Najprv som si tú správu iba letmo prezrel, potom som sa k nej vrátil a začal si tie čísla premieňať na drobné. Vyjadrilo sa 1028 respondentov a 29% z nich súdom nedôveruje, 40% skôr nedôveruje a iba 24% dôveruje. Chýba informácia o zvyšných siedmich percentách, predpokladám, že nevedeli odpovedať a tak isto chýba informácia, koľkí dôverujú bezvýhradne a koľkí iba skôr dôverujú. Výsledný pomer je 24:69 v neprospech dôveryhodnosti, preto to nízke číslo musí obsahovať obidve skupiny s kladným, či skôr kladným názorom na naše súdy.
Z tých čo nedôverujú súdom 43% uviedlo, že chybu vidia v osobe sudcu, 30% sa nepozdáva dĺžka súdneho konania a 19% z nich si myslí, že sudcovia sú v poriadku, na vine sú nedokonalé zákony. Ak boli respondenti vyberaný zodpovedne, mali by to byť ľudia z rôznych regiónov, rôzneho veku a vzdelania, obidvoch pohlaví atď. Bežní občania, nie každý desiaty z odsúdených. Preto by som tých respondentov, vidiacich problém v zákonoch a nie v sudcoch, bral s rezervou a pomer dôverujúcich a nedôverujúcich by sa trochu zlepšil. Aj tak to nie je žiadna sláva, ale nie sú to len súdy, čo v prieskumoch ťahajú za ten najkratší koniec a chyba je naozaj skôr v zákonoch a v ich tvorcoch.
Päť prieskumov ktoré som porovnával, uvádza rôznym spôsobom svoje výsledky. Buď sa podrobne rozpisujú a delia ich na: áno, skôr áno, skôr nie, nie a neviem, alebo sú odpovede zlúčené. Teda áno a skôr áno spolu, tak isto nie a skôr nie. Čo do sto percent chýba, sú odpovede neviem. Pre porovnanie, uvádzam aj výsledky dôveryhodnosti vláde SR a NR SR, teda tých inštitúcií, ktoré sú za tvorbu zákonov zodpovedné.
Január 1998, výsledky ako ich uverejnilo SME.sk 23.6.1998, agentúra neuvedená:
súdom dôverovalo 9%, skôr dôverovalo 32%, skôr nedôverovalo 32%, nedôverovalo 18%. Výsledný pomer 41:50 v neprospech dôveryhodnosti súdov. Vláda 33:63 a parlament 32:63 tak isto v neprospech ich dôveryhodnosti.
Máj 2004, Kancelária Ministerstva obrany zverejnila správu z výskumu verejnej mienky, agentúra neuvedená. V správe sú odpovede zlúčené takto:
súdom dôveruje 30,6% opýtaných, opačný názor sa neuvádza. Menej ako súdom opýtaní dôverovali NR SR- 24,9% a vláde- 23,5%.
Marec 2005, prieskum agentúry Focus:
súdy- 3,6% áno, 25,6% skôr áno, 42,8% skôr nie, 26,6% nie. Výsledkom je pomer 29,2:64,4 v neprospech dôveryhodnosti súdov. NR SR- 26,4:71,4 a namiesto vlády je uvádzaný iba predseda vlády s výsledkom 25,6:70,3 v jeho neprospech.
Október/november 2009, konzorcium TNS Options robilo prieskum dôveryhodnosti v 27 členských krajinách EÚ a v troch kandidátskych štátoch, zlúčené odpovede za SR a v zátvorke priemer E 27:
Súdy- 29:67 (43:51) v neprospech dôveryhodnosti, NR SR- 35:61 (30:63) a vláda- 36:61 (29:65), tak isto v neprospech dôveryhodnosti. Najvyššiu dôveru požívali súdy v Dánsku- 80%, najnižšiu v Litve- 15%.
September/október 2011, Inštitút pre verejné otázky, zlúčené odpovede:
súdy- 26:70 v neprospech dôveryhodnosti. Vláda- 29:67 a NR SR 31:66 v neprospech dôveryhodnosti.
Dôveryhodnosť vlády a NR SR v priebehu tých pätnástich rokoch kolíše v rozpätí až jednej tretiny, ale kolíše a zdá sa, že sa pod ňu podpisuje voličská základňa a sympatizanti. Dôveryhodnosť súdov však sústavne klesá. Čo sa stalo, možno už v roku 2006, že dôveryhodnosť súdov dosahuje pokles pod aj tak nízku dôveryhodnosť vlády a NR SR ? Zlepšila sa vláda a parlament, alebo naopak, urobili následné vlády a parlamenty niečo, čo klesajúcu dôveryhodnosť súdov ešte viac urýchlilo? Lákavé, ale asi neseriózne tvrdenie. Skôr by nám niečo o vnímaní súdov verejnosťou mala napovedať skutočnosť, že v poslednom roku Mečiarovej vlády im verilo skoro toľko Slovákov, ako o jedenásť rokov neskôr veril vo svoje súdy priemerný občan európskej dvadsaťsedmičky. A to už je čo povedať, ak k tomu ešte doplním, že v roku 1996, podľa prieskumu Ústavu pre výskum verejnej mienky, súdom viac Slovákov dôverovalo ako nedôverovalo.
Bol Mečiar lepší od Dzurindu a Dzurinda lepší od Fica? Zožerie mi toto niekto? Nezožerie, pretože každý triezvy pohľad na vývoj tej štatistiky prezradí, že existuje súvis medzi tým, čo jednotlivé vlády deklarujú vo vládnych programoch a čo v skutočnosti robia. Evidentne robia opak toho, čo voličom sľubujú, a to už celých dvadsať rokov. Robia to približne rovnako „šikovne“, pretože vývoj ich dôveryhodnosti sa hýbe oboma smermi. Robia to ale v úplnej zhode v tom smere, že dôveryhodnosť súdov neustále klesá. Súdy, nech už jednotlivé vypuklé prípady hodnotíme akokoľvek, nemôžu konať inakšie, ako im dovoľuje ústava, OSP a zbierka zákonov. Ak je v nich stále dosť priestoru na manévrovanie, či už v medziach výkladu alebo právomocí a kompetencií, vypuklé prípady pribúdajú a verejnosť to podráždene vníma.
Ako sa mohli cítiť slovenský lekári po tom, ako ich nezodpovedný pacient Rudolf Schuster zvozil pod čiernu zem a odjachal do zahraničia, tak sa môžu cítiť slovenský sudcovia po tom, ako ťažká dopravná nehoda, zavinená Evou Rezešovou v Maďarsku, vyvolala toľko uľahčenia vo verejnej diskusii k tejto téme. Prečo, keď Maďari dôverujú svojim súdom približne tak biedne ako Slováci? Z času na čas sme svedkami sťažnosti pred Úradom na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pre podozrenie z pochybenia lekárov. Nebýva ich málo, niekedy sa nemocnica obháji, inokedy je jej vina dokázaná. Tie prípady sú veľmi citlivé a pútajú pozornosť verejnosti. Vieme ale odhadnúť pomer medzi úspešnými alebo štandardne prevedenými zákrokmi lekárov voči tým, čo vyvolávajú pochybnosti? Vnímame na základe týchto, pre média určite zaujímavých káuz, skutočný stav v našom zdravotníctve?
Stránka ministerstva spravodlivosti identifikuje 1498 sudcov na všetkých súdoch, z nich 1376 aktívnych. V roku 2002 evidovali okresné súdy, cez svojich dvanásť agend rozdeľujúcich došlé veci na jednotlivé zadelenie, 525.331 týchto došlých vecí. V roku 2010 to už bolo 1.091.722 došlých vecí. To sme sa tak zvlčili? Viac kradneme, podvádzame, vraždíme? Nie, to je výsledok dvadsaťročného prístupu k reforme justície. Aké výsledky teda očakávame? A podobne ako v zdravotníctve, kto si trúfne odhadnúť ten pomer medzi riadne a štandardne ukončenými konaniami a tými, čo hýbu žlčou? Dajme bokom skutočnosť, že štandardom je dlhá čakacia doba na ukončenie konania. A dajme nabok aj tých sudcov, o ktorých si myslíme, že kalia vodu. Čo nám ostane? Asi tisícka preťažených ľudí, neistých si vo svojom rozhodovaní a postavení a v tom, či nie je jednoduchšie otvoriť si súkromnú prax a viezť sa na vlne komercie a komfortu. A ostane nám ešte to, čo má dopad na celú spoločnosť- nefunkčný systém. Nefunkčné auto ide na súčiastky alebo do šrotu, systém ale potrebujeme. Ako nefunkčný spôsobuje zápchy, nehody, tragédie.
Kto iný ako vláda a parlament je za toto zodpovedný? Čo nám minulý rok tak vyčerpalo stopäťdesiat poslancov, že sa nikam nehýbeme? Prijali spolu 399 uznesení. V nich sa venovali hlavne 196 predloženým návrhom zákonov. 83 ich prerokovali a schválili, 53 prerokovali a neschválili. 44 neprerokovali a 16 bolo vzatých späť. A čo ešte robili? Iste, je tu práca vo výboroch, tá predpokladám súvisy s podobou uznesení. A položili ešte 443 otázok v rámci hodiny otázok na členov vlády a tiež ešte 94 interpelácií. Obávam sa ale, že to je všetko. Čomu hlavne venujú poslanci svoju energiu a vzácny čas sme svedkami denne. Nedá sa to nazvať inakšie ako osobné záujmy, keď 83 prijatých novelizácii zákonov nijako nezlepšuje náš pohľad na kvalitu súdov, naopak, stále ju zhoršuje. Niekto má (alebo väčšina má?) záujem na tom, aby sa veci nemenili.
Zámerom prieskumu z roku 2011 (IVO), bolo zmapovať názory verejnosti, expertov a sudcov na problémy slovenskej justície. Verejnosť sa vyjadrila veľmi kriticky, dôvera 26% a nedôvera 70% je najhorší výsledok, aký som v prieskumoch našiel z pohľadu nedôvery. O jedno percento horší, ako ten posledný. Avšak je ešte horší od neho. Horší vo výsledku a horší v tom, kto k tomu číslu prišiel. Skupinu 29 expertov tvorili vedecko- pedagogickí pracovníci zaoberajúci sa problematikou právneho štátu z vysokých škôl a akademických inštitúcií, experti z mimovládnych organizácií, advokátskych kancelárií, médií a nezávislí analytici. Len 21% z nich označilo súdnictvo za dôveryhodné, 79% malo opačný názor. Pri expertoch, tak isto ako pri sudcoch, neexistuje samozrejme percento tých, čo by odpovedať nevedeli. Je to názor odborníkov. V piatich prieskumoch sa názory verejnosti od seba nijako výrazne neodlišovali vo vnímaní dôveryhodnosti parlamentu a vlády. Je nízka, ale kolíše. Experti ale hodnotili dôveryhodnosť súdov a jej klesajúce tendencie potvrdili. Verím tomu, že experti, tak ako sa vyjadrili, konali podľa svojich odborných vedomostí a vedeli teda kde je pes zakopaný. A vedeli komu je ich záver adresovaný a určený na to, aby s tým niečo robili a dosiahli zmenu. Pretože k pozitívnej zmene vnímania verejnosťou v priebehu dekád neprichádza, zmenu môže dosiahnuť iba zodpovedná spolupráca exekutívy a legislatívy. Nič iné. A tým smerom je odkaz expertov namierený. Experti však nepracujú na súdoch.
Rovnako však nevidím dôvod neveriť tomu výsledku, k akému dospelo 37 sudcov z rôznych súdov, tvoriacich tretiu skupinu zodpovedajúcu na tú istú otázku: Povedzte, prosím, do akej miery dôverujete alebo nedôverujete nasledujúcim inštitúciám. 68% sudcov si myslí, že súdy sú na Slovensku dôveryhodné, 32% že nie. Ostatné inštitúcie boli ministerstvo spravodlivosti, ÚS, NS a polícia. Možno sa niekomu bude zdať 68% privysoké číslo, mne nie. Je to skôr alarmujúce, ak to niekto priamo z talára vidí takto. Iba 68% z predchádzajúcej úrody môže znamenať hladomor, drahotu a nepokoje. Iba 68% z minuloročného obratu je bankrot a prepúšťanie. Iba 68% z roku 2011 môže byť presne medzi 70% z roku 2009 a 66% z roku 2013. To zdanlivo vysoké číslo môže byť rovnako príznakom úpadku, ako nízke číslo z prieskumu vo verejnosti.
