Quisling a „quislingovia“
Poklonkovanie akejkoľvek totalite prináša vždy tie isté výsledky, bez ohľadu na to, z ktorej svetovej strany sa totalita rozpína ku svojim satelitom. Presvedčiť sa o tom mohol Vidkun Quisling, pasujúci sa do roly ríšskeho protektora v Nórsku nadštandardným predklonom ku Hitlerovej zadnici. Odmenou mu bola podriadenosť dosadenému ríšskemu komisárovi Terbovenovi a čerešničkou na torte popravná čata v októbri 1945.
Za príkladmi ale nemusíme chodiť do cudziny. Aj Slovensko, hlavne to slovenské a žiadne iné, malo a má svojich „quislingov“. Vedel to Karol Sidor, zhruba päť dní predseda autonómnej vlády v Bratislave, odmietajúci vyhlásiť samostatnosť Slovenska, ktorý na nátlak Berlína vo svojej funkcii skončil 14. marca 1939. „Quislingom“ v Sidorovom prípade je viac Tiso ako on sám. Ale taký Ferdinand Ďurčanský, predstavou suverénnej zahraničnej politiky na všetky svetové strany, nabúral vo vlastnej réžii. Poslušne súhlasil s každým nezmyslom a hanbou z Berlína a domnieval sa, že na oplátku, ako minister zahraničných vecí, on si predvolá Ludina a nie naopak. Nuž, milý Ferdo, takto karty rozdané neboli a ak toto chápal kde aký Truhlík Gašpar, chyba bola v tebe.
Rýchlo kvasená história bez zdrojov
Facebookový profil Kráľova hoľa- História neuvádza zdroj, autora a ani dátum zverejnenia článku, len všeobecne svoj príspevok pomenúva- Česká protektorátna tlač o SNP, r. 1944. Je na škodu veci nazvať si profil ... História a opomenúť základné fakty pre overenie, napriek tomu, príspevok je zaujímavý. Je tendenčný, je prorežimový, klania sa Ríši, napriek tomu, boľševickú pliagu a nebezpečenstvo hroziace strednej Európe od Stalina vystihuje presne. A budúcnosť potvrdila, že pravdivo a to až do dnešných dní:
https://www.facebook.com/photo?fbid=1094316432812281&set=a.419946380249293&locale=sk_SK
Článok pomenovaný Puč na Slovensku, dáva do pozornosti veľmi podobné konce Varšavského povstania a povstania v Banskej Bystrici. Protektorátny autor, ak to len nebol výnimočný génius a vizionár, správne prečítal pre vtedy informovaného človeka známy fakt, že ako si Hitler so Stalinom, v zastúpení Ribbentrop- Molotov, rozdelili Európu pred napadnutím Poľska, tak Stalin vydieračsky tlačil na západných spojencov a tí mu v tom ustupovali rovnako, ako dnes ustupuje západ Putinovi.
Na jednej strane, Stalin si vymohol nezasahovanie západnými spojencami do obidvoch povstaní výraznou vojenskou podporou povstalcom, na strane druhej...to Varšavské nechal nečinne vykrvácať, hoci jeho Červená armáda stála na pravom brehu Visly v predmestiach Varšavy. S pomocou poľských komunistov Poliakov vyzýval do ozbrojeného odporu a potom čakal ako sup na korisť. Bojom oslabené Nemecko a vraždením zdecimované Poľsko. Bingo, dva jackpoty jedným ťahom!
O tom našom Povstaní hádam vieme, že malo vypuknúť inokedy a inde, zase v bezprostrednom tyle nepriateľa na dohľad frontovej línie, na nížinách Východného Slovenska, s aktívnou účasťou armády. Nie v horách, vtedy ešte stovky kilometrov od línie bojov. Aj toto nezmyselné a predčasné vypuknutie iniciovali špicli z Moskvy, roztrúsení v partizánskych oddieloch, zbytočnou provokáciou Nemcov. A protektorátna tlač túto skutočnosť- podiel boľševika na povstaniach a dôsledky toho podieľania sa, popísala presne. Paradoxne ale, článok nevinil Stalina, že minimálne Varšavu nechal zámerne vykrvácať. Posmieva sa, podľa svojho tvrdenia, takzvanej demokracii, ktorá v prehnanom liberalizme stále naivne verí a dúfa, že podporou lokálneho povstania (ktorú mu ale Stalin znemožnil) dokáže vybudovať nejaký režim, ktorý bude mostom medzi boľševikom a západom, alebo pevnou nárazníkovou zónou voči boľševikovi. Článok končí samozrejme tendenčne a hlúpo, bystrý autor tomu sám veriť nemohol, že boľševikovi odolá jedine Tretia Ríša a povinné bla, bla, bla...
Nie je povstanie ako Povstanie, nie každý spojenec je Spojenec
Európa zažila v auguste 1944 ešte jedno významné protifašistické Povstanie. Minimálne vyvrcholenie jedného odporu. To svoj účel splnilo a oslobodené územie udržalo až do príchodu Spojencov či úteku Nemcov. To, ktoré vyvrcholilo 22. augusta 1944 v Grenobli, bolo ukážkou efektivity a načasovania. Vylodenie Spojencov v Provensálsku sa uskutočnilo 15. augusta a obsadenie Grenoblu odhadovali do troch mesiacov. Nemci ale ušli do týždňa bez boja.
Silný a vytrvalý odpor zažívali v Grenobli od okupácie mesta v septembri 1943, kedy po páde Mussoliniho, z oblasti Nemci vyhnali Talianov. Makaróni dovtedy hádzali na všetko neskutočný salám. Tisícky mladých Francúzov radšej zdrhli z „neokupovanej zóny“ pred pracovným nasadením v Ríši a úpätia Álp im poskytovali vhodné zázemia na pololegálne prežívanie a vytváranie nových skupín odboja. Ten ale vykonávali doma voči režimu vo Vichy. Tak isto sa veľmi rýchlo rozchýrilo, že Taliani dosť kašlali zisťovať, kto je a kto nie je Žid a Grenoble sa aj pre nich stal omnoho bezpečnejším a vyhľadávanejším azylom. Nemci tak prišli do hlavného mesta maquistov, prezývanému tiež Malé Rusko, kde ale ich prítomnosť zaktivizovala dovtedy skôr latentný odpor. Rešpekt a strach Nemcov pred prevelením na východnú frontu (Veľké Rusko) zase popustil uzdu ich brutalite, čo neostalo bez odozvy a takto sa to rok stupňovalo.
Po vylodení si Fricek jednoducho spočítal dve a dve, došlo mu, ako budú miestni na inváziu reagovať. V čitateľnej situácii- silný odpor a moja agresivita voči nemu, Američania a Briti za humnami, Normandia šesť týždňov v prdeli...urobil to, čo urobiť mohol. Ustúpil. Protektorátna tlač o tom zrejme takticky, z pudu sebazáchovy, ani necekla.
Bagandža si vyberá vhodnú onucu, nie naopak
Aj v novšej histórii Slovenska (Československa) mali sme a máme „quislingov“ dostatok. Takí aparátnici ako Biľak či Indra, na rozdiel od Dubčeka, rozumeli hre, že od Šumavy k Tatrám je síce všetko ich trampolína, ale vyskakovať na nej môžu len za zvukov balalajky. Vo fázach svojej neistoty vyskakovať prestali a najprv ustúpili ako Nemci pri Grenobli, aby vzápätí zradili ako Rusi pred Varšavou a všetko len preto, aby sa mohli búchať do pŕs v Banskej Bystrici.
Fico je nevkusne a draho kašírovaná atrapa všetkých režimov a zriadení. Všetkých s ktorými kedy súhlasil, ktoré hájil a velebil. Všetkých, voči ktorým kriticky vystupoval, hanil ich a zatracoval; voči ktorým jedným dychom staval hrádzu, aby pri výdychu už sníval o prepojení mostom. S mýtnicou na Kremnických Baniach, postavenou Číňanom za európske peniaze, nech celý svet vidí, akého lídra mu dalo Slovensko a sociálny demokrat nech cíti, ako mu z toho oťažieva vrecko. Ako sorry, ešte aj ten protektorátny čmáral by ho prekukol.
História nie je len matkou múdrosti, ktorá Fica, pažravého v inkubátore svojstojnosti, nemala ako odkojiť. Ona má aj tú anekdotickú vlastnosť, že ak sa vďaka nepoučiteľným „vodcom“ musí v nejakej forme opakovať, z vážnych udalostí je fraška, z poctivého zápolenia je oportunistická výhovorka a áno, z tragédie je komédia. Lenže, platí to aj opačne. Fico vstúpil ku komunistom v ich najkomickejšej fáze, v období chaosu, reptania a nemohúcosti Prestavby, kedy už nefungovalo a neplatilo nič. Hádam okrem jedného. Žiaden stranícky a vládny činiteľ by si nevyrobil zmocnenca z blúzniaceho ortopéda. Doktor Cvach z Nemocnice v Brodu, najautentickejšia postavička z Ditlovho scenára, je takýchto úletov najprísnejšia výstraha.
