Jeden rys slovenskej politickej kultúry treba oceniť. Pozície na ministerstve zahraničných vecí, aj v časoch, kedy v názve nemalo doplnok- a európskych záležitostí, zastávali aj za Mečiara či Fica ľudia, ktorí na rozdiel od ich kolegov z iných rezortov, predsa len boli o čosi prijateľnejší, vyjadrovali sa vecne, rôzne invektívy im boli na hony vzdialené.
Počas približne poslednej dekády ale, rozmohol sa nám tu určitý nešvár vo výbere kandidátov do predvolebného boja. Pre nedostatok politikov aj „politikov“, začal sa samozber čohokoľvek pútavejšieho, než je bežný zhluk na ostrovčeku čakajúcich na električku, či pred dverami u obvodného. Danko, Kotleba a Matovič boli a sú v tomto experimente ochutnávky so zaviazanými očami preborníci a ako sa im vo voľbách zadarilo, tak mali na výber ich potencionálni koaliční partneri v ochutnávke pokračovať s už predžutými vzorkami.
Výsledkom takéhoto originálneho experimentovania sú buď stálice konštantnej fotometrickej veličiny ako ľubovoľný Kuffa, Machala, Kotlár či Záborská, alebo nejasne blikajúce bludičky rozmeru Romana Tabaková a menej. Takto nestabilná a obmedzená ponuka, dokáže u určitého spektra voliča znížiť už aj tak dosť nízku hranicu kritéria jeho dopytu a tak sa rôzne čudá, nie iba tie vyššie spomenuté, dokázali prešplhať zo včerajšej trafiky na zabudnutom rázcestí do vládnej limuzíny a vlastného „muža v čiernom“.
A práve tento nešvár si vyžaduje od opozičných politikov, dokonca aj od „politikov“ s ambíciou označenia štátnik, určitú razanciu a kontinuitu ich vystupovania a reakcie na beznádejnú hlúposť, očividné klamstvo a znižovanie latky podliezania ich koaličných náprotivkov. Žiadúce je to až tak veľmi, že Ivan Korčok napokon reaguje na prosbu dôchodkyne, aby zmyl zo seba označenie „Prezident vojny“ od protikandidáta Pellegriniho, ktorého jeho bludička Eštok tak ľúbezne a presne označil ako „Prezidenta podvodu.“
V športe, ktorý by sa nemal miešať s politikou, je to na rozdiel od politiky jednoduchšie. Aj roky po usvedčení z podvodného dosiahnutia víťazstva, vie príslušná jury odobrať medailu, vymazať rekord, zahanbiť podvodníka. A práveže ak toto v politickom boji možné nie je, vyžaduje sa od politikov, minimálne od určitého spektra voličov je to žiadané, dosť odlišný spôsob reakcie, než predviedol Ivan Korčok.
Z „úprimne povedané, nemám chuť“ (na to reagovať), prejsť po štvrťhodinke na „úprimne povedané, verím, že ľudia vedia posúdiť ako to bolo“ je Maškarovej- Eštokov spôsob priznania a popretia zodpovednosti za ďalší spackaný výron ministra, predsedu koaličnej strany a mentálneho plešivca, ktorému v priestoroch medzi obočím a tylom evidentne chýba iný implantát ako tá „Kňažkovská“ srsť z chrbta. Čo bola, ak si niekto pamätá, narážka na „prehadzovačku“ plešiny prvého ponovembrového predsedu vlády Mariána Čalfu. S tým rozdielom, že Maškarovej- Eštokov spôsob (ne)komunikácie ich typu voliča vyhovuje, pretože od nich vyžaduje maximálne ak hrebeň a tužidlo k používaniu hlavy. A ešte k tomu, že ich ľudia naozaj vedia posúdiť ako to bolo a ak to bolo náhodou úplne inak a nikto sa nemá k vysvetleniu, postačí aj pôvodná verzia. Čo je však pre iného voliča mizerne málo a tak mizerný bude aj výtlak takého „politika“, ktorý svojho času ašpiroval na štátnika.
