Týždeň nato, 22.6.2014 uplynie 165 rokov od chvíle, kedy bol v Kremnici popravený sučiansky rodák, poručík povstaleckej armády Juraj Langsfeld. Zradený vraj vlastným strýkom za odmenu 300 zlatých padol do zajatia, odmietol vstúpiť do uhorskej armády a vo svadobnej košeli od svojej nevesty Zuzky, kráčal mestom na popravu. To všetko v rokoch meruôsmych, 22.6.1849, a aby ten romantický závan mohol pokračovať, pripomeňme si aj slová, ktoré údajne pred popravou (veľmi zbabranou a hroznou, obesiť sa ho kremnickému šarhovi podarilo až na tretí krát) povedal.
„Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť aj Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť.“
Juraj Langsfeld sa nedožil ani 24 rokov, predsa ale, v spojitosti s ním, vyskytuje sa ešte jeden dátum, hoc po jeho smrti, ktorý je viac ako symbolický. 28.10.1849, neokrúhlych ale presných šesťdesiatdeväť rokov pred vznikom prvej republiky, 30 stotín dobrovoľníkov a kňaz a učiteľ Jurka, Ondrej Hodža, zišli sa nad jeho hrobom vzdať mu ústu slovami Jána Kollára.
„Pre muža za národ čestne padnúť je toľko, ako zvíťaziť.“
Silné slová 19. storočia, také sa vtedy vravievali. Dnes sa bez nich chvalabohu zaobídeme, ale aj dnes by za slovami mali nasledovať činy. Nevieme ani my, ani budúci prezident, ako sa naňho budú dívať budúce generácie. Je to ale plne v jeho moci, v jeho slovách a v jeho činoch. Býva takým zvykom, je to však ešte krátko, že nový prezidenti Českej aj Slovenskej republiky, po zložení prísahy nasmerujú svoju prvú zahraničnú návštevu k svojmu bývalému partnerovi z čias federácie. Je to pekný zvyk, nebude však trvať večne, zabudne sa na to.
Mohla by ale vzniknúť nová tradícia, rýdzo slovenská. Kedy by si prezident Slovenskej republiky, podľa svojho zváženia, vybral niektorú obec alebo mesto a poctil ho svojou návštevou. Tam by mohol napríklad zopakovať prezidentský sľub a dať tak najavo, podľa dôvodov svojho výberu, ako a kam chce nasmerovať svoje pôsobenie. Kľudne by to tohto roku mohla byť Kremnica.
Nie pre môj osobitý vzťah k tomuto mestu ani nie kvôli výročiu smrti Jurka Langsfelda. Kremničania však v týchto dňoch predsa len pútajú našu pozornosť v spojitosti s bojom proti ťažbe zlata v blízkosti svojho mesta. Tento dlhoročný boj je verným zrkadlom slovenskej spoločnosti. Ani z voza ani na voz. Nič nie je u nás stopercentne jasné, nič nie je definitívne, všetko už raz schválené dá sa okľukou znovu otvárať a prehodnocovať. Ľudia sú zmetení a nedôverčiví. Prezident je ten, nie iba on, ale hlavne on, čo skladá prísahu na ústavu a sľubuje vernosť tejto republike a jeho ľudu. Svojim postojom, v Kremnici alebo hocikde inde, mohol by mnohé naznačiť, podporiť a upokojiť. Svoje slová a činy musí vážiť, podľa nich ho budú hodnotiť v budúcnosti. Má ústavné kompetencie, jedným sa vidia prislabé, iným prisilné. Ale aj bez nich by mohol dosiahnuť veľa, ak to len s tou prísahou bude myslieť vážne.
Pamätných tabúľ je na Slovensku neúrekom. Toľko ako problémov, ktoré je potrebné riešiť a zaujať k nim jasný postoj bez vyhovárania sa a špekulovania.
