Dosť bolo poézie, aj keď, taký Jiří Wolker, inak by Fica prebásnil. Alebo skôr, napísal by o ňom niečo obdobné, ako je Milionár, ktorý chcel ukradnúť slnko.
Nenažratý bude stále hladný a aj keď sa mu nič iné do bachora už nezmestí, stále bude čumieť inému do taniera. A do peňaženky. A do spálne. A do duše, lebo je presvedčený, že všetky sú čiernejšie ako jeho ľalia. Kým kohút tri krát nezaspieva. Potom tie ľalie pošliape, predsa ho už niekto zradí, hlava pôjde na klát, perie do hnoja, kde ho družky- kanibalky aj tak zožerú a zbytok do nedeľnej polievky.
A zrazu zistíme, že nedeľa bez politických kydov môže byť aj celkom pohodička. Ten onen do kostola, iný pre čerstvé rožky, ďalší to nejako pretrpí pred televízorom až po Slečnu Marplovu a ja si spomeniem znovu na Wolkra a jeho verš zo Svatého Kopečka:
"Mlátit do pařezů je práce Bohumilá
A jest ji zvláště třeba"
A až ten "pařez" Hranol bude umlátený svojou nenávisťou, lebo to je jeho jediný nepriateľ, nie tanečnice, nie umelci, nie študenti s prechodným akné, ktorý od detstva rástli rovnejšie a slobodnejšie ako on, pevne pripútaný k rodnej strane, zaštepený Mičurinom a vylepšený Kotlárovou alchýmiou, až potom bude sveta žiť.
Viete prečo? Čítajte Wolkra. Tam sa dozviete nevyhnutnú pravdu o zlodejoch. Ukradnú všetko, možno im to dlho bude prechádzať, ale jedno je isté. Raz ich to spáli, ako nenažratého milionára slnko.
Že pozdravujem do Kanady.
