V krátkosti- v roku 1985 poskytol Vasiľ Biľak pamätný a trápny rozhovor časopisu Der Spiegel, v ktorom okrem iného tvrdil, že Dubček podpisom osvedčil na bratislavskej konferencii Varšavskej zmluvy (v skutočnosti porada šiestich komunistických strán, aj Biľak mal problém s presným definovaním), že ČSSR je vnútorne ohrozená kontrarevolučným prevratom. Toto sa malo udiať ešte pre augustom 1968. Alexander Dubček listom zaslaným ČSTK a vydavateľstvám Rudého Práva, Pravdy a Práce toto vyvrátil a žiadal opravu textu. Nikto mu neodpovedal, rovnako dopadli dve urgencie. Po dvoch rokoch sa obrátil na bratislavský súd a žiadal zaviazať denníky a tlačovú agentúru k povinnosti opravy. Celé sa to vlieklo až do roku 1990, kedy sa Biľak a následne aj tlačové orgány, ku svojmu úžasu, ospravedlnili. Nič viac Dubček nežiadal.
Alexander Dubček chcel opravu v tlači, ignorovali ho, tak sa obrátil na súd. Biľak to v reakcii pociťoval ako útok na štátnosť a vtedajšie zriadenie, neváha spomenúť aj Trestný zákon. Súdnu poštu ale odmietal prevziať. Terajšia opozícia vníma konanie prezidenta Gašparoviča ako porušovanie ústavy. Žiada nápravu a keďže k náprave podľa jej predstáv nedošlo, zvažuje legálne možnosti pred súdom. Priam najväčší obdivovateľ Dubčeka ale, ktohovie prečo, preberá Biľakovskú rétoriku a bez toho, aby zvážil možnosti nezávislého súdu toto vyriešiť a vôbec právo hocikoho sa na súd obrátiť, obviňuje opačný názor z rozvracania štátu.
Podobnú biľakovskú rétoriku cítiť aj z inej Ficovej neodpovede- či bol alebo nebol v istom byte. Tak ako Biľak, odmietajúci preberať súdne obsielky, ale neváhajúci odpovedať cez tlač Dubčekovi, podobne Fico odmieta poprieť alebo priznať prítomnosť v tom byte (Gorila). Odôvodňuje to takou hlúposťou, že on bol vtedy v opozícii a teda, nemôže byť spájaný s akousi špinavou hrou finančníkov a koalície vtedy pri moci, akurát, že ho to oprávňuje sa k celej kauze vyjadrovať. Akoby bolo nevyhnutné byť vôbec poslancom parlamentu a iba táto skutočnosť by mala byť vstupenkou do uzatvárania nie práve najprehľadnejších zmlúv a obchodných dohôd. Efektne prenajatá limuzína terajším Ministerstvom školstva je toho žiarivým príkladom. Stačí byť bývalým koaličníkom/opozičníkom predbývalej koalície, aby sa našla reč s bývalou opozíciou bývalej koalície. Na dohodu treba vždy dvoch, ináč je to iba diktát. Možno práve to nemá vyjsť na svetlo.
