Keby oči zabíjali, arogancia moci (vľavo) by sa s menej chápavou konkurenciou (vpravo) vysporiadala na ten príslovečne prvý pohľad. V Bottovej Smrti Jánošíka je príhodných veršov priehrštie. Cvendžia aktuálnosťou ako činčiere (okovy v Bottovej básni) na zápästiach oboch zbojníkov, kedysi v jednej družine, namiesto drahých hodiniek, ktoré dokladujú ich spoločnú minulosť.
Ale začiatok Tretieho spevu:
„Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý-
spí, spí, no strach jak mura sedí mu na tvári,
hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji;“
prezrádza zúfalú skutočnosť, že arogancia moci potrebuje hlavne menej chápavých, práve o takých sa musí opierať, ak chce prežiť. Nočná mora a strach z čierneho mesta, ktoré ani v daždi včera nespalo a aj preto ho nenávidí, vpísali sa do tváre tyrana, do pohľadu, ktorý by zabíjal.
Čestný sa dohody s čestným obávať nemusí, zbojnícka spravodlivosť je však onakvejšie. Cifrovaná, môžbyť vlastnou krvou a na psej koži spísaná, dušujúca sa bratskou znášanlivosťou vo spoločnej veci, mysliaca však len na svoj prospech a zisk, lebo je palimpsestom zmluvy s diablom. A ako každá zmluva, sľubuje rovnocennosť a prospech z dohody obom stranám, nenávidený aj nenávidiaci sú si v tomto rovní, lebo rovnakými citmi, inšími navonok a inšími vo svojom hôrnom srdci, prekypujú ku svojim druhom.
Arogancia moci má zjavný strach o to viac, lebo vidí a musí nechať videného žiť a s jeho naozaj pramálo chápajúcou spoluprácou, arogancii komplikovať komplikované. Znemožňovať nemožné. Neudržať neudržateľné. Preto ak nie činom, aspoň pohľadom posiela vinníka tam, kam patrí aj on, ale nikdy si to pripustiť nedokáže. Na šibeň, nech ostaneme pri Bottovi a vyjadrím sa básnicky.
