Tak prečo jednu skupinu zamestnancov a podnikateľov štát tak výrazne a okato obmedzuje na ich slobodnom rozhodnutí, kedy podnikať a pracovať budú a kedy nie? Nákladná automobilová doprava, za určitých pravidiel povolenej tonáže, dojazdu a druhu nákladu, jednoducho cez sviatky a víkendy dostala stopku. Vo všeobecnosti sú totiž tieto dni chápané ako dni pracovného voľna a s tým zrejme nikto problém nemá. Čo tu máme, je umelo vyvolaný spor. Sporíme sa o to, ako kvalifikovať menšinu, ktorá by mala väčšine počas ich voľna poskytovať nejaký servis a čo do toho servisu patrí. Hádam by bolo dobré sa na tú menšinu pozrieť a trochu ju preriediť. Pretože množstvo z tých, ktorí sú aj vo sviatok v „práci“ do nej nepatria.
V „práci“ nie sú a nikdy nebudú hasiči a záchranári, lekári a sestričky, ani vojaci a policajti. Oni sú v službe. Musia tam byť dvadsaťštyri hodín denne, dôvody hádam netreba opisovať. Doma je ale vo sviatky a víkendy množstvo ich kolegov, na prácu ktorých nadväzuje tá ich v bežný pracovný deň. Nechodíme si hocikedy vybavovať občianský či vodičský preukaz, nedožadujme sa prepisu motorového vozidla v nedeľu. Ani by nás to nenapadlo, že? Voľno máme my a voľno majú aj tieto oddelenia na polícii. V poliklinike lakmusový papierik odovzdáme iba ráno, labáky pracujú len v týždni a berieme to ako samozrejmosť. Aj hasičom a záchranárom musí niekto viesť celú ich pracovnú agendu. Ale čuduj sa svete, ich mzdárka či personalista nemávajú s nimi dvadsaťštyri hodinovú pohotovosť. Nie je to nutné.
Naopak, k plynulej nepretržitej službe spomenutých, musia byť s nimi v práci tí zamestnanci, ktorí ak by sa zamestnali inde, užívajú voľno. Upratovačky a sanitárky, kuchárky, vrátnici, vodiči a kto vie kto ďalší ešte. Tu by tá slobodná voľba zamestnania sa mohla platiť a určite aj platí. Je to na rozhodnutí jednotlivca.
Ak už teda nedrieme od svitu do mrku a máme pracovné voľno, do ktorého patrí aj dovolenka, nie iba víkend či sviatok, chceme si to voľno nejako užiť. A musíme si za to zaplatiť, pokiaľ nám nestačí v rodinnom kruhu čumieť do telky, pokiaľ nám nestačí tá príslovečná príroda, iba s vlastnými špekačkami, bez pridanej hodnoty obsluhy a služieb.
Keď sme ale v práci, nemá o nás záujem masérka ani psí kaderník. Kým drepíme nad svojími povinnosťami, kašle na nás správca kúpaliska, hoteliér aj inštruktori lyžovania, lietania, plávania, skákania a možno sú aj inštruktori nič nerobenia, neviem. Ale raz darmo, kým robíme, sme pre nich nezaujímaví. Oni vedia, že po práci budeme voľní a sú tu od toho, aby naše voľno a náš príjem za prácu speňažili oni. Poskytujú služby a voľnočasové vyžitie každému, kto na to má. Čas a peniaze. A priznajme si, ešte nikdy sme nemali toľko voľného času a toľko peňazí, neraz aj na hlúposti, ako je tomu dnes. Stačí si porovnať dopyt spred tridsiatich rokov so súčasnosťou. Značná časť dnešných služieb a ponúk čo s voľným časom ani neexistovali.
To oni drú cez víkendy aj sviatky, v neskoršie popoludnia a večery, pretože vtedy majú, väčšina z nich, najviac zákazníkov. V tom je podstata ich práce a služieb ktoré ponúkajú. Čím exponovanejší čas pre službu zákazníkovi, tým vyššia suma za službu. Bol som raz v zime prítomný v jednej kaviarni, kde sa neskoro v noci nedopatrením rozbila sklenená výplň dverí. Vedeli ste, že sú aj sklenári, ktorí vám to prídu v noci vymerať, odídu narezať sklo, vrátia sa a opravia to? Čakali sme s priateľmi zababušení na dvoch ujkov, celkom príjemná noc inak a nad ránom sme mohli ísť domov. Pätťisíc korún to stálo v noci. Cez deň by si vypýtali asi tisícpäťsto.
Ak vylúčime ešte trojsmenné, nepretržité prevádzky, verejnú dopravu a poľnohospodárstvo a prípadne niekoho, na koho som zabudol, ostáva nám už iba riešiť maloobchod a zamestnancov v ňom. Dohodnúť sa, do akej miery je nevyhnutné, aby služby maloobchodu boli dostupné a v akom časovom spektre. Hovoríme o rožkoch, hračkách, záclonách a tehlách. Hovoríme o tých najbežnejších spotrebných veciach, ktoré sú ale pre nás, v istom okamihu, nevyhnutné. Je fajn, že veľké obchodné centrá vedia ponúknuť aj voľnočasové vyžitie. Že sú v nich klziská, posilňovne, solárka, kiná a občerstvenie rozmanitého druhu. Je smola, že boli navrhnuté a realizované tak, že ak sú tieto veľké obchodné galérie zavreté, zavreté musia byť aj mnohé z ich prvádzok, ktoré nie sú typickým maloobchodným predajom spotrebného tovaru. Moc do týchto objektov nechodím, neviem presne ako čo funguje, ale predpokladám, že väčšina z tých prevádzok je vo sviatok nútene zavretá, hoci v inom priestore by otvorené byť mohli.
Keď Smer zaviedol vianočné príspevky na dôchodky, populizmus tohto rozhodnutia sa dal krájať. Jediným riešením ako to napraviť by bolo zrušenie vianočných príspevkov, ktoré sa inak musia každoročne odsúhlasiť a valorizovať dôchodky tak, aby ich výsledna výška bola citeľne väčšia ako pôvodný dôchodok a príplatok. Že na také zvýšenie dôchodkou spoločnosť má, o tom netreba pochybovať. Už roky počúvame ako sa nám darí. Bez takéhoto alebo podobného opatrenia, je rušenie vianočných príspevkov k dôchodkom dosť riskantný politický ťah. Oni by si to tí dôchodci všimli a všimli by si aj to, kto za takou zmenou stojí a ako s „ušetrenými“ peniazmi naložil. Keďže na Slovensku sa s verejnými zdrojmi dlhodobo narába horšie ako zle...no proste, bola by to politická samovražda.
Kým značná časť vodičov nákladnej automobilovej dopravy trávi sviatočné voľno vo svojich kabínach a hľadá kade tade rozptýlenie po parkoviskách, približne stotridsaťtisíc zamestnancov maloobchodu na Slovensku je doma a ak im na ten deň vychádzala smena, majú to aj zaplatené. Ak im smena nevychádza na sviatok, sú iba doma. Až tak zdrvujúce zaťaženie pre zamestnávateľa to nie je. Najbližšie nás čakajú dva voľné utorky po sebe, prvý a ôsmy máj. Doma bude väčšina z nás, ale tí, ktorí robia na dlhý a krátky týždeň, zaplatený budú mať iba jeden z tých sviatkov. Prečo by teda mali byť chápaví a tolerantní k tým, ktorí dostanú preplatené obidva voľné májové dni a ešte by sa pri tom aj radi potúlali po obchodoch. Človeka nepreonačíš. Zamestnanci maloobchodu po tejto zmene ani nezbohatli a ani neschudobneli. Z dvanástich voľných dní im pribudla polovica (dlhý a krátky týždeň) ako platené voľno. Naozaj si niekto myslí, že im to vadí?
Ak by som sa cítil byť lídrom v nejakej politickej línii, ak by som neustále zdôrazňoval, že až dostanem dôveru a budem riadiť tento štát, určite by som neurobil jednú vec. Neodkázal by som tým stotridsiatim tisíckam, že ich práve nadobudnutú „výhodu“ okamžite zruším a vrátim to do pôvodného stavu, pretože je to obmezovanie podnikania ich zamestnávateľov. Ledaže...ledaže by som mal pre nich niečo lepšie v ponuke. A s nimi aj pre ostatných zamestnaných a živnostníkov.
Nezačal by som iba tým, čo patrí dlhodobo do mojej politickej agendy, že štát zaťažuje podnikanie príliš vysokým odvodovým a daňovým bremenom. Isteže, toto je schodná cesta. Ak ju prerúbe vládna moc, zamestnanci a zamestnávatelia sa ňou radi vydajú. Štát inkasuje dlhodobo veľa a ponúka stále málo z týchto povinných platieb. V poslednej dobe však stále viac a viac počúvame aj niečo iné. Že naša ekonomika sa za uplynulé štvrťstoročie vyšvihla naozaj vysoko a dosahuje už, svojim výkonom, 70 % z ekonomiky vyspelého Nemecka či Rakúska. Avšak beda, s platmi sme na tom ako v začiatkoch porovnávacieho obdobia. Za to zvýšené úsilie je nám odmenou stále iba tých istých 30 či 40 % z platov Nemcov či Rakúšanov. Prerozdelenie hrubého zisku ich zamestnávateľov je približne fifty- fifty medzi platy a vlastný zisk firmy, kým u nás to pokrivkáva výrazne v neprospech naších platov.
Niekto jednoducho bude musieť pustiť perie a nebude to iba štát. Nech mi nikto nehovorí, že pri jednaní so zamestnávateľmi o znížení odvodov sa nedá dospieť k dohode, čo má byť za to oplátkou. V konečnom dôsledku, pre štát v príjmoch a pre zamestnávateľov vo výdavkoch to môže ostať na podobných číslach ako dnes. Ten zisk môže byť, teraz už aj pre zamestnanca, výrazne vyšší. Potom sa môžeme dohodnúť, či ho chceme míňať na rohlíkoch v centoch, alebo na voľnočasových aktivitách v eurách.
Aby bolo jasné o čom hovorím. Z 11,53 miliárd eur plánovaných daňových príjmov za rok 2017, 70,72 % tvoria dane z pridanej hodnoty a spotrebné dane. Tie vytvára konečný spotrebiteľ, čiže my všetci centami a eurami nášho míňania. Daň zo závislej činnosti sa na celkovej tvorbe daňových príjmou podieľa 0,044 %.
