Jedným zo starokresťanských symbolov je zobrazenie pelikána kŕmiaceho svoje mláďatá vlastným mäsom. Symbol sebaobetovania. V Bratislave sa dá nájsť na starom evanjelickom cintoríne Kozia brána na Šulekovej ulici. Nikto samozrejme nechce po Mikulášovi Dzurindovi aby si rval mäso z hrude, stačí ak si my kvôli nemu nebudeme musieť trhať vlasy.
Pre mladšiu generáciu je asi filmové spracovanie námetu Henryka Szienkiewicza neznáme, v sedemdesiatych rokoch bol tento televízny seriál s Tadeuszom Lomnickim v hlavnej úlohe dosť obľúbený. Tá fyzická podoba medzi Mikulášom Dzurindom a pánom Wolodyjowskim je malá, aj keď fúzikom mykajú rovnako.
V závere historickej epopeje zo 17. storočia pán Wolodyjowski spolu s priateľom Ketlingom, šarmantným Škótom, bránia hradby pred útočiacimi Turkami. Spodné mesto už čo chvíľa padne, ženy a deti sú odsunuté do Horného mesta spolu so schopnými obrancami. Wolodyjowski a Ketling zostupujú s horiacou pochodňou do skladu pušného prachu a vo vhodnej chvíli spolu so sebou pošlú v čerty aj nepriateľa.
Pochodeň je slovo, ktoré má svoj inotaj. Pochodeň sa niekomu odovzdáva a niekto ju preberá, pochodeň svieti na cestu poznania, je to štafetový kolík. Pochodeň zapaľuje Olympijsky oheň.
Fakľa je v podstate to isté, mohla poslúžiť cromagnoncovi v Altamire, keď maľoval magické divé kone a nosorožce tak isto ako náckovi, keď podpaľoval dediny na Slovensku či Ukrajine. Zhoríš ako fakľa, zvykne sa tak hovoriť o niekom, kto sa púšťa do márnej veci.
Pochodeň alebo fakľa, to je teraz už jedno. Mikuláš Dzurinda nie je ani pán Wolodyjowski a už vôbec nie Bruce Willis. Tomu stačilo škrtnúť Zippom o krvavé gate a poslal Franca Nera aj s celou perepúťou do minulosti. A nachystal si priestor pre ďalšie smrtonosné pasce.
Nech ale má Mikuláš Dzurinda čokoľvek v talóne, mal by si švihnúť. Po každých streľbách treba vyčistiť zbraň, o muníciu sa treba starať. S navlhnutým prachom ešte nikto dieru do sveta nespravil.
