Na úvod hádam toľko, že práca opozície v parlamente za posledné roky si zasluhuje uznanie. Ak by takto výrazne a adresne búšila parlamentná opozíciia do koaličných zlatokopov v rokoch 2006 až 2010, vývoj by sa pravdepodobne uberal inou cestou. Nikdy som nevinil a ani neviním SaS z toho, žeby vedome a bez štipky zodpovednosti povalili vládu Ivety Radičovej. Tá mala svoje nedostatky vo vienku dávno pred svojim vznikom a predurčila ich nečinnosť parlamentnej opozície v predchádzajúcich štyroch rokoch. Dzurinda a Mikloš spriadali z úzadia stratégiu ako potom, SDKÚ a KDH akoby ani neexistovali. Len sa prizerali ako spľasli Mečiar so Slotom a ako ich vydýchaný vzduch recykloval Smer do svojho prdoletu cestou do výšin.
Jedným dychov však aj o tom, že práca parlamentnej opozície za posledné týždne nestojí za veľa. Je to viac ako rozpačité. Veľmi by sa už chceli dostať na námestia a ich tribúny, ale akosi cítia, že momentálne na nich nie sú žiadaní. Je to chyba, pretože energia z rozhýbanej masy sa musí niekde premeniť na hlas, ktorý bude mať svoju váhu pri ďalšom rozhodovaní o tejto krajine. Je to chyba, pretože za to všetko, čo za posledné roky odprezentovali (osobne si najviac cením Natáli Blahovú a jej, zatiľ ešte stále márny boj s Richterovým molochom všetkých dní), by mali logicky na tých tribúnach stáť ako prví. Niečo však nezafungovalo, niečo sa uberá zlým smerom rovno do stratena. Pretože, ak aj masy niečo dosiahnu, nebudú mať komu svoje výsledky odovzdať. Sami si ich nechať nemôžu, sú im nanič.
Súčasná opozícia, hlavne SaS a OĽaNO, by sa mali nad čímsi tuho zamyslieť. Odpútať sa na čas od témy dňa a pristúpiť konečne k niečomu, čo im dá ten prepotrebný druhý dych. Smer vypúšťa veľmi skazený vzduch, prdolet klesá, dá sa to však recyklovať.
Ak niekto teatrálne bozkáva svoje výložky neznamená to ešte, že byť kapitánom vo výslužbe je čosi dehonestujúce a vo všeobecnosti len na smiech. Dankovo divadlo áno, nie však všetko, čo vypustil z úst, aj keď, jeho zámer bol úplne iný, odlišný od toho ako sa dá správne uchopiť. Zabudnite na predčasné voľby, nie ste na ne pripravení. Zabudli ste však pritom na voľby komunálne, na tie ste zatiaľ ani nepomysleli, koľko šancí, najmä v dnešnej situácii, vám dokážu ponúknuť. Reálne, je už možno neskoro, aby ste to vôbec do novembra stihli. Je najvyšší čas, aby sa spomenuté politické „strany“ stali nimi naozaj a začali si budovať regionálne štruktúry. Nie preto, že to tak chcel zlomysľný Danko. Preto, lebo to potrebujete.
Igor Matovič si už nebude môcť dovoliť riskovať pozíciu na chvoste stopäťdesiat člennej kandidátky v parlamentných voľbách. Mohol by ostať nemilo prekvapený. Až donedávna mu veľmi pristala rola sympatického darebáka, niečo na spôsob Belmonda v ľahkej komédii, ktorému sa dá čokoľvek odpustiť. Tam jeho teatrálnosť mala svoje miesto, komédia sa už však dávno skončila. Mal by si odlepiť mikrofóny a začať pozorne počúvať. Ak je toho schopný, ak dokáže pripustiť, že aj schopnosti iných sa môžu predierať na výslnie. Pasuje sa do role lepšieho od zlých, lepších však môže mať aj vo vlastných radoch. Viditeľne ich má.
Rovnako Richard Sulík. SaS pôsobí kompaktnejšie ako Matovičova skupina. Spoliehať sa ale na niekoľkotisícový fan klub Priateľov slobody, že z nich šmahom ruky vytvorí členskú základňu, ak by Danko opäť vytiahol svoj projekt o zákone o politických stranách, je trochu málo. Nemusí to byť tak jednoduché. Že Dankov návrh je pomýlený a pochabý, o tom niet čo diskutovať. Zavázať limit na minimálny počet členskej základne, kedy by jedno zmenenie názoru alebo jedno úmrtie spochybnilo existenciu strany, aj ak by fungovalo nejaké prechodné obdobie pre takéto situácie, je počin veľmi podobný láskavému pohľadu na svoje epolety. Dankov návrh o päťstovke členov, ako to minimum, čo strana musí mať, je rovnaká formalita, ako štvorica vlastníkov OĽaNA, či nejaké dve stovky členov SaS. Formalita, ktorá sa dá poľahky dodržať a pôjde sa ďalej.
SaS a OĽaNO, vo svojej dnešnej podobe, sú už okukané a unavuje to. Musia sa pohnúť niekam inde, hľadať oporu v regiónoch. To im môže prihrať ten prepotrebný druhý dych a to aj za cenu rizika, že o čelné postavenie v strane sa bude uchádzať niekto, kto bol doteraz mimo vedomia verejnosti, že existuje. Ak sa s týmto opozičné strany nestotožnia, ostanú stagnovať na svojich preferenciách. To riziko výmeny v čele tu je, prínosy by ale podľa mňa boli ďaleko väčšie.
Dnes, kedy členovia opozičných strán môžu iba ako občania splynúť s davom na námestiach (a ja si veľmi cením, že tak robia), dnes, kedy majú tribúny zatiaľ odrieknuté, núka sa im iná platforma zviditeľnenia sa a mali by sa jej chopiť. Budú môcť organizovať svoje stretnutia a mítingy po regiónoch. Nikto im nebude zazlievať nižšiu účasť, aká býva v týchto dňoch zvykom. Ľudia tam prídu jednak preto, lebo budú zvedaví, s akými zámermi prichádzajú do ich regiónu. Ako ich región poznajú a ako chcú či vedia pomôcť. Prídu tam však aj kvôli tomu, aby sa dozvedeli viac o diani v parlamente, ako je to s kauzami Smeru, ako pokročilo vyšetrovanie dvojnásobnej vraždy. Opozícia bude mať komu odovzdávať svoje vízie a bude mať od koho prijímať podnety.
Pred dvoma rokmi, začiatkom leta, prišiel som na výstup na Veľký Rozsutec, ktorý už pravidelne organizuje SaS. Mal som cestu okolo, som sa teda zastavil. Veľmi na mňa zapôsobilo krátke stretnutie s pani Janou Kiššovou. Len som si s gulášom po výstupe a zostupe prisadol ku skupinke ľudí z Považskej Bystrice, s ktorými sa rozprávala. S dvoma dámami z tej skupiny sme sa doteperili ako poslední, nuž som si k nim prisadol. Potom ma hodili na vlak do Bystrice, čo mi cestu domov veľmi urýchlilo. Pani Kiššová rozprávala o vtedy dosť medializovanej udalosti, ktorej sa z titulu svojej funkcie snažila pomôcť. Rozprávala tiež o tom, že za nimi (opozičnými poslancami) chodia aj voliči Smeru, pretože ich vlasní poslanci na nich kašlú. Prečo sa SaS bráni prijať niečo zo štandardnejšieho usporiadania, niečo, čo ako prirodzené vnímajú ľudia naprieč celým Slovenskom? Hlavne keď som mal možnosť sa osobne presvedčiť o tom, že takáto komunikácia dokáže byť obojstranná, dôveryhodná a podnetná. Keď sa neustále volá po transparentnom narábaní s verejnými zdrojmi a politické strany tieto verejné zdroje prijímajú.
Na záver k tej imaginárnej predavačke z Tesca, zo statusu Richarda Sulíka. Viete pán Sulík, pracujem v takej prevádzke a garantujem vám, že nikto z približne stovky mojich kolegov neplače za tým, že dnes nemôže byť v práci. Že minulý rok o takomto čase v nej bol. Naozaj, nikomu z nás to nechýba. Nie preto, že by sa nám nechcelo. Tiež dokážeme zabudnúť na to, že nie iba my máme voľno a zabudneme si dokúpiť rožky či mlieko a musíme bez nich deň vydržať. S radosťou oddychujem preto, lebo nastavenosť konzumného spôsobu života na Slovensku už presahuje únosnú mieru. To nie sú len kupujúci, ktorí si na poslednú chvíľu spomenú, že čosi potrebujú. Sú to vo veľkom počte ľudia, ktorí v obchodoch zabíjajú čas, ktorí sa dožadujú služieb, ktoré im obchod nemá čo zabezpečovať, ktorí sú schopní prísť reklamovať aj ten najnemožnejší nezmysel. Žiarovku za euro, ktorá po necelých dvoch rokoch prezradila o sebe, že nie je perpetum mobile. Topánky, v ktorých sa zákazníkovi nepríjemne potí noha a snaží sa vám to dokázať naozaj uchopiteľne. Výnimkou nebol ani zákazník, ktorý po Troch kráľoch prišiel vyreklamovať vianočný stromček, ten donedávna ešte živý, lebo mu vraj opadalo ihličie. Veľmi sme vtedy ľutovali, že nám žiadne neostali, že čo ostalo išlo slonom do ZOO, či niekam na štiepky. Mileradi by sme mu vymenili kus za kus s inštruktážou, že ak si náhodou zákazník nevšimol, stromček je už oddelený od koreňov a s najväčšou pravdepodobnosťou, ihličie bude opadávať.
Ale ani takýto zákazníci nie sú tou najhoršou pohromou. Neraz ich predčí váš nadriadený. Ktorý chce mať pokoj, ktorý tu zákazníka chce vidieť aj nabudúce a potom, ako vy zjavný nezmysel z požiadavky zákazníka odmietnete, on mu ustúpi a dá mu za pravdu. Ak sa nedá inak, tak nejakou poukážkou na zľavu a vy vyzeráte ako blbec. Lebo, pán Sulík, ak ste videli ako sa škeril Fico u Kisku, vädzte, že takto víťazoslávne sa škerí nejeden Slovák, ak dosiahne svoje napriek tomu, že na to podľa nás nemal nárok. A nie iba Slovák. Veľmi veľa krát v nedeľu Rakúšan, ktorý si to svoje nevyhnutné príde odbaviť na Slovensko, pretože v Rakúsku je všetko zavreté.
Nemýľte si pán Sulík nedostatok pracovníkov na trhu s kvalitou zamestnania, ktoré trh ponúka. Veľakrát si niet veľmi z čoho vyberať, pokiaľ vašim hobby nie je pendlovanie z dažďu pod odkvap. Naopak, toto opatrenie, ktoré malo prísť už dávno, dáva veľkú šancu rozmanitosti v podnikaní. Dáva to šancu malým predajcom, ktorí môžu mať otvorené aj vo sviatok, pokiaľ nemajú zamestnancov a chod firmy si zabezpečujú samostatne alebo s pomocou rodinných príslušníkov. Povedzte mi ale, koľko večierok a malých obchodov na sídliskách má v týchto dňoch otvorené? Koľkí dali prednosť voľnu s rodinou? A naopak. Koľko reťazcov sa snaží využiť štátny sviatok na to, aby síce dnes nepredávali, ale využil túto možnosť na sanitárny deň či inventúru, aby z toho dôvodu nemuseli mať svoju prevádzku zavretú v iný, bežný pracovný deň? Museli by však zamestnancom za prácu vo sviatok priplatiť. Tak radšej obetujú bežný deň bez tržby, je to pre nich výhodnejšie.
SaS má zatiaľ môj hlas, ale veľmi podmienečne. To, čo niektorí vaši ľudia v strane robia a čo mi umožňuje sa s ich prácou a postojom stotožniť, to vy pán Sulík spochybníte takými zbytočnosťami, ako bol dnešný status o voľnom dni, či nedávno život Mohameda v kocke, po ktorom ste, pre mňa naozaj z nepochopiteľných dôvodov, siahli, akoby nebolo dosť zdrojov pre tých, ktorý by sa o tom chceli niečo dozvedieť.
Ten konár na ktorom sedíte, ten nie je váš. Ani ten strom vám nepatrí. Má produkovať kyslík pre viacerých z nás, má nám poskytovať tieň v horúčave. Staráme sa oň a dovolili sme vám naň vyliezť, aby vás bolo lepšie vidieť a počuť. To je osožné, to stromy znesú bez ujmy. To je ale všetko, čo máte dovolené. Myslite na to.
