Pretože nad všetkou tou mentálnou obezitou, svedomím pokriveným nadváhou, bdie ako neohrozený rytier cnosti a ochranca ukrivdených, samotný predseda Smeru. Pretože, podľa jeho slov, nikto mu nestojí za to, aby poškodzoval jeho meno alebo meno strany Smer. A preto verejne stína jednu hlavu za druhou, pravda, len vtedy, ak na ten pahltný krk nesúci hlavu čo sklamala jeho (ich) dôveru, niekto poukáže. Aj to iba v priebehu posledných pár týždňov, dovtedy zrejme bolo všetko ako má byť. Chce riešiť všetky problémy, ktoré sa vynoria, ale odvolávanie nie je riešenie. V tom Fico verejnosť zavádza, hlavne preto, lebo riešenie má vždy naporúdzi, tak ako ho mala každá doterajšia vláda, ale žiadna ho nikdy nepoužila. Pretože nechcela a možno dokonca aj preto, lebo nemohla.
Svoju cnosť Fico vynáša do nebies a aby bola na tých nebesiach viditeľná, jedným dychom dodáva, že predchádzajúca vláda neodvolala nikoho, zatiaľ čo on neváha. Chybou podľa mňa nie je ani tak to, že v dozorných radách a na riadiacich postoch sedia politickí nominanti. Chybou je to, že nech tam sedí hocikto, právny systém tejto krajiny mu umožňuje pretlačiť aj zjavne nevýhodnú zmluvu, na naplnenie ktorej sa potom skladáme všetci. A ak sa aj po prevalení zlodejiny, ťažko to nazvať inak, docieli zrušenie zmluvy bez sankcií (spomeňte si, že pri každej z doterajších káuz, vyťahujú sa zmluvné podmienky a riziko toho, že tak či onak, štát na nevýhodne uzavretú zmluvu doplatí), ak aj budú hlavy postínané, signatárom a ani tým, ktorí mali podpis odobriť a posúdiť ako opodstatnený, nestane sa absolútne nič. Bez trestnoprávnej zodpovednosti za nakladanie s financiami štátu, je úplne jedno, či v dozornej rade sedí politický nominant alebo nešťastník, čo si vytiahol zápalku bez hlavičky. Na hockoho striehne pokušenie, že skôr alebo neskôr, vytipuje si ho niektorý lobista a predostrie mu návrh. Možno zjavne nespravodlivý pre organizáciu, ktorej záujmy má v mene štátu hájiť, ale tak isto zjavne bez rizika postihu, ak len bude návrh skoncipovaný tak, že podľa súčasnej legislatívy je nepriestrelný. Ostáva už len na posúdení verejnosti, či uverí tomu, že takéto zmluvy sú uzatvárané bez poskytnutia protihodnoty voči bezprácnemu a nezaslúženému zisku.
Áno, Fico má pravdu v tom, že kauzy tu boli aj pred jeho vládou či vládami. Nemá však zrejme pravdu v tom, že jeho vláda je suverénna a na jej čele stojí premiér, ktorý sa volá Robert Fico a ktorého nikto neovláda. Nuž podľa mňa, suverénnu vládu a jej premiéra, ktorý sa volá Robert Fico, ovláda množstvo faktorov. Celý zlepenec rôznorodých záujmových skupín, korporácií aj podnikavých jednotlivcov, ktorí na každej z úrovní právomocí a rozhodovania, hľadajú schodnú cestu pre presadenie svojho záujmu.
Zneužívaniu moci, korumpovaniu a kradnutiu sa nikdy nevyhneme. Ak ale zákon dokáže jasne označiť vinníka, akonáhle je mu dokázaná jeho vina a ten za svoje činy bude čeliť trestnoprávnej zodpovednosti, je to vždy iba jednotlivec, ktorý sa vybral na neistú pôdu podvodného konania, kradnutia či obohatenia sa. Ide so svojou kožou na trh a to bez politického krytia, zabezpečeného deravými zákonmi. A na zákony tu máme koho? No predsa suverénnu vládu, či jednoliatu a či zlepenec a suverénnych poslancov vládnej väčšiny, rozhodujúcich sa naozaj podľa svojho svedomia a vedomia. Taký chybujúci jednotlivec, nijako nebude môcť byť spájaný s politickou stranou aktuálne pri moci, bude kradnúť výlučne do svojho vrecka, inak sa tá strana vystavuje riziku, že neodškriepiteľne bude spojená s kriminálnou kauzou. A to politické strany nechcú, tomu sa budú vždy brániť. Smer alebo SDKÚ, to je jedno. Dnes sa tomu bránia deravými zákonmi a zatiaľ ich ešte nič nedonútilo pristúpiť k radikálnej zmene.
To je mimochodom zmyslom demonštrácií proti korupcii, ktoré sa opakovane organizujú na námestiach. Nie je to držanie strany opozičným politikom. Majú zjavne nízky voličský či koaličný potenciál, ale vravia o tom, čo ľudia počuť chcú a čomu rozumejú. Ak rytier bez bázne a hany, suverénny a nestranný premiér Robert Fico chce hovoriť o tom istom, nech hovorí. Ale nie v monológoch v uzavretom štúdiu, nech sa odváži pozvať ulicu na námestie a prehovorí tam. Čo však je od neho možné očakávať, keď podráždenie dáva najavo aj v tom hermeticky uzavretom štúdiu, lebo jemu sa zjavne nepáčia ani všeobecne koncipované otázky redaktora verejnoprávneho média? Naposledy sa obul do Braňa Dobšinského v Sobotných dialógoch, lebo média sú negativistické, očierňujú jeho aj Smer a jeho to už fakt nebaví. Počúvať takéto neustále útoky a to dokonca aj vo verejnoprávnom médiu.
A čo je na Slovensku podľa Fica natoľko pozitívne, že niet priestoru pre negativistický postoj, roztrpčenosť verejnosti a dožadovanie sa skutočného stínania hláv, nie iba toho obrazného? Kedy naposledy sa tá verejnosť zasýtila ukazovateľmi rastu, skutočnosťou, že patríme medzi štyri európske krajiny s najkvalitnejším rozpočtom? V skutočnosti, Fico svojimi optimistickými rečami iba utvrdzuje pesimistický postoj verejnosti. V jeho vyratúvaní úspechov za posledné mesiace je všetok neúspech tejto spoločnosti, posunúť sa aspoň o krôčik vpred. Ako a za akú cenu sme sa dostali do top štvorky európskych krajín, čo sa týka štátneho rozpočtu? Spolu s nemeckým, holandským a luxemburským, patrí ten slovenský rozpočet medzi vzory pre zbytok Európy. Ale práve takýmto tvrdeniam by som sa v týchto dňoch, byť Ficom, vyhol obrovským oblúkom. Hádam si uvedomuje, čím konkrétne Luxembursko a jeho blahobyt, rezonuje v povedomí slovenskej verejnosti. Ktorí chudáci sa svojou troškou, nedobrovoľne, podieľajú viac na raste Luxemburska ako Slovenska.
Napriek všetkým rečiam Róberta Fica, Slovensko je chudobná krajina zmietajúca sa v chaose a nenávisti. Neprodukuje ju ulica a ani opozícia s médiami. Produkuje ju politický systém krajiny, kde si poslanecká väčšina robí čo chce a robí to v prospech seba (to je tá chorobná žravosť) a v prospech cudzích subjektov, ktoré iba vďačne využívajú možnosť, ktorú doma, v Nemecku, Holandsku či v Luxembursku, nikdy nedostanú. Nikdy. Nikdy nie bez rizika, že po zmedializovaní a dokázaní skutočnosti, okamžite stoja pred súdom a sú súdení.
Po dvoch rokoch sa na Slovensko vracajú potravinové balíčky pre najchudobnejších. Je ich až osemdesiattisíc a z fondov je pre nich vyčlenených 65 miliónov eur na určitý objem základných potravín a hygienických potrieb. To množstvo je približne poldruha percenta obyvateľstva a ak sa to zdá byť zanedbateľné, nuž je to približne jedna celá Žilina, ktorú musíme prikrmovať. Z jednoduchého faktu, že sú natoľko chudobní, že to nezvládnu ani s podporou toho sociálneho štátu, v ktorého osídlach sa nachádzajú. Jeden z dôvodov, prečo je na Slovensku toľko chudobných ľudí je nepochybne ten, že tučné zisky plynú úplne inde ako by plynúť mali.
Len naozaj nepríčetný a nesvojprávny človek môže odobriť zazmluvnenie stravných jednotiek pre štátne nemocnice na desaťročné obdobie a za takých sankčných podmienok, aké sú dojednané. Dnes, kedy už ani len mŕtvi nemôžeme byť za tých istých podmienok, keď aj poplatok za hrobové miesto je nastavený na každoročné handrkovanie, taxatívne sa zaviazať, že počet lôžok a pacientov bude počas celej dekády nezmenený je doslova sabotážou štátnych nemocníc. Sabotážou v prospech cudzieho štátu s cieľom poškodiť ten vlastný. Až takto by som sa na to pozeral. Možno je pritiahnuté za vlasy, že v Číne je za niečo také nekompromisná guľka do hlavy, ale Ficovo búchanie sa do pŕs je veľmi málo. Fico ani náhodou nehovorí o svojich zásluhách v boji proti korupcii. On hovorí o svojej bezmocnosti v tomto boji, a to len v tom lepšom prípade. Lebo dalo by sa to aj chápať ako jeho spoluúčasť na tomto svinstve a to tým, že nie je premiérom suverénnej vlády a nie je pravda, že nie je nikým ovládaný. Je ovládaný svojimi vlastnými ľuďmi, ktorí trpia tou nenažranou bulímiou, darmo sa tu on sám pretŕča ako anorektik. Sústavne to tým ľuďom v dozorných radách a na riaditeľských stoličkách umožňuje.
Čo ľudí štve hádam zo všetkého najviac je skutočnosť, že si veľmi dobre uvedomujú súvislosti. Že to chce naozaj veľmi málo na to, aby sa situácia radikálne zmenila v ich prospech. Je nemožné nakradnúť milióny tam, kde nie sú. Možno väčšia časť z tých nakradnutých peňazí pochádza z bezohľadného a neopodstatneného zadlžovania budúcich generácií, z likvidovania lesov, zo šafárenia s poľnohospodárskou pôdou. Ale značná časť tých peňazí plynie do zahraničia práve z ekonomickej činnosti obyvateľov a oni sú nútení bezmocne sa prizerať tomu, kde ich dane a odvody miznú. Napríklad aj v Luxembursku.
Zatiaľ každá vláda sa na Slovensku postarala v prvom rade o to, aby podmienky jej vládnutia boli nastavené v jej prospech, v nedotknuteľnosti jej krokov. To logicky vytvára priestor na kritizovanie vlády predošlej a tiež skutočnosť, že ona sama bude mať byť prečo kritizovaná tou čo príde po nej. Tohto sme svedkami zakaždým a minimálne prvú polovicu vládnutia si vláda vystačí vyhováraním sa na zlé rozhodnutia predchodcu. V tej druhej polovici už potom nie je zrazu dostatok času na prijatie zásadného rozhodnutia, nuž sa dobieha zmeškané v podobe kozmetických úprav stávajúceho, či prijímaním, údajne, dočasných riešení.
S jedlom rastie chuť a zdá sa, že súčasní ochutnávači už úplne stratili chuťové poháriky. Nemajú už žiadne zábrany zaťať zuby do čohokoľvek a ak im to napriek strate chuti príde ako nestráviteľné, bez rozpakov to vyvrátia a žerú inde a ešte viac. Zamestnanosť je na Slovensku veľmi nízka, príjmy zo zamestnania tak isto. Ak napriek tomu dokáže Slovensko postaviť jeden z najlepších rozpočtov, musí to mať súvis s tým, o koľko menej sa ľuďom dostáva za ich prácu a aká veľká časť ich daní a odvodov mizne z ich dohľadu. A vynára sa konečný a nezvratný dôkaz o tom, na kom zatiaľ každej zo slovenských vlád záležalo viac. Na vlastných občanoch alebo na vlastných sponzoroch, ktorí im predkladajú jednu nevýhodnú zmluvu za druhou a oni sú tak obratní v tom vládnutí, že dokážu sústavne ožobračovať tvorcov daní a žmýkať tie dane a výnosy tak, že sú schopní postaviť rozpočet, ktorý v porovnaní s inými, naozaj vyzerá dobre. Ale za akú cenu, za čie peniaze?
