Žilinkom velebená zmluva nevznikla zo slobodnej vôle jednej z dvoch zmluvných strán. Zmluva medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československej socialistickej republiky (ďalej len „zmluva“) vstúpila do platnosti 18. októbra 1968. Dva dni predtým ju podpísali predsedovia vlád, za ČSSR Oldřich Černík a za ZSSR Alexej Nikolajevič Kosygin. Následne „zmluvu“ schválili zákonodarné inštitúcie obidvoch socialistických republík a napokon ich ratifikovali armádny generál Ludvík Svoboda, prezident ČSSR a Nikolaj Viktorovič Podgornyj, predseda Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR. To bola taká inštitúcia, ktorá v krajine sovietov suplovala prezidentský úrad. O jej postavení a vplyve všetko hovorí samotný fakt, že vôbec prvý predseda Prezídia, Michail Ivanovič Kalinin prijal funkciu v tom istom roku 1938, v ktorom NKVD na pokyn Stalina zatkla jeho manželku Jekaterinu a tá bola držaná vo väzbe až do roku 1946, kedy bola krátko pred smrťou manžela prepustená. Z väzby, nie z výkonu trestu.
„Zmluva“ vo svojej preambule berie zreteľ, stavia a nadväzuje (chronologicky) na udalostiach rozdielnej relevantnosti. Patria sem:
- Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci z 12. decembra 1943 s predĺžením jej platnosti Protokolom z 27. novembra 1963
- Bratislavská porada z 3. augusta 1968
- rokovania v Moskve 23. až 26. augusta (Moskovský protokol) a 3. a 4. októbra 1968
Pre menej informovaných či nebodaj chápajúcich, Oldřich Černík bol 22. augusta 1968 do Moskvy unesený ako prvý, po ňom okupačné vojská uniesli Dubčeka a Smrkovského. Československá delegácia v zložení Svoboda, Husák, Dzúr a Kučera odlieta do Moskvy o deň neskôr. Po vlastnej osi, nie s oficiálnou delegáciou, prichádzajú tiež signatári pozývacieho listu Biľak a Indra. Originál zradcovia, keď už dnes to pomenovanie tak frčí.
Československá oficiálna delegácia kapituluje po troch dňoch a spolu s unesenými sa, po podpise Moskovského protokolu, vracia domov. Prízvukujem politickému embryu Žilinkovi, že jednotlivé podpisy pribúdali v konfrontácii s neistým osudom a stavom osôb unesených na neznáme miesto, o ktorých nemali podpisujúci žiadne informácie. Zároveň, po československých uliciach vrčali sovietske tanky a násilnou smrťou umierali československí občania. Desiatky občanov.
Ak sa „zmluva“ právne opiera o Moskovské protokoly, kedy bola jedna zo „zmluvných“ strán pod fyzickým a psychickým nátlakom, ide o „zmluvu“ neplatnú, bez ohľadu na to, v akej situácii bol Oldřich Černík 16. októbra 1968 pri podpise samotnej „zmluvy“. Mám za to, že bol pod rovnakým nátlakom ako československí signatári Moskovského protokolu.
Že sa JUDr. Fico spája s fašistami je jeho vec. Bude mu to zohľadnené v budúcom živote a má to už ako trvalú kerku na ksichte aj v životopise. Ale že sa človek, ktorý vykonáva funkciu Generálneho prokurátora oháňa v civilizovanom svete neprijateľnou a neplatnou „zmluvou“, vynútenou pod hrozbou fyzickej likvidácie, vedome o jej výhodnosti klame (Článok 2 si odporuje s Článkom 5), dá sa chápať jedine tak, že Žilinkovými ústami sa poslancom Národnej rady nechcel prihovoriť renomovaný právnik, slobodne a odborne vykonávajúci svoju funkciu. Nápadne to pripomína konanie niekoho, kto je pod enormným tlakom a nekoná zo svojej slobodnej vôle, prípadne, koná nejakým spôsobom zištne.
Pamätníci čias socializmu a cestovných doložiek určite ocenia, ako sa sovietski vojaci a ich rodinní príslušníci dostali na rovnakú úroveň ako oni a podľa Článku 2. si boli pred československým právnym systémom rovní. Až na okolnosť kedy už platil Článok 5., že okupanti a ich sprievod mohli bez pasovej a colnej kontroly slobodne, bez colných poplatkov, do republiky a z nej doviesť/vyviezť čokoľvek a kohokoľvek. Opakovane, vždy, bratsky.
https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/11/vyhlasene_znenie.html
