Bežný občan, dňový poplatník, tvorca hodnôt a nositeľ moci, nemusí byť nikým poučovaný o tom, čo znamená prezumpcia neviny a nevina samotná, ak už o nej právoplatne rozhodol súd. Vie, že tá nevina je nespochybniteľná a nespochybňuje ju ani on. Má však právo na svoj názor, má právo hodnotiť rozhodnutie prezidentského kandidáta podľa toho, akými osobami sa kandidát počas kampane obklopí a podľa toho, čo v jeho povedomí s danou osobou najviac rezonuje. Nevina? Nie. Nevina na spôsob slovenský.
A ako tú nevinu má vnímať, keď najvyšší z vysokých predstaviteľov súdnej moci, túto idú obhajovať nie len s páskou na očiach, ale aj so slúchadlami na ušiach a so zbraňou v ruke? Že je zbraň atrapou, to vie. Všetko je atrapa a ako na atrapu na všetko hľadí. Len tých 940- tisíc eur „bolestného“, ktoré si chceli ubolení sudcovia z kauzy Bonanno vyfňukať, tie vníma ako jedinú reálnu časť celkovej atrapy vymožitelnosti práva na Slovensku. Čo za zmanipulovanú atrapu považovali sudcovia, samotné zábery z baru Bonanno, to sa ukazuje ako pravdivý originál. O tej autenticite musí rozhodnúť zase len sudca a súd, pre občana ale už rozhodnuté je. A verí viac bulváru ako zastupujúcemu šéfovi prokuratúry, lebo jeho 200- tisícová bolesť už zrazu pominula, už sa potrebuje iba doliečiť hrejivým slovíčkom ospravedlnenia. Za čo? Že bol chvíľočku malým, hlúpym chlapcom? Takým sme chvalabohu občas všetci, celý život robíme hlúposti a nemusí kvôli tomu z nás ubudnúť. Stačí tú detskú hravosť v sebe nezapierať, stačí si uznať nevhodnosť správania a prípadne, dávať si pred bulvárom väčší pozor, lebo ten je všade.
Ide ale o to, či je pravda pravdou, bez ohľadu na to, či to tvrdí bulvár alebo súd. A či je nevina nevinou, bez ohľadu na to, kto a prečo o nej takto rozhodol. Ak prezidentskému kandidátovi stačí súdne rozhodnutie o nevine, stačí aj mne. Jemu preto, lebo to tak cíti a ctí, mne preto, lebo mi nič iné neostáva. Len to následné rozhodnutie.