Vyhostenie ruského diplomata síce nie je nijako dramatická vec, deje sa to neustále a štáty si takto medzi sebou riešia svoje zásady a postoje, predsa ale, bude to mať určitú dohru. Oznámenie ruskej strany, že jej reakcia bude obdobná totiž vyvoláva vo mne divné pocity.
Slovenská strana po určitom šetrení či indíciách zistí, že diplomat sa nespráva tak, ako jeho misia predpokladá. Že sa zaujíma o veci a zbiera o nich informácie v rozpore so zvyklosťami. Slovenská strana diplomata vyhostí. Ak v ruskej misii bude potom chýbať diplomat, ktorý by v danej agende pokračoval, môže Slovensku ponúknuť inú osobu a Slovensko sa rozhodne, či udelí alebo neudelí akreditáciu.
Ak ale ruská strana nebude riešiť náhradu svojho človeka, ale bude sa venovať preriedeniu slovenského zastúpenia v Moskve, nuž to sú tie moje divné pocity. Pretože by som očakával, že Rusi predložia aj nejaké prijateľné zdôvodnenie, prečo má ten alebo onen slovenský diplomat v Moskve skončiť. Ak to nezdôvodní a vypovedanie slovenského diplomata bude iba recipročná aktivita, ruská strana priamo potvrdí, že naše podozrenia boli správne, že na našom území vykonáva činnosť nezlučiteľnú s poslaním diplomacie. A nepriamo tak potvrdí slová Andreja Danka- že sme malá krajina a ako na takú na nás veľké krajiny kašlú.
Hrdosť národniara skončila pri tých partiách hrubokožca, ktoré sa odvážny mravec pokúsi atakovať svojimi hryzadlami, lebo vie, že tam to sakramentsky bolí. Však si spomeň Andrej...cudzie nechceme, svoje si nedáme!...respektíve na hociktorý verš Sama Chalúpku. Nie, národniar sa zachová ako hlísta a oporu hľadá v tieni slona. Nestojí pred ním ako protivník, nestojí pred ním ako spojenec. Stojí pred ním ako rozpoltený zúfalec, ktorý si uvedomuje, že z titulu svojej ústavnej funkcie by mal byť rozhorčený, ale z titulu svojej nátury je len nešťastný. Nie z toho, že sa toto udialo. Len z toho, že sa na to prišlo a štandardne sa to rieši.
