Smiešne a tragické Rusko, predviedlo v digitálnej dobe osvedčenú, kartónovú verziu svojej vojenskej moci. Nové Potemkinovské dediny, po zuby ozbrojené v prstenci obrany Moskvy. Čo videla Katarína v 18. storočí od svojho admirála a obľúbenca, kniežaťa Poťomkina pri rozšafnej ceste na Krym, to vytasil Putin na svojho šéfkuchára pri jeho komickej špacírke na Moskvu. Vrecia s pieskom a civilné verzie nejakých rýpadiel a nakladačov, ktoré by boli sto krát užitočnejšie pod Novou Kachovkou. Ak by teda bratovi záležalo na bratovi, ktorému práve odfajčil strechu aj so základmi, ploty aj so susedmi.
V tú dejinnú sobotu bolo dosť napínavé sledovať komentáre a diskusie na SME, prekladané spravodajstvom na ČT 24, kedy najzrozumiteľnejšie vychádzali práve niektoré diskusie.
Bez pomoci, bez odporu, bez plánu. Absencia otvoreného spojenectva aj účinného odporu a zrozumiteľného plánu, vyústili do totálneho, zahanbujúceho chaosu.
Domáci aj zahraniční analytici vojny jednohlasne predpovedali neúspech Prigožinovej akcie. Nepodarí sa mu získať významných spojencov, zastávajúcich kľúčové miesta v mocenskom rebríčku ruského vojenstva. Jednotlivci sa nerátajú (a menovite sa ani žiadni neobjavili), relevantný bude len pluk, brigáda či armáda, ktorý a ktoré by prešli na stranu vzbúrenca. Nestalo sa. Tak isto bolo Prigožinovou slabinou údajne aj to, že jeho dvadsať päťtisícová banda je zanedbateľnou veličinou v pomere ku možnostiam ruskej armády. Rozdrobená v dvoch veľkomestách na strategických bodoch a rozlezená na stovky vierst južne od Moskvy. Bez šance, uviedli stratégovia. Niektorí diskutéri to predsa len videli triezvejšie a reálnejšie. Ich viac ako rok trvajúce, úmorné dohľadávanie informácií o postupoch, stratách a pozíciách všetkých zúčastnených a zo všemožných, ukrajinských aj ruských prameňov, dodáva nimi podaným informáciám a vlastným názorom punc určitej dôveryhodnosti.
Áno, dvadsaťpäťtisíc vagnerovcov je nič voči ruskej armáde. Otázkou ale je, čo z nej ostalo a kde ten zbytok je. Pred začiatkom ruskej invázie boli najkvalitnejšie jednotky dislokované v okolí Moskvy, tú mali brániť, ak by k niečomu došlo. Keďže ale z neomylnosti Šojgua a Gerasimova nič také nehrozilo, najkvalitnejšie pluky si zbalili slávnostnú vychádzkovú a 24. februára 2022, skoro ráno, si odskočili na letisko Hostomeľ vyvetrať parádu. Vyvetrali a bolo po paráde, takpovediac, pošli na chuj. No a za bezmála päťsto dní trvania ruskej agresie, k najkvalitnejším tisícom sa pridali aj desaťtisíce priemerných a zúfalá masa podpriemerných a ruské straty na životoch sú blízko štvrť milióna. Neoveriteľných, ale uveriteľných strát na životoch aj technike.
Takto odhodlané a takto vybavené torzo ruskej armády, nebolo schopné a zrejme ani ochotné zastaviť kolónu, z polovice tvorenú civilnými ťahačmi či autobusmi, ktoré by normálne odstavila aj diaľničná polícia. Je otázne preto, čo Prigožina zaskočilo viac? Absencia spojencov, ktorí by rozšírili jeho rady, alebo skutočnosť, že napriek tej absencii, v ceste mu nikto a nič nestojí a za súmraku môže byť v centre Moskvy?
Prigožin prehral, pretože nikto na neho nezaútočil, nezastavil ho, nedal mu možnosť vyjednávať a on sa zľakol, že by to mohlo byť až takto jednoduché. A Putin prehral z toho istého dôvodu. Ak by v ľútom boji prišiel o hoc aj ďalšie tisíce vojakov (z ktorých by neoplakal ani jedného), bol by víťazom, gerojom, báťuškom. Čím viac mŕtvych, tým väčším víťazom by bol a nikto by nerátal predchádzajúce chyby. Boli by len dnešné víťazstvo a dnešný víťaz. Nezmohol sa však na žiadne gesto, žiaden čin, ak teda nerátame urýchlený odchod z Moskvy na neznáme miesto a vytrvalé mlčanie. Nedokázal si pripísať ani post mierotvorcu a ten prenechal cudzopasníkovi Lukašenkovi.
A prehrali, po zásluhe, aj samotní Rusi, tak dobre reprezentovaní zvedavými Rostovčanmi v uliciach. Neodľahlo im, že by snáď mohlo byť čochvíľa po bojoch. Nepostrehol som požiadavku, aby poslali chlapcov domov a ukončili to sprosté zabíjanie. Ak niečo z nočných záberov z Rostova nad Donom sršalo, bola to snáď nádej, že títo hrdlorezi vec urýchlia, Ukrajina konečne padne a oni sa dostanú k novším smartfónom, k pohodlnejším autám a k dovolenkám na Jadrane či na Riviére. Nič iné z nich necítiť, z bežných Rusov. Len bezbrehú aroganciu, neohraničenú pažravosť po cudzom a charakter tak nízky, že v sibírskych pastieroch sobov, aj po storočí sovietizácie ho ostalo nepomerne viac, ako v týchto parazitoch Európy a európanstva.
