Ak je niekto v núdzi a nakupuje určitú komoditu na medzinárodných trhoch, ak ju zjavne potrebuje v čo najväčšom množstve a v čo najkratšom čase a cena nemusí byť rozhodujúcim faktorom, dá sa aj ponuka a následný predaj chápať ako pomoc. V prípade predaja zbraní a munície pre brániacu sa Ukrajinu, ako pomoc veľmi výrazná a cenná.
Obchod je vždy záležitosť dvoch. Predávajúceho a kupujúceho a každý z nich sleduje svoje ciele. Spravidla legitímne a to je aj prípad predaja produktov slovenských zbrojoviek. Slovenská republika teda pomáhala a stále pomáha brániacej sa Ukrajine, podobne ako množstvo krajín, radiacich sa do demokratického sveta. Výrazne, vlažne, chabo; ale predsa len stojacich na strane Ukrajiny, uznávajúc jej územnú celistvosť spred anexie v roku 2014 a priznávajúc jej právo na obranu. Čím zároveň označujú za agresora v tejto vojne Ruskú federáciu. Ten má na svojej strane nepopierateľne Irán a Severnú Kóreu; vlažne, chabo a okľukami poza sankcie a rezolúcie, bude tých podporovateľov agresora viac. Podporovateľov alebo obchodníkov, ktorí (len) chcú pre svojich zamestnancov istotu práce a zákaziek aj do budúcna. Nazvať sa to dá rôzne.
Ako to pre seba a svoje okolie nazývali Adolf, Benito či Josif presne nevieme a nie je to ani to najpodstatnejšie. Všetci traja, Hitler, Mussolini aj Stalin, od začiatku občianskej vojny v Španielsku (1936- 39), vojensky podporovali proti sebe bojujúce strany. Hitler a Mussolini nacionalistov (povstalcov, frankistov) a Stalin republikánov (legitímnu vládu).
Občianska vojna v Španielsku bola nesmierne krutá a brutálna, ťažko hľadať sympatie s tou či onou bojujúcou stranou. Hlavne ak najväčšie zverstvá páchali jej polovojenské, nekontrolovateľné a sfanatizované frakcie na pomedzí obidvoch frontov a zázemí. Idealizmus v tejto vojne bol, napriek masívnej účasti dobrovoľníkov, okrajový. Republikáni mali k dispozícii niekoľko tisíc Portugalčanov a niekoľko stoviek Írov a sedemdesiatpäť tisíc Maročanov, ktorých Franco bez škrupulí označil tiež za „dobrovoľníkov“. Nacionalistov podporovalo počas bojov asi štyridsať tisíc interbrigadistov z viac ako štyridsiatich krajín (z toho asi tisícpäťsto z Československa).
Robert Kaliňák otvoril v Snine ďalšiu linku na výrobu delostreleckej munície, ktorej časť putuje na Ukrajinu. Podľa ministra obrany to nie je podpora vojny, ale podpora obchodu. „Podpora vojny je, keď dávate niečo zadarmo, ako boli stíhačky. Toto je podpora obchodu, ktorý vytvára pracovné miesta,“ povedal pri návšteve závodu, ktorý patrí firme ZVS Holding. (Denník N, 4. októbra 2024)
Preto, z takejto logiky ministra obrany, vojnu zrejme podporujú hlavne nezištní ľudia. Či už štátnici a politici, ktorí z titulu svojej zákonnej moci, legálne ale bezodplatne darujú zbrane a muníciu brániacej sa krajine, alebo dobrovoľníci, ktorí idú za tú krajinu bojovať. Tak isto by tam mali, opäť podľa Kaliňákovej logiky, patriť všetci tí, ktorí organizujú finančné zbierky (napríklad Munícia pre Ukrajinu) a s nimi aj tí (aj ja), ktorí na túto zbierku prispeli. Pretože, pre konečného užívateľa, Ukrajinu, to bude bezodplatný dar. Naopak, dodávatelia toho daru, kto iný ako obchodníci so zbraňami, po naplnení záväzku- úhrady za tovar, budú, podobne ako Hitler, Mussolini a Stalin, v podstate mimo obliga. Títo traja na španielskej vojne zinkasovali za dodané zbrane (vtedajšiu) približne miliardu dolárov a nedá sa uprieť, že to znamenalo prácu a zamestnanosť pre obyvateľov ich krajín. Všetci traja zarábali na španielskej vojne od jej začiatku, len dvaja, Hitler a Mussolini vydržali až do konca. Stalin s republikánmi prestal obchodovať v okamihu (koncom roka 1938), ako nemali čím zaplatiť.
Obchod a jeho podmienky sú záležitosťou dvoch. Predávajúci a kupujúci sa dohodnú na podmienkach obchodu a sledujú svoje ciele. A keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté.
Nacionalisti, hlavne Franco, si dojednali dodávky zahraničnej vojenskej pomoci na dlh. Nemecko im poskytlo 200 tankov, 600 lietadiel a protilietadlové kanóny. Fyzicky desať tisíc vojakov, z ktorých asi tristo padlo. Dlh dosiahol 225 miliónov dolárov. Talianska pomoc bola väčšia. Nacionalistom dodalo 150 tankov, 660 lietadiel, 800 diel a množstvo ručných zbraní. Zo štyridsať tisíc talianskych vojakov na španielskych frontoch padla až desatina- štyritisíc mužov. Talianska pohľadávka voči Španielsku bola 273 miliónov dolárov.
Sovietsky Zväz sa s republikánmi dohodol inak. Vyžadoval platbu „na drevo“. Kým nacionalisti na zlaté rezervy nesiahli a použili ich na krytie pôžičiek a stabilizáciu meny, republikáni ľahkovážne prehajdákali značnú časť zo svojej obrovskej zlatej rezervy (700 ton zlata v cene 788 miliónov dolárov). Za 1000 lietadiel, 900 tankov, 300 obrnených vozidiel, 1550 diel a ručné zbrane, zinkasoval Stalin 500 miliónov dolárov v zlate a ako náhle bola kasa republikánov prázdna, dvere sa im v Moskve zabuchli pred nosmi. Koľko sa vrátilo z tisícky poskytnutých pilotov a dvojnásobného množstva iných špecialistov nie je známe.
Objem a hodnota zahraničnej vojenskej pomoci bojujúcim stranám bola veľmi obdobná, takmer rovnaká. Výsledok takejto pomoci bol ale výrazne rozdielny. Určite, označiť Hitlera, Mussoliniho či Stalina za ochrancov a zástancov mieru je nie len smiešne a urážlivé, môže to už hraničiť s nejakou trestnoprávnou zodpovednosťou za šírenie takýchto názorov. Preto im nanajvýš patrí to v češtine zľudovené „chcimírstvo“ so všetkým marazmom a vulgárnosťou, čo Kaliňákova obhajoba jeho tvrdení o rozdielnosti bezodplatnej a zaplatenej vojenskej pomoci Ukrajine so sebou nesie. Napokon, Fico mu to vysvetlil lakonicky- je to prd do Stromovky. Nejde o pomoc, ide o peniaze a moc. Ako Hitlerovi, Mussolinimu či Stalinovi.
Zdroj:
Paul Johnson, Dějiny 20. století
Ilja Erenburg, Európske križovatky
Wikipédia
