Bez pochybností môžeme uvažovať o tom, že postupný krach šiestich slovenských bánk v rokoch 1997 až 2001, má v rozhodujúcej miere na svedomí politická kultúra, tak ako ju na Slovensku presadzoval a presadil Vladimír Mečiar. Začalo to krachom IRB v roku 1997 a skončilo pádom Devín banky v roku 2001. Materiálov o všetkých týchto jednotlivých prípadoch si každý nájde dosť. Pozastavím sa iba pri Dopravnej banke, ktorá zakapala v roku 2000 a ako sa možno dalo tomu zabrániť s prispením nebankoviek. Vrátim sa tiež k Devín banke a veľmi hnusnému politickému pozadiu jej fungovania, ktoré je spojené s deblokáciou ruského dlhu a s niekoľkými vraždami .
V roku 1996 vychádza prvý katalóg Triangel a podnikateľ Andrej Kiska začína so svojim projektom. O rok neskôr vzniká spoločnosť Horizont Slovakia podnikateľa Vladimíra Fruniho a on tiež začína so svojim projektom. Od tejto doby, takmer dve desaťročia, môžu nám v ušiach rezonovať firmy ako Triangel a Quatro, či Horizont a BMG. Aj keď tie druhé dve už viac ako desaťročie neexistujú a o tých prvých dvoch sa už takmer pred desaťročím dohodlo, že budú majetkom niekoho iného, stále sú to spoločnosti spájané s týmito menami a takto ich Slováci vnímajú. Taká je už letora Slováka, počúvať niečo, ale húsť si stále svoje. Zadĺžiť sa, hoci aj na vysoký úrok, ak to inak nejde. Ale tiež vložiť svoje peniaze na vysoký výnos, ak ho niekto sľúbi. Nerozmýšľať moc, jedny aj druhé čísla sa zdajú byť prijateľné.
Mečiarovo „po mne potopa“, bolo a je cítiť v spoločnosti dlho. Z bankového sektora sa ho podarilo vyštvať prvej Dzurindovej vláde. Stálo to tých stodesať miliárd slovenských korún a bolo to asi najdôležitejšie rozhodnutie, aké Dzurindova vláda za osem rokov urobila. Bez neho by sme boli úplne inde ako dnes. Môže byť Dzurindovi vytknuté, koľko privatizoval a koľko z tej privatizácie išlo na ozdravenie bánk? Môže, ak si ale pripustíme, aký je podiel Mečiara na vzniku potreby konať práve takto.
Prelom storočia je poznamenaný viacerými udalosťami, okrem iného, stále podnikali aj Andrej Kiska aj Vladimír Fruni a evidentne sa im darilo, ich spoločnosti sa rozrastali. Triangelu a Quatru pribúdali budúci „ochudobnení“, pretože rástol podiel tých, čo kupovali na splátky cez tieto nebankové inštitúcie. Horizontu a BMG Investu pribúdali budúci „zbohatnutí“, pretože vkladateľov pribúdalo aj v týchto nebankovkách. Je ľahko možné, že sa vyskytli prípady a niekto zašpekuloval až tak, že v jednej spoločnosti sa zadĺžil a v druhej sa to snažil vykryť. Niekedy v tomto období som zachytil rozhovor s Ivanom Miklošom.
Venoval sa v ňom poctivosti a transparentnosti v podnikaní na Slovensku, nadobúdaniu majetku takým aj onakým spôsobom. Spomenul svoju osobnú skúsenosť s podnikateľmi, ktorí pri zakladaní svojej firmy začínali od piky, na zelenej lúke. Hádam to nebude brané za reklamu, považujem za vhodné povedať, že sa jedná o spoločnosť NAY. Elektrodom. Mikloš sa s tými ľuďmi osobne poznal a tvrdil, že je na Slovensku dostatočné množstvo podnikateľov, ktorým sa dá veriť, že ich podnikanie je, takpovediac, čisté a transparentné. To je to nehádzanie do jedného vreca, pretože, domnievam sa, človek potrebuje veriť aj niečomu pozitívnemu, potrebuje veriť tomu, že sa to dá.
Dlhoročné pôsobenie takýchto firiem či projektov, to už môže byť niečo úplne iné. Mnohí môžeme mať s tým pozitívne, mnohí však aj negatívne skúsenosti. Problémy s dodaním tovaru načas, nedorozumenia s reklamáciami a podobne. Patria sem aj nie práve najšťastnejšie rozhodnutia nechať sa zlákať zľavou, vernostnou kartou a hnaním sa za bodmi na nej, pristúpením na obchod na splátky, ale tiež snaha zarobiť na úrokoch viac, ako je možné v banke. Toto všetko ale, či sa nám to páči alebo nie, prebieha v rámci platnej legislatívy a je v súlade s dobrými mravmi. Už neodchádzame z obchodu s paragónom, ktorý nám vypísala pani v modrom plášti pri pokladni. Odnášame si niekoľko dokumentov vo formáte A4 a všetko je starostlivo ochránené tak, aby bol predávajúci, či poskytovateľ služieb spoľahlivo chránený.
Pristúpili sme na takýto spôsob, lebo na výber nemáme. Pristúpili naň aj spoločnosti, lebo sú na tom rovnako. Aby sa obrusovali hrany vzájomného upodozrievania, aby sa budoval korektný a porozumenie prinášajúci obchodnoprávny stav pre obidve strany zúčastnené na transakcii, na to má slúžiť vláda a parlament. Slúžiť, tak sme sa dohodli, pretože do týchto inštitúcií delegujeme konkrétne osoby, ich programy a sľuby my.
Do tohto obdobia spadajú aj okolnosti krachu Dopravnej banky. 1.7.2000 zaviedla v nej NBS nútenú správu z dôvodov narastajúcej nekrytej straty a neschopnosťou vytvárať opravné položky. Nepodarilo sa nájsť, alebo sa nehľadal strategický investor, ktorý by banku zachránil. To presne neviem. Záujem však bol zo strany nebankoviek, ktoré chceli svoje podnikanie na finančnom trhu preniesť do kamennej banky, inými slovami, dostať sa pod dohliadanie dodržiavania pravidiel s narábaním s tými financiami Národnou bankou. Okrem iného by to znamenalo, že vklady obyvateľov by prešli pod garanciu vkladov, na čo dohliadala práve NBS. Išlo o nebankovky J&T Finance Group, Horizont a BMG Invest a Drukos. Ako tieto spoločnosti nakoniec dopadli, je dobre známe.
Proti vstupu nebankoviek v tej dobe do bankového sektoru, v takej kondícii, v akej sa nachádzali ony a tiež banky, bola zásadne vtedajšia ministerka financií Brigita Schmognerová (SDĽ). Je mimo mojich vedomostí, aby som toto komentoval. Neviem či urobila dobre alebo zle. Môžem iba špekulovať čo by sa následne mohlo či nemuselo stať. Možno by sa Dopravná banka zachránila a možno by nakoniec vkladatelia v Horizonte, BMG a v Drukose nedopadli tak ako dopadli. Možno by sme boli ušetrení Mečiarovho tvrdenia, že sa mu fonotéka rozrástla o dve cédečka. To všetko ale len možno. Zrejme naozaj vtedy ešte nebola doba zrelá na to, čo sa udialo neskôr, o pár rokov.
Ak sa v prípade Dopravnej banky zdržujem byť akokoľvek kritický voči politickému riešeniu vtedajšej koaličnej vlády, neplatí to pri poslednej z upadnutých bánk, teda pri Devín banke. O jej zlej kondícii sa vedelo dlhšie, ešte počas Mečiarovej vlády bola uprednostňovaná pri deblokácii ruského dlhu voči SR. Toto pokračovalo aj počas Dzurindovej vlády a prepojenie Devín banka a SDĽ bolo verejným tajomstvom. Napriek zlej situácii v banke, vláda a NBS sa rozhodli nalievať do nej kapitál, dôvody si môžeme iba domýšľať. Počas tohto obdobia akcionári Devín banky lákali nových klientov na premrštene vysoké výnosy z vkladov. A tí sa hrnuli. Výsledkom bolo 11 miliárd korún vyplatených vkladateľom, vklady ktorých boli chránené garanciou vkladov po páde banky. Výsledkom bolo prepadnutie vkladov na firemných či živnostenských účtoch, na účtoch iných nefyzických osôb, akými boli aj školy či obce. A výsledkom bolo, ak si dobre pamätáte, tiež niekoľko zavraždených ľudí, ktorých telá sa našli pochované v cudzích hroboch. Tomu sa teda povie výsledok jedného politického rozhodnutia. Lebo politické rozhodnutie, bez akejkoľvek ďalšej zodpovednosti politikov, nájdeme za všetkým, čo sa na Slovensku udialo.
Toto sa dialo teda v rokoch 2000 a 2001. Banky upadali a tí zo šťastnejších majiteľov účtov čakali na vyplatenie vkladov. Ostatným ostávalo iba preklínanie a rozmýšľanie nad tým, čo ďalej. Vláda sa pripravovala na megaprivatizáciu SPP a na zrealizovanie ozdravenia bánk. Obidvaja podnikatelia, Andrej Kiska aj Vladimír Fruni podnikali ďalej a aj keď ich podnikanie bolo rozdielne, obidvaja narábali so stámiliónmi korún malých klientov, obidvom sa približoval koniec ich podnikania v takejto forme, obidvom však z iných príčin. Spľasnutie Fruniho bubliny na seba dlho čakať nenechalo, na nasledujúce udalosti a hlavne na Ficove sľuby, ktoré vtedy padli, si určite všetci spomeniete. Útek do Chorvátska, zatknutie, odsúdenie a prepustenie na slobodu. A asi 5% návratnosti z pôvodných vkladov v Horizonte. Ani stopa po 30% výnosoch, ani stopa po Ficových sľuboch. Aké príznačné, aké Slovenské.
Ak v roku 2000 bola ministerka Schmognerová zásadne proti vstupu nebankoviek do bankového podnikania, niektoré politické rozhodnutia to zmenili. Zmenila sa kondícia slovenských bánk, zmenili sa aj niektoré nebankovky a tak sa vlastnej banky dočkalo nie len J&T, má ju aj Penta, pribudli nové, zahraničné banky. Trh sa ozdravil a udržali sa na ňom ozdravené banky. Udržali sa však aj nebankové podniky, ktoré nepodnikali so žiadnou podporou štátu. Pracovali s tak citlivým produktom, ako je dôvera občana vo firmu, ktorej sa rozhodli splácať svoj dlh.
Skôr ako budem pokračovať, chcel by som sa opýtať, či existuje dnes a či existoval pred desiatimi rokmi na Slovensku niekto, kto dal prednosť zadlženiu sa mimo banky za vyšší úrok, ak mal to isté možnosť urobiť v banke za úrok nižší? Ak áno, idem na to asi zle, ak nie, rozmýšľajte ďalej.
Koncom roku 2004 sa zrodilo rozhodnutie, že Andrej Kiska predá svoje podnikanie renomovanej (rozumej správne- za naše miliardy korún ozdravenej) banke. Tento obchod prebiehal počas nasledujúcich dvoch rokov a výsledkom bolo to, že banka zaplatila za produkt podnikateľa obrovskú sumu. Však mala z čoho. Ak zastávate ten istý názor ako ja, že banku nikdy neodrbeš, zastávajte ho aj v tomto prípade a prestaňte myslieť na tú sumu ako na niečo, čo Kiskovi a ľuďom okolo neho spadlo do lona. Nespadlo, je to výsledok ich práce a pomohli ste im ich dosiahnuť všetci tí, ktorí ste kedy mali čo do činenia s Triangelom či Quatrom. Tak ako rovnako pomáhate dosahovať zisk sebe, ak podnikáte, alebo svojmu zamestnancovi, ak ste zamestnaní. Nech je vám útechou, že ste pomohli tiež Frunimu do basy. A ak ešte stále nedokážete nezávidieť, rozmýšľajte nad tým, kedy sa vám podarilo vytvoriť niečo, čoho obchodnú značku si banka cení na 349 miliónov korún a zaplatí ju. Rozmýšľajte nad tým, že ak sa vám podarí poskytnúť banke kontakt a obchodný vzťah na 400.000 klientov, že možno aj vy by ste si prišli na 741 miliónov korún. Ak nešípite v čom to väzí, spomeňte si na to, že aj vy ako jedinec ste klient o ktorého banka stojí. Dajte si dokopy, prečo sa vás tá slečna či ten mládenec za prepážkou pýtajú, či ešte môžu pre vás niečo urobiť a ak áno, že vám začnú ponúkať produkty banky. Vy ste klient a ste pre nich zaujímavý. A ak by ste ich banke priniesli 400.000?
Lenže, je tu jedna zásadná podmienka. Ako klient budete vždy zaujímavý, ak si v banke otvoríte účet. Neplatí to však vždy vtedy, ak požiadate o pôžičku či úver. Ste pre banku príliš rizikový, zarábate málo alebo skoro nič, ste živnostník alebo dôchodca s nízkym dôchodkom. A hotovo, môžete ísť inde. Ale pozor! Táto banka má pre vás aj iné riešenie! Táto banka má aj nebankový produkt, vysolila síce zaňho takmer jeden a trištvrte miliardy v starej mene, ale my predsa vieme, banku neodrbeš, banka urobila dobrý obchod! A dobrý obchod ponúkne aj vám. Síce raz tak drahšie, ako keby ste zarábali viac, ale to by ste museli zarábať tiež raz toľko ako zarábate teraz a už by ste neboli odkázaní na 500.- či 2000.- eur za týchto podmienok. Zobrali by ste si 4000.- za podmienok omnoho lepších. Čo ale dokážete nejako prepáčiť banke, lebo to je množstvo ľudí, to je zahraničný strategickí investor, to je niečo priam nehmatateľné, to nedokážete prežgrieť vtedy, ak si to spojíte s menom konkrétneho človeka. Považujete za nemorálne, ak niekto zbohatne. Áno, viete že je to všetko legálne a pred zákonom čisté. Či sa ale neočistili aj iní a vraví sa o nich, že to kóšer nebolo? Tak sa teraz musíte rozhodnúť podľa seba a to vy neradi. Keď ho vidíte, podnikateľa jedného, švitoriť s Judýniovou v Smotánke, to ešte nie je také zlé. Keď viete kde je jeho vila a máte ho stále v bulvári, to sa zniesť dá. Ale aby prispieval na charitu a zároveň kandidoval na prezidenta? No prečo nie, aj to sa po určitú dobu dá. Kým ale nezačne byť okolo neho príliš husto, kým sa mu nečrtajú viac ako reálne šance uspieť. Vtedy je zrazu všetko zle. Pretože, zrazu sa začnú šíriť rôzne chýry, pravdy aj nepravdy.
Najhoršie na tom ale je, že sa niektorí neviete zmieriť s tým, že sú to naozaj pravdy. Že je to naozaj výška splátky, ktorú klient uhrádzal a tá rozhodovala o výške zisku. Nie iba ona, ale mala na to zásadný vplyv. Ak ste ale pravdivo odpovedali na otázku, či ste dali prednosť službám nebankovky, ak ste mali možnosť využiť služby banky, čo vám z toho vyplýva? Že nie ste dosť bonitný klient pre banku. Pre tú banku, ktorá potrebovala vaše miliardy na záchranu toho, aby sa mohla takto k vám správať a aby tým pádom mohli na trhu existovať aj iné možnosti zadĺžiť sa, aké poskytujú banky. Čo myslíte, komu sa za to môžete poďakovať v plnej miere? Andrejovi Kiskovi? Určite nie, ďakujte posledných dvadsať rokov politikom pri moci. Moc si striedali, patrí im teda striedavo aj zodpovednosť. A samozrejme aj nám, čo sme ich volili.
Do dňa, kedy sa rozhodol Andrej Kiska kandidovať, mohol o sebe tvrdiť, že je nepolitický kandidát a do určitej miery, môže to tvrdiť ešte aj dnes. Ale iba do určitej miery, pretože v ten deň urobil politické rozhodnutie, chce sa stať politikom a robiť ďalšie a ďalšie politické rozhodnutia. Ja osobne som na ne veľmi zvedavý, pretože to, čo sa okolo neho deje, to je tiež dôsledok politických rozhodnutí z minulosti. O tom aké boli a aké sú zákony v tomto štáte. Ako sa uplatňujú a dodržujú. Komu nahrávajú a komu škodia. Kto je za ich porušovanie stíhaný a kto sa s úškrnom vyvlečie. Komu je ukladaná povinnosť predložiť majetkové priznanie a ako je táto povinnosť výsmechom tým, ktorí čakajú dva tri mesiace na výplatu, účty ale nepočkajú. Za všetkým je politické rozhodnutie, dlhé a dlhé roky sú to rozhodnutia často zištné, nedomyslené, škodlivé aj amatérske. Rozhodnutia, ktoré sa nedodržiavajú alebo obchádzajú, s ktorými sa handluje a kšeftuje, často pred televíznymi kamerami ako výsmech nám všetkým, ktorí si na to hradíme koncesie.
Sú to aj súčasné politické rozhodnutia, ktoré útočia na Andreja Kisku, nie je ťažké uhádnuť, z ktorého smeru prichádzajú. Nie je však smutné to, že smerujú od Fica. Smutné je to, že ich stále má kam namieriť. Dobre pozná svojich a dobre pozná aj tých, ktorí by ho voliť nešli. Vie na akú strunu zahrať Slovákovi, vie že je za tie roky roztrpčený a nespokojný. Prečo teda neukázať na človeka, ktorý svojou hlavou zarobil päťsto miliónov, keď o svojej sa zdráha priznať tých štyridsať. Že nespokojnosť Slovákov má príčinu aj v ňom, vo Ficovi, to nepripustí. To je jeho politické rozhodnutie, ukazovať okolo seba.
Pridávam niekoľko linkov na články, v ktorých som si niečo overoval či zisťoval. V tom prvom článku je dolu niekoľko tabuliek, z ktorých je jasné, za aké úroky si požičiavali banky medzi sebou v rokoch 1994 až 2004 (BRIBOR) a aké úroky ponúkali na trojmesačné vklady. Z toho je zrejmé, aký bol asi vysoký úrok na úveroch a až potom sa treba zamýšľať nad tým, aké boli úroky v nebankových produktoch a aké boli na rozdiel od bánk podmienky, kedy boli tieto spoločnosti ochotné vám vyjsť v ústrety.
http://hn.hnonline.sk/tema-dna-682/za-osem-rokov-niekolko-bank-zaniklo-ale-aj-vzniklo-101340
http://spravy.pravda.sk/otazky-a-odpovede/497-rencko-naklady-na-ozdravenie-bank-sa-statu-vratili/
http://www.sme.sk/c/1718489/za-pad-devin-banky-zaplatil-stat-11-miliard.html
