rokov, do obdobia svojich jalových sľubov občanom podvedených spoločnosťami BMG Invest a Horizont, do obdobia, kedy rezort zdravotníctva viedol Rudolf Zajac. Ten je podľa Fica zodpovedný za dnešný marazmus v slovenskom zdravotníctve (ministrom bol v rokoch 2002 až 2006) a spolu s ním aj bývalý minister Uhliarik (2010 až 2012). A preto to mala Zvolenská také ťažké, preto to má Čislák tak isto ťažké, lebo Fico za sedem rokov svojho premiérovania nevie napraviť chyby (ak vôbec nastali) predchádzajúcich vlád. Lenže jeho veľkohubé tárajstvo tvrdí niečo úplne iné. Tvrdí, že vylepšuje postavenie pracujúceho človeka, že vylepšuje podnikateľské prostredie, zlepšuje kvalitu života dôchodcov aj samotné dôchodky. Že zlepšuje zdravotnú starostlivosť, zamestnanosť, prístup k štúdiu, podporuje začínajúce podnikanie cez startupy, to všetko ale bez ohľadu na to, koľko škody napáchalo jeho sedemročné bašovanie v tomto pašalíku.
Jeho tvrdenie o podpore začínajúceho podnikania je v priamom rozpore s lokajskou podriadenosťou voči oligarchom typu Váhostav. Situácia okolo reštrukturalizácie Váhostavu je výsmechom do očí všetkým, nie iba malých a stredných podnikateľov postihnutých touto reštrukturalizáciou. Je to výsmech ich učiteľov, ktorí im do hláv kedysi vštepovali niečo iné. Je to výsmech ich lekárov, ktorí ich nabádajú, aby v záujme svojho zdravia, vyvarovali sa stresovým situáciám. Je to výsmech ich rodinných príslušníkov, ktorí sú závislí na ich prosperite. Je to výsmech ich zamestnancov, ktorí sú závislí na tom istom. Je to výsmech ich rodičov, ktorých dôchodok sa má odvíjať práve od ich príjmov a odvodov. Je to výsmech celému Slovensku a až ten doznie, nebude tu do smiechu nikomu.
Štát je komplikovaný útvar a požiadavky na kvalitné vedenie štátu sa desaťročiami stupňujú. Za tie desaťročia štát na seba naberá zodpovednosť za čoraz väčšiu skupinu obyvateľstva a v súčasnosti tam už patríme v podstate všetci. Nebolo to tak vždy a predsa dokázal, zle vedený a zle spravovaný štát, kolabovať na svojej neschopnosti. Zdanlivo okrajové a malicherné aféry predznamenali celkovú kondíciu štátu v období, kedy sa zdal byť mocným a suverénnym, pravda však bola vždy kruto iná. Nie inak na tom bolo Francúzsko na sklonku 19. storočia, kedy prepukla lživá aféra okolo kapitána Alfreda Dreyfusa a neschopnosť francúzskych generálov a generálneho štábu si odniesol radový dôstojník obvinený zo špionáže.
Alfreda Dreyfusa sa ale v známom článku „Žalujem“ (J´accuse) zastal Émile Zola. Za ten článok bol odsúdený na rok väzenia, ktorému sa vyhol emigráciou do Londýna. Zola nežaloval iba jednotlivých vinníkov, žaloval celú spoločnosť za to, že zakrýva a tají skutočnosť a nahradzuje ju nenávistným pohonom na jednotlivca, že sa vystatuje nad svoje možnosti a schopnosti, čo sa žalostne potvrdilo tak v minulosti (1870 a potupná prehra vo francúzsko- pruskej vojne), ako aj v budúcnosti, v rokoch prvej svetovej vojny a francúzskej bezradnosti vzdorovať nemeckej agresii samostatne.
Preto je úvod Zolovej obžaloby spoločnosti z roku 1898 nadčasový, dá sa aplikovať na každú dobu, kedy o štáte rozhodujú nezodpovední a nekompetentní úradníci, zbabelí v zodpovednosti a hulvátsky v rečiach:
Žalujem
Kauza sa začala až dnes, pretože až dnes sú úplne známi jej aktéri. Na jednej strane vinníci, ktorí si neželajú vniesť svetlo do kauzy, na druhej strane spravodliví, ktorí sa obetujú a svetlo si želajú.
Keď pochováte pravdu pod zem, hromadí sa v nej, naberá silu rovnajúcu sa explózii a v deň, keď vybuchne, vyletí s ňou na povrch zemský všetko ostatné.
...
