Pred desiatimi rokmi, po prečítaní Vrbovej knihy o jeho zadržaní, transportovaní a prežití v koncentračnom tábore Osvienčim a o jeho úspešnom úteku z toho pekla, spolu s Alfrédom Wetzlerom, som na Facebooku uverejnil pomerne dlhý status. Okrem pochopiteľnej snahy zachrániť si vlastné životy, ich hlavou pohnútkou bolo upozorniť verejnosť o skutočných podmienkach v tábore. O dvoch formách „prežitia“ v ňom. Buď idete z vlaku rovno do plynovej komory, alebo väzniteľ vo vás vidí potencionálny ekonomický či iný osoh a „žitie“ je vám dopriané. Na dobu síce nikým neurčenú, ale určite časovo obmedzenú, pretože svedectvo o vašom svinstve nemal podať svetu nikto.
Ako mi dnes tento status spred desiatich rokov zablikol v spomienkach, nedá mi nevnímať jeho aktuálnosť nie iba s udalosťami od 24. februára 2022, ale doslovne s poslednými hanebnými plánmi Moskvy, vydávajúcimi sa za autentické plány Washingtonu. Nech sa na mňa nikto nehnevá, toto už zo strany Trumpa (Orbána, Fica a podobne), nemôže byť obmedzenosť a hlúposť. Je to cynizmus najhrubšieho zrna, kedy pohnútky a ciele sú stále totožné. Osobný prospech a strach zo zodpovedania sa z minulých činov.
Uvádzam teda ten dávny status, kde som snáď vychytal nejaké gramatické chyby, upravil ho do odsekov a tučným písmom som zvýraznil Vrbovo krédo a vetu pred ním mnou ho zdôvodňujúcu. Pretože dnešná Ukrajina a Ukrajinci sú presne v tej istej situácii ako mladý Slovák, snažiaci sa prežiť peklo a podať o ňom svedectvo a oprávnene odmietajú byť nástrojom, pozorovateľom a obeťou zla. Nech prichádza odkiaľkoľvek a od kohokoľvek a všetky ich kroky podniknuté voči zlu sú legitímne a upozorňujú nás, že medzi nástrojom zla a jeho obeťou nemusí byť žiaden rozdiel. Zlo je vo svojej podstate sebecké a ako také, nepozná brata. Nech sa za jeho pokrvného príbuzného vyhlasuje akýkoľvek idiot. Status:
Nuž, takýto som mal víkend. Náhodou som sa v piatok dostal k tejto knihe a nevedel som sa od nej odtrhnúť. Nedá sa neporovnávať a nedopĺňať informácie odinakadiaľ. Napríklad zo životopisu Rudolfa Hössa (Langa) od Roberta Merleho- Smrť je mojim remeslom. Höss bol Himmlerom poverený zriadením a prevádzkovaním tábora v Osvienčime. Informácie sa verne dopĺňajú, potvrdzujú napríklad aj v tom, že takýto "projekt" mal vážne nedostatky v logistike, bol ekonomicky poddimenzovaný a tak Höss bol prakticky nútený pomôcť si ako vedel. Je to nechutne morbídne, ale tábor bol zároveň priemyselným parkom, ktorý využíval dostatok vodných zdrojov, dostupnosť sliezskeho uhlia a najlacnejšej pracovnej sily. KRUPP, SIMENS, A.G.FARBEN, prevádzky rástli ako z vody.
Nedá sa neporovnávať ani s inou knihou. Kráľ Krysa od Jamesa Clavella o prežití a prežívaní 87.000 vojnových zajatcov v japonskom zajateckom tábore Čangi pri Singapure.
O cynizme väzniteľov ale aj väzňov, o kšeftovaní o holý život, o hierarchii v postavení zúfalcov, ktoré aj v tých najbeznádejnejších situáciách dávali šancu prežiť, silným, húževnatým, tým ktorým prialo aj nevyhnutné šťastie a náhoda. Tým, ktorí sa dokázali pri tej hrôze odosobniť a veriť v prežitie výlučne vlastnou či spoločnou aktivitou.
To je tiež príbeh Rudolfa Vrbu, chlapca, ktorý medzi 18 a 20 rokom svojho života toľko preskákal a prežil, že sa to až nechce veriť. A doručil Správu o metodickom a systematickom vraždení, ktorej ale dlho nikto veriť nechcel, lebo sa tomu jednoducho veriť nedalo. Tá Správa mala vyburcovať Európu a svet k reakcii a k odporu, avšak, nestalo sa tak, aspoň nie hneď. Nie menej zaujímavý je aj autorov úvod k tomuto českému vydaniu, v ktorom vysvetľuje, prečo vlastne, v roku 1963, túto knihu napísal. Pretože ani po vojne mnoho ľudí tomu jednoducho nechcelo veriť.
V neposlednom rade, nedalo sa nemyslieť na samého seba v čase onoho veku, 18 až 20 rokov, v období veľmi aktívneho postoja niekde medzi "svet mi je gombička" a "muchy zjedzte si ma."
A tiež na terajších 20 ročných kolegov a utekať preč od úvah, kto by ako reagoval v takýchto situáciách, lebo sa to jednoducho nedá.
Čo sa ale dá, je uvedomovať si, že z hrozby návratu obdobných postupov a reakcií na ne sme sa vôbec nevymanili. Že tá možnosť stále reálne existuje a môže sa skrývať za úplne inými dejinnými schválnosťami, politickými rozhodnutiami, naivnými či zákernými, že našimi súputníkmi sú ľudia bez škrupulí, bez zásad, bez viery, bez zodpovednosti. Ľudia hlásajúci nenávisť, vyzývajúci k vraždeniu, odmietajúci akýkoľvek dohovor či kompromis.
A vyhranenosť situácie, do ktorej sa medzi miliónmi iných dostal dospievajúci chlapec Rudolf Vrba ho oprávňovala zaujať postoj oko za oko, zub za zub a knihu ukončiť krédom:
JE ZLOM PODDAŤ SA AKTÍVNE ALEBO PASÍVNE ZLU AKO JEHO NÁSTROJ, JEHO POZOROVATEĽ, JEHO OBEŤ.
Bodaj by sme takto nikdy uvažovať nemuseli, ale ktovie, možno už musíme. (22. november 2015)
