Zo svojich rodných Topoľčian odkazuje, poverený palatín budujúci si vlastný dvor a vlastných palatínov, že dietky svoje, ak už ich máte poslať do šíreho sveta, náležite poučte pred nástrahami skazenosti, ktorá v ňom vládne. „Aby mladí ľudia, ktorí prichádzajú do často národne vlažnej Bratislavy, hýrili poznaním o najstarších slovenských dejinách, aby tam prichádzali ako sebavedomé Slovenky a Slováci.“
Tak sa pozrime, čo a koho obdivuje slobodný pán Róbert, k akému hýreniu nabáda bezúhonnú omladinu. Presne v duchu naivného romantizmu, hľadá sceľujúceho hrdinu a nachádza ho v Matúšovi Čákovi. Nie v jeho autentickom a overiteľnom postoji k zverenej správe léna, v správe, za ktorú sa mal plne zodpovedať panovníkovi a panovníkov majetok mal spravovať k jeho úžitku. Jemu imponuje svojvoľnosť, odopieranie poslušnosti, lúpenie okolitých panstiev. Moc kumulovaná v rukách palatína tak pevne, že ani cirkevný interdikt, ani kráľovské vojsko mu ju až do jeho smrti nedokáže vyrvať z rúk. Ale romantizmus je romantizmus, tak v jeho duchu nabáda pán Róbert deti svojich paholkov, aby boli hrdé na to, odkiaľ pochádzajú. Vyhýba sa večnej otázke- Kto sme, odkiaľ kráčame a kam smerujeme?, pretože odpoveď nepozná. Vybudoval si hranice a za ne už nedovidí. Nechce vidieť a nechce, aby za ne videli jeho paholci a ich deti.
Ale, to už nie sú deti paholkov, ich už neláka ani nejaká odrodilá Bratislava. Maximálne tak navštíviť v nej cudzieho vyslanca na chudobnom dvore a popýtať sa, ako je v tej cudzej dŕžave, či tam náhodou nie je lepšie. Až polovica opýtaných mladých ľudí do 24 rokov, by sa kvôli práci vysťahovala do cudziny. To je vizitka palatína a jeho hradných hier. To je sebavedomie mladých- všade dobre, tak čo doma? Bustu nejakého žochára na námestí môžu zvysoka okašľať. Nech si ju leští aj so svojím egom ten, ktorému sa páči. Matúš Čák alebo Róbert z Anjou, všetko jedno. Žmýkali kým sa dalo a keď sa už nedá, nuž žmýkajú ďalej.
Rytier a jeho dvor si určuje svoje vlastné pravidlá. Svoju vlastnú pravdu a svoju vlastnú čestnosť. Uraziť ženu, slobodnú pani Ivetu, na jej vlastnom dvore už nezapadá do vzorca romantického hrdinu. Už nie je potrebné ani ospravedlňujúce slovo manželky dvorného gašpara, že on je taký aj na ňu, že on je už proste raz taký. Vtipkár, brebta a hrubián z povolania. Žena ohrozila palatína, prevzala jeho moc a tak súdiac zrejme podľa seba, obvinil ju z toho, že nechala voľný priebeh narábaniu s peniazmi, ktoré mali smerovať úplne inam. Priamo v Osrblí, v jeho léne. Obvinil ju, tiež zrejme podľa vlastných skúseností, že na palatínovom dvore sa nemôže o takomto presúvaní peňazí nevedieť, že je na ňom všetko zariadené tak, aby palatín o všetkom vedel.
Ale beda, sudca na ktorého sa pani Iveta obrátila, vidí všetko inak. Nezaujíma ho palatín a jeho moc, rozhodol o tom, že aj palatín sa musí ospravedlniť, pretože práve palatín garantuje jeho nezávislosť v rozhodovaní o komkoľvek, teda aj o ňom. Pán Váhu a Tatier má však množstvo panstiev, dvorcov a hrádkov. Presúva svoju vznešenosť z palisád do záhrad, z kopcov do údolí a tak sudcov pochop nijako nevedel palatína dostihnúť, aby mu odovzdal jednoduchý odkaz. Že už žijeme v inej dobe, že ak jeho urodzenosť preberá štíhlosť krásneho slohu zo západu, že ak fintí seba a svoj dvor najnovšou módou obtiahnutých gatí a špicatých črievic, že ak poeurópšťuje svoje hnojiská, že už nemá mávať obojručným mečom nad hlavami iných, že má dostáť svojmu slovu alebo sa ospravedlniť. Slobodný pán Róbert, keď už ho, povedzme bula, aj s pečaťou súdu, pochopa neúnavnosť našla, rozhodol sa, že si bude zatiaľ stáť za svojim slovom a obrátil sa na vyšší súd. Také je jeho právo, ktoré zo svojho úradu garantuje dopriať každému. Po tomto práve mu už ale ostanú iba povinnosti, ktoré tak isto z moci svojho úradu, nemieni nikomu odpustiť. Skloniť pyšnú hlavu a ospravedlniť sa, alebo, ak presvedčí súd o vine pani Ivety, nenechať jej previnenie bez odplaty a potrestať ju tak, ako si zaslúži. Ako by potrestal aj seba, ak by kradmou rukou siahal na niečiu slobodu.
