V prvom rade, dúfam že sa pána Žarnaya nedotklo to s tým vtákom. Je to len slovná hračka; krúžok, Arnold, ocenenie Biela vrana, krúžkovanie na kandidátke, sledovanie „okrúžkovaného“ a tak ďalej. Okrem toho, aj keď som celú kauzu, ktorá sa okolo postoja pána Žarnaya rozpútala vnímal, určite nemám všetky informácie. Nie sú známe všetky konfrontácie, rozhovory a reakcie na jeho rozhodnutie upozorňovať, kritizovať a žiadať vysvetlenie. Napriek tomu som si takmer istý, že počas tých týždňov či mesiacov, čo ubehli od prvej iniciatívy až po prepustenie z dôvodu reorganizácie jeho pracoviska, mal možnosť si vypočuť niečo v tom zmysle, že špinenie do vlastného hniezda sa nezabúda a neodpúšťa.
Lebo aj takí vtáci sa nám tu zahniezdili, čo sú náramne citliví na tie vlastné hniezda, ktoré síce v určitých okamihoch neváhajú velebiť ako spoločné, poväčšinou sú to ale pažravé kukúčatá a spoločné im logicky splýva do výhradne im patriaceho. Tak sa správajú, ak ešte potrebujú žrať a žrádlo prijímať od druhých, nuž neváhajú naťahovať zobáčisko a žrať a žrať. A tak isto sa budú správať aj neskôr, ak budú musieť za niečo, napríklad za potomstvo, niesť zodpovednosť. Však vieme ako to robí kukučka, hodí starosť na plecia iných.
Ak sa táto spoločnosť a jej nomenklatúrne vedenie takto postavila ku kauze pána Žarnaya, že mu síce dala za pravdu, vinníkov však potrestať nemieni a vrátiť zamestnanie mu nedokáže, pretože nechce, rozhodol som sa, že mu snáď pomôžem podporou vo voľbách. Nie len jemu, a to bez ohľadu na to, či sa do toho Šrasburgu dostane alebo nie. Všetkým tým, ktorí neváhajú otvoriť si ústa a frflať, nemlčať, argumentovať a vyargumentovať svoju pravdu, ktorá je vždy pravdou spoločnou.
Lebo v týchto dňoch sa Slovensko rozčvirikalo a kde kto šteboce o tom, čo všetko už svojou doterajšou prácou pre Slovensko vybavil. Rádoby staronoví europoslanci najčastejšie končia pri závratných sumách. Vymohol som toľko, zabezpečil hentoľko, vďaka mne sa mohlo použiť viac ako...Sú to desiatky miliónov eur, ktoré údajne vidieť za prácou našich poslancov. Nemôžem si však pomôcť, ja stále vidím zreteľnejšie tých približne päťsto eur mesačne, ktoré riaditeľ obchodnej akadémie v Košiciach mesiac čo mesiac paušálne poskytoval za potencionálne právne služby právničke bez toho, aby svojmu učiteľskému zboru dokázal vysvetliť, prečo je to pre školu výhodné. On ani žiadnu potrebu vysvetľovať nepociťoval, pretože, čo sa má čo veľkému kukúčaťu niekto starať do spoločného hniezda. Môže byť rád, že ho ešte nevystrčil za okraj.
Taký je dôsledok práce poslancov. V Štrasburgu, v Bratislave, v miestnych či krajských zastupiteľstvách. Veľké okrúhle sumy, ktoré kričia z titulkov novín či z bilboardov o zmysle ich práce, v nejednom prípade priam nadpráce, sú v ostrom kontraste s osobnou skúsenosťou, ako sa tieto okrúhle sumy rozmieňajú na drobné. Legálne, nepostihnuteľne a opakovane vždy a všade. Štrasburský poslanec vtedy stíchne a nechápavo hľadí do vlasti, lebo to už po ňom chceme veľa. On predsa vybavil, pre nás pre všetkých, tak si to nejako podeľme. Ten bratislavský sa ozve, ale iba preto, aby skonštatoval, že všetko je v právomoci toho miestneho. Nuž a ten miestny nám to iba predloží na tácke s poukazom na to, že vďaka legislatívnym opatreniam bratislavských kolegov, všetko je v najlepšom poriadku. Áno, chybička sa stala, ale už ju napravili a ide sa ďalej. A ak im chceme hádzať polená pod nohy, bude to len a len naša vina, že školská strecha či okresná cesta ešte nie je zaplátaná.
Nerobím si ilúzie, že Oto Žarnay bude bičom na toto všetko. A jeho prípadné kreslo v európskom parlamente nebudem vnímať ako prebendu za jeho doterajšie aktivity. Budem to vnímať ako možný impulz pre ostatných, ktorí snáď v sebe zbierajú odvahu a už dlho sa odhodlávajú upozorniť na pažravé kukúča v zatiaľ stále spoločnom hniezde. Keď sa pozriem, čo všetko si trúfa ísť do týchto volieb, s akým „programom“ a s akým predsavzatím „nám“ chcú neúnavne pomáhať, voľba je veľmi jednoduchá. Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.
