Padli odpovede dosť zrozumiteľné, kedy by pomoc štátom Východného partnerstva bola kontrolovateľná, v zmysle vynaložených prostriedkov a sledovania ich použitia, a zároveň, spätnou väzbou aj prospešná pre Slovensko. Taký bol názor pánov Kisku, Kňažka a Procházku.
Boli tiež odpovede, dosť nejasné v teritoriálnom chápaní a o rozvojovom svete všeobecne, o štátoch Strednej Ázie a Afriky, kedy rovnako všeobecne bolo poukázané na hlad, biednu zdravotnú starostlivosť, nedostatočnosť v školskej dochádzke a podobne. Toto bol názor zvyšku opýtaných kandidátov, okrem jedného, ktorý reprezentuje a zastupuje seba a dve pätiny slovenskej verejnosti.
Bola teda aj odpoveď žiadna, kedy ale nemáme šancu dozvedieť sa, či opýtaný odmietol reagovať na otázku ako takú, alebo či pán Fico ešte stále trucuje a irelevantnou je preňho nie otázka, irelevantným je pýtajúci sa.
Škoda, boli by sme múdrejší. Diskusia pod zverejnenou anketou nie je rozsiahla, dosť často sa tam ale objavuje názor, že čo máme čo pomáhať v zahraničí, keď ľudia na Slovensku tiež mnohokrát živoria, že by im tiež bolo načim. Škoda, pretože aj neodpovedať je odpoveďou, veľa krát výrečnejšiou od tej vyslovenej.
Ako teda a kto, myslí to s pomocou Slovensku seriózne a adresne? Ako sa prejaví, zatiaľ iba avizovaný krok, dvoch politikov tak výrazne odlišných, akými sú Robert Fico a Marián Kotleba? Odlišných od seba, totožných však v tom (kto by o tom pochyboval?), že obklopení identifikovateľnou suitou, rozhodujú zásadne sami, schvaľujú sa zásadne ich rozhodnutia. Obidvaja sú individuality, obidvaja sú hlavnými aktérmi presadzujúcimi si svoje. Fico má väčšinu v parlamente, Kotleba v tom krajskom nemá v podstate nikoho. Ako a z čoho teda pletú svoj bič?
Za tie avizované kroky, za vyjadrenie sa v prospech čohosi, považujem u Fica vládnu podporu kontroverznému, nechcenému a nejasnému projektu Metropolis na okraji Bratislavy, u Kotlebu zase snahu o zmenu Územného plánu banskobystrického kraja a definitívnemu odstaveniu plánovanej, kontroverznej, nechcenej a nejasnej povrchovej ťažbe zlata lúhovaním v Detve a v Kremnici.
Projekty v odlišných regiónoch, odlišného charakteru s odlišnými aktérmi majú máločo spoločné, aj keď, obidva sa svojim snažením dosiahnutia cieľa vlečú roky; spoločným rysom je aj to, že obidva projekty sa účelovo a kozmeticky menia pred očami verejnosti, aby aspoň v jej časti našli nejakú podporu. Obidva projekty majú svojich lobistov, viditeľná je snaha o zmenu legislatívy (banský zákon, významná investícia) a hlavne, viditeľná je snaha o vylúčenie verejnosti a verejného záujmu z týchto dvoch projektov. Obrazne povedané, obidva projekty spájajú iba dve písmenká, tie ale vyjadrujú všetko. Au ako chemická značka zlata a synonymum bohatstva, moci a vplyvu; au ako citoslovce bolesti a synonymum bezmocnosti, bezradnosti a poníženia.
Projekt Metropolis, pôvodne megakasíno pre spádovú oblasť približne s dvadsiatimi miliónmi potenciálnych gamblerov, je zmenený na kongresové centrum v poli. Vládny Smer ho odobril ako významnú investíciu a figu borovú ukázal rovnako „takmer svojmu“ Ftáčnikovi, ako aj Bratislavčanom. Poslal ich pásť sa na už možno neexistujúce lány. Vážny (Fico) sa oháňa neuveriteľnými troma stovkami pracovných príležitostí. No teda, to Bratislavu výrazne posunie z hroznej nezamestnanosti. Otázka je, na úkor čoho. V prvom rade, tie desiatky hektárov ornej pôdy, ktoré majú projektu poslúžiť svojim zastavaním, tie predstavujú pracovnú príležitosť sami o sebe. Určite nie v takom rozsahu, motyky sme dali do múzea, ale predsa.
Lenže, tie hektáre si už v laboratóriu nenaonačíme v petriho miske, tie hektáre nám nesedia v školských laviciach, aby raz, až príde ich čas, múdrejšie od nás a krútiac hlavou nad našou hlúposťou, predsa len zobrali tie motyky z múzea a o čosi sa pokúsili. Tie hektáre budú proste fuč, akákoľvek snaha o prinavrátenie ich pôvodného využitia bude mnoho násobne drahšia ako projekt samotný. Za toto sa stavia Fico, toto je jeho bič, jeho mačka s osemdesiatimi troma chvostami. Jeho Au sa začína veľkou literou, nech už je synonymom čohokoľvek. Jeho au sa ale začína aj malou literou, jeho au zaznelo aj z jeho (Maňkových) úst, pretože, okrem iného, je aj iný projekt ako Metropolis.
Úporná snaha dorýpať sa k tomu ozajstnému Au, v Kremnici aj v Detve, vlečie sa už roky. Tiež ide v prvom rade o hektáre, v prvom rade ale zdevastované ťažbou a až následne zastavané čímsi, čo sa tak Kremničanom ako aj Detvanom stále javí ako zástup húpacích koníkov, na ktoré sa potom môžu vo svojich „oddychových“ parkoch posadiť a húpať sa a húpať, keď sa už tak uhúpať nechali. A hútať nad tým, čo je vlastne pod tou škrupinkou prste pod ich nohami. Čo „im“ to prinieslo a čo ich to stálo. Proti tomuto sa stavia Kotleba, jeho bič nielenže nemá žiaden chvost, on nemá ani len tú mačku, sám je mačkou vo vreci. Keďže výrazne mnohým v banskobystrickom kraji je na húpacích koníkoch nevoľno, siahli radšej po tej mačke vo vreci a tá si uvedomuje, čo jej robí dobre, kto jej dovolí spokojne priasť.
Kotleba, podobne ako Fico, vychytáva potreby voličov, nahmatká problém a prídu obidvaja s riešením. Ficovi, pretože má oporu v parlamente, stačí tárať, sľubovať a vysvetľovať priority a odsúvať tým iné otázky na zadné listy kalendára, vediac, že otočenie každého listu prinesie niečo novšie a aktuálnejšie a pálčivé bude pálčivým menej. Kotleba, pretože medzi krajskými poslancami jeho nie je ani jeden, potrebuje ak nie výsledky (zmena územného plánu nie je v jeho moci), tak aspoň viditeľne oddeliť seba a bič, ktorým v konečnom dôsledku plieska niekto iný. Potrebuje to, aby si jeho voliči ujasnili kto je kto a komu sa budú môcť eventuálne poďakovať za húpacie koníky aj za veselo poskakujúcu guličku rulety, ktorá v zásade vždy doskáče na výsmešne zelenú nulu, v zásade vždy v prospech toho, kto hru riadi.
