Perzský satrapa, od čias Achajmenovcov, počnúc rokom 550 pred Kristom, po obdobie Sásánovcov, končiaceho v roku 651 po Kristovi, je, s prestávkami, tisícsto rokov trvajúci dejinný vývoj ovládania časti sveta, ktorého spôsoby si aj dnes nachádza obľubu. Často geograficky, geopoliticky a kultúrne veľmi vzdialenému Perzskej ríši, v časoch a v hraniciach jej násilnej expanzie. Zjednodušene povedané, satrapa je niekto, kto si myslí, že je všetko, ale nie je nič. Nič viac, ako chrbát predurčený na stiahnutie z kože. Menej ako prdel, končiaca nastoknutá na kôl z rozmaru kráľa Perzie. S vedomím svojho predurčenia, koná satrapa, po vzore kráľa, ako užitočný idiot. Ako Orbán, ako Fico, ale nie ako Trump.
Takých generál plkpičusov, ako je (bol) Kuzovlev, má Putin síce menej ako málo, ale aj z toho mála musí občas niektorého ponúknuť tradičným ruským čajom, zobrať na vyhliadku z Lastovičieho hniezda trebárs, keď už ani okupovať nevie. Satrapovia v područí kráľa sú pominuteľnejší ako ktokoľvek iný. Nie sú pre neho nebezpeční. Sú nepodstatní, užitoční len do chvíle čaju o piatej, kedy jedenásť časových pásiem novovekého Dereriosa III., nedáva vystresovaným hajzlom žiadne záruky, kedy je vlastne päť hodín v Kremli. Až sa to dozvedia, my o tom vedieť budeme, oni nie.
Aj keď z Ruska do Spojených štátov je geograficky bližšie ako z Helsínk do Petrohradu, kultúrne, dejinne a geopoliticky sú tieto krajiny od seba hádam najvzdialenejšie, ako je od novoveku po súčasnosť možné vo vývoji politických, ideových a mocenských ambícií a predurčení možné. Že si práve dnes, tieto dva tak odlišné svety, našli zdanlivo schodnú cestu do budúcnosti, je dejinný omyl. Anomália vzniknutá podivným vrhom kociek jedného Putina, keď mu na zelenom súkne padol, podľa neho víťazný hod, Trump. Ono to má ale zákonite takúto postupnosť. Zákon padajúceho hovna nikdy nedopadol inakšie:
