Prečo sa vzrušujeme nad nejakým Varehom, Sadikim či Mellom? Čo na tom, že súdy nielen viac ako okato pochybia, ony dokážu občas aj nepochybiť a dotyčnému je to trt platné. Na druhej strane, prečo sa pozastavovať nad tým, za čo a koľko si vyhandloval Harabin v mene svojej cti, keď by mu to práve podľa takéhoto istého princípu malo byť rovnaký trt platné?
V krátkosti. Ministerstvo školstva prehralo na Krajskom súde spor o neuhradenie faktúr a podľa právoplatného rozsudku je povinné uhradiť firme istinu vo výške 163 tisíc eur a trovy konania. To platilo v polovici marca tohto roku, lež, nestalo sa tak. Zdôvodnenie ministerstva je veľmi jednoduché a skladá sa z dvoch tvrdení. Z nich však ani jedno neobstojí. Pričom to prvé, bol by som všetkými desiatimi za aby platilo. Pochybenie vraj spôsobilo predchádzajúce vedenie (Jurzyca) a preto to súčasné (Čaplovič) odmieta plniť rozhodnutie súdu. Odmieta vyhovieť právoplatnému rozhodnutiu súdu a ministerstvo posiela občana (firmu), kam vlastne, uvedomuje si to? Má snáď Čaplovič hmotnú zodpovednosť, takú istú, ako mal Jurzyca? Je to snáď u nás zariadené tak, že čím väčšia rozhodovacia právomoc, tým väčšia je aj hmotná zodpovednosť vysokého štátneho úradníka a za svoje pochybenie bude znášať dôsledky on osobne? Pokiaľ viem, tak nie. Takéto tvrdenie z ministerstva školstva je aroganciou najhrubšieho zrna. Je to pľuvanec na schodoch katedrály, ktorý uštedril žobravý mních žobrákovi, ktorý sa mu pletie do remesla. Pretože ministerstvo sa za žobráka označilo a nebodaj sa domnieva, že to mu stačí.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku a po uplynutí troch dní, počas ktorých malo dôjsť zo strany ministerstva k uhradeniu dlžnej sumy sa neudialo nič a navrhovateľ podal exekučný návrh. Ministerstvo sa vyhlásilo za nemajetné (legitímny nástroj) a požiadalo súd o pozastavenie exekučného príkazu, práve pre svoju nemajetnosť. Tým to zrejme považuje, vo svojej bohorovnosti, za definitívne vyriešené. Nuž, ak by to tak bolo, jednu výhodu by som v tom videl. Nový generálny prokurátor Čižnár sa už dúfam zahniezdil dosť, stihol sa už rozkukať ako to tu chodí a horúci zemiak už stihol vypľuť. Horúci zemiak, vred na zadku, nazvime to hocako, stále je to stopäťdesiattisícový nárok Štefana Harabina a hľa, ako ľahko sa ho zbaviť. Ak je nemajetné Ministerstvo školstva, rovnako na tom musí byť aj Generálna prokuratúra. Nadája ich jeden spľasnutý cecok, tak sa im musí ujsť rovnaké nič.
Ale, ono to tak samozrejme nebude, to predsa vieme. Tak šikovný právnik ako je Štefan Harabin sa predsa nedá opinkať nejakým horekovaním spľasnutého cecku a poženie to ďalej. A ďalej to poženie aj firma súdiaca sa s Ministerstvom školstva. Ku dnešnému dňu dlh narástol na nejakých dvestotisíc a bude sa iba zvyšovať. Minister Čaplovič má iba dve možnosti. Môže dúfať, že doriešenie sporu na nejakom nadriadenom európskom súde ho už nezastihne v úrade a tvrdenie jeho nástupcu, že pochybilo predchádzajúce vedenie môže byť dotyčnému zase iba trt platné, to Čaplovič vie. Alebo môže ešte skúsiť jednu vec. Už dlho sa žiaden geroj nekasal, že ak sa chce niekto súdiť so štátom, že teda nech sa páči.
Riešenie je však iba jedno, inak sme všetci v loji. Harabin musí dostať svojich stopäťdesiattisíc a svojich, v tejto chvíli dvestotisíc, musí dostať aj firma od Ministerstva školstva. Nám všetkým je to zase len trt platné. Najme z dôvodu, ako ten dlh 163.000 eur vznikol. Vznikol ako neuhradenie v zmluve dojednanej sumy za distribúciu učebníc. Áno, práve tých učebníc, ktoré Ministerstvo školstva už celé dekády nie je schopné nielen distribuovať včas, ono ich nevie včas ani vydať, ani sa rozhodnúť aké majú byť, o čom majú byť, kto ich má napísať, aká koncepcia sa má vlastne v našom základnom školstve prijať. Ospravedlňujem sa za viackrát použitý výraz trt platné. Nič vhodnejšie ma nenapadá.
