Prehlásenie „Mým národům“ spustilo začiatok konca mnohonárodnostného impéria

František Jozef I. sa občanom takto prihovoril z Bad Ischl. Kde sa lieči Putin momentálne, nie je známe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ani archaická uhladenosť textu z jeho podstaty nerobí nič ľúbezné. Je to reč o vojne a že muži majú ísť zabíjať a zomierať. Vtedy, v roku 1914, sa hádam aj verilo, že toto je a bude záležitosť výlučne mužská, že ono zabíjanie a zomieranie sa bude týkať iba tých z nich, ktorí boli povolaní do zbrane. No, výsledok sme videli. A každá nasledujúca vojna sa menila na väčšie a väčšie utrpenie civilného obyvateľstva, z ktorého tých najzraniteľnejších bolo počuť najmenej. Plechové papule propagandy, klamstva a bezcitnosti revali o to hlasnejšie, o čo žalostnejšie zneli vzlyky z ruín.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Staručký monarcha mal možno pekné bokombrady, vyžíval sa v parádnych uniformách, nebol ale schopný pochopiť súčasný svet, hoci bol, svojim vplyvom, jedným z tých, ktorí ho mohli formovať aj krajšie. František Jozef I. ostal celý svoj dlhý život zjavne v mentálnom svete doby vzniku Radeckého pochodu (1848, Johannes Strauss starší). Tá doba a pochabá činnosť cisára ale spustila to, čo nám predstavil Joseph Roth vo svojom románe Radetzkymarch z roku 1932. Agóniu veľkej ríše.

Neviem či, zrejme áno, toto vyhlásenie existovalo aj v slovenskom jazyku. Monarcha sa prihováral všetkým národom, uznával len ten svoj. Tak to aj dopadlo.
Neviem či, zrejme áno, toto vyhlásenie existovalo aj v slovenskom jazyku. Monarcha sa prihováral všetkým národom, uznával len ten svoj. Tak to aj dopadlo. (zdroj: internet)

Oheň (Henri Barbusse) je román o vojne, ktorý začal vychádzať časopisecky už v roku 1916. Písaný zo zákopov denníkovou formou, je bezprostrednou, naturalistickou reakciou prežívaného.

SkryťVypnúť reklamu

Osudy dobrého vojaka Švejka Jaroslav Hašek nedokončil. Všetci ten román (1921- 23) vnímame ako láskavým humorom podané zverstvo. Ale práve v tomto literárnom skvoste som sa stretol s vari najsurovejším opisom toho, aká je farba vojny. Krátka zmienka o nešťastníkovi, ktorý si doslova nasral do vlastnej hlavy. Črepinou oddelený vrch lebky mu spadol pod už mŕtve ale stojace telo a to telo už nemalo nad sebou kontrolu. Ani nad zvieračom konečníka. Veru, taká je farba a chuť vojny.

Napokon, Erich Maria Remarque na spracovanie témy potreboval viac ako desať rokov. Jeho román Na západe nič nové vyšiel až v roku 1929. Všetci traja autori písali o vojne. O Veľkej vojne, ktorá ešte nemala svoje poradové číslo, ale jej výsledky a celkové nepoučenie sa z nej ho vygenerovala tak Veľkej ako aj nasledujúcej vojne.

SkryťVypnúť reklamu

A teraz, čo my s tým? Poučenie? Núka sa ich niekoľko. Keď aj za zvukov Radeckého maršu napochodovala rakúsko- uhorská armáda do Srbska; dokonca aj vtedy, keď jej na pomoc musela prísť armáda Nemeckého cisárstva, uverili naoko vysmiaty chlapi, že do Vianoc sú doma. No figu! Parádny marš a vyfintené uniformy vojny nevyhrávajú a v drsnom, hornatom a odhodlanom Srbsku to c. k. armáda schytala dosť na frak. Núka sa paralela s Benitom Mussolinim. Po úspechu medzi nahými Habešanmi (Druhá taliansko- etiópska vojna, 1935), sa nafúkol ešte viac a veľmi, naozaj veľmi si veril voči Albánsku, Juhoslávii aj Grécku. Ratovať to museli opäť Nemci.

SkryťVypnúť reklamu

Dnes Nemecko znovu pomáha a tým, na ktorú stranu je pomoc upriamená nás presviedča, že zmena je možná. Že sú krajiny ako práve Nemecko či Japonsko, ktoré aj po storočiach agresívnej zahraničnej politiky, dokážu predviesť globálny dosah a osoh svojej premeny.

Toto mal byť príklad pre Rusko. Tri dekády po rozpade Sovietskeho Zväzu malo hrať Rusko svetový prím. S jeho nerastným a prírodným bohatstvom, s ochotou a snahou mu všakovako pomôcť, mala najväčšia krajina sveta nalinkovanú púť práve k tomu zlatému rubľu a všakovakým veciam, ktoré ostali len mokrým snom Kremľa a prokremelských trollov.

Že sa Alexander I. naučil na viedenskom kongrese (1814- 15) tancovať valčík, neurobilo z neho Európana. Naopak. On a všetci jeho nasledovníci, až po Putina, preberaním zdania sa európskosti, niektorý viac, iný menej, odkrývali imperialistickú zaostalosť podstaty Ruska.

Dnešná Putinova čiastočná mobilizácia je rozhodnutím porovnateľným s prehlásením cisára, ktorý bol na tróne skoro tak dlho, šesťdesiatosem rokov, ako trvala pomýlená, krvavá a zlá existencia ZSSR. Že sa dalo všetko aj inak, aj z trónu monarchu, aj s parádnymi uniformami, presvedčili sme sa v pondelok. Svet sa lúčil s panovníčkou bývalej koloniálnej superveľmoci, ktorá síce nezanechala synovi pokojnú a konsolidovanú krajinu. Ale veď, dnešný svet sa neuveriteľne mení a je nutné na tie zmeny reagovať. Uveriteľne a spravodlivo, aspoň úprimnú snahu o to je nutné vidieť. A schopnosť obklopiť sa fundovanou vládou, inštitúciami a všetkým tým, čo tvorí dnes modernú, životaschopnú krajinu. Vidí niekto niečo aspoň trochu podobné v Moskve?

 

 

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  628
  •  | 
  • Páči sa:  2 194x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

727 článkov
SkryťZatvoriť reklamu