1.) Tiso a nepriatelia. Spoľahlivá identifikácia fašistov, iredentistov aj boľševikov
V septembri 1936 sa v Ženeve, pod záštitou a z iniciatívy Spoločenstva Národov, konal Medzinárodný kongres mládeže. Jednou z delegátok kongresu (34 krajín a 639 delegátov) bola Helena Vrábel, narodená v USA slovenským rodičom, členka delegácie americkej mládeže. Jej otec bol rodák z Čičmian, matka pochádzala z Bánoviec nad Bebravou. Svoju prvú návštevu v Európe využila aj na to, aby navštívila rodisko svojich predkov a vyspovedala, vo veci názoru na dosiahnutie svetového mieru, politicky aktívnych Slovákov. Svoje poznatky vydala knižne.
O Helene Vrábel sa mi nič viac, ako uviedla o sebe v brožúrke z kongresu a z návštevy Slovenska, zistiť nepodarilo. Ani o samotnom kongrese, po skončení ktorého dva týždne strávila na Slovensku. Zjavne bola spoločensky a politicky veľmi aktívna. Spoločensky ju zaujímalo postavenie žien a politicky, ako delegátka Medzinárodného robotníckeho spolku, bola výrazne vľavo (stúpenkyňa Ľudového frontu). Dnes by sa to mohlo chápať v kontexte roka 1936 a so zreteľom na vtedajšie vyhliadky do budúcnosti. Mussolini už dobil Habeš, Japonci už okupovali Mandžusko, v Španielsku už zúrila občianska vojna a v Berlíne sa už skončili XI. Letné olympijské hry a Hitler prestal blúzniť o rýdzo športovom súperení národov. Že bola zrejme ťahaná za nos závermi VII. Kongresu Kominterny v Moskve (1935) si možno ani neuvedomovala.
V Bratislave sa Helena Vrábel stretla s Vladimírom Clementisom, v Bánovciach s Jozefom Tisom, v Ružomberku s Andrejom Hlinkom a v Žiline s Fedorom Ruppeldtom. Nešlo pritom o nejako sofistikované a erudované rozhovory. S Clementisom sa stretla dva krát, Hlinka jej neochotne venoval dve minúty na chodbe fary. Rozhovory odrážajú naivitu otázok aj odpovedí a sú až tragicky podobné dnešnému opatrnému vajataniu o mieri a o jeho udržateľnosti.
Otázka mladej „amerikánky“ bola štyrikrát približne rovnako formulovaná a je možné, že formulácia bola poplatná jej literárnemu prejavu, nie reálnemu zachyteniu osobného stretnutia a skutočnému slovosledu rozhovorov. Uvádzam ich, skrátené, vo vtedajšom pravopise:
Vladimír Clementis
„...povedzte mi, doktore, ako u vás na Slovensku pozierate na všenázorové soskupenie pracujúceho ľudu?“
„Pracujúce Slovensko- roľníctvo, robotníctvo, živnostníctvo a tiež pokroková inteligencia, je s telom i dušou za Ľudovú frontu. V niektorých oblastiach máme pre Ľudovú frontu položené silné fundamenty. Musíme sa dať- ako náš ľud hovorí- všetci dokopy. Sme obkľúčení so všetkých strán fašizmom alebo skostnatenou reakciou a nám treba sústrediť pokrokové sily na ochranu krajiny a tiež demokratických práv v Československu.“
Jozef Tiso
Prve som sa spýtala, aký je názor doktora Tisu na otázky mieru.
„Nemecko a Maďarsko“- hovorí doktor Tiso, „sú pre Československo najnebezpečnejšie. Sú to najagresívnejšie krajiny a preto ohrožujú mier.“
„Ako myslíte, žeby sa mal mier hájiť a udržať, duchovný otče?“
„Môj názor na túto otázku je tento: Spoločným úsilím všetkých krajín, oblomí sa trúfalosť Nemecka a Maďarska a mier bude udržaný.“
„Prichádzam zo Svetového kongresu mládeže, zo Ženevy. Kongresu sa zúčastnila aj Československá mládež. Mali sme 48 delegátov. Osem ich bolo zo Slovenska. Avšak, v tejto delegácii slovenská katolícka mládež nebola zastúpená. Ráčili by ste mi, duchovný otče, túto záhadu vysvetliť?“
„No, my sme tiež dostali pozvánku na sjazd mládeže, ale keď sme prišli k prípravnému výboru, vedeli sme, že komunisti berú účasť v mierovej práci. Starostovia nášho Orla- spolok katolíckej mládeže- sa obávali, že komunisti ovlivnia našu mládež a preto im bolo zakázané brať podiel na mierových prácach.“
„Ešte jednu otázku by som sa vás rada opýtala. Čo súdite o Ľudovej fronte? Myslíte, že v Československu bude Ľudová fronta utvorená?“
„Ľudová fronta v Československu nikdy nebude. Naši sociál- demokrati sa o to postarajú, aby sa u nás Ľudová fronta neutvorila.“
Andrej Hlinka
Ako u Jozefa Tisa, aj u Andreja Hlinku bol problém sa k nemu dostať. Kým v Bánovciach pretlačil neter Helenku k Tisovi ujco Mlinaroviech, v Ružomberku odmietnutie prelomila len informácia, že prichádza z Ameriky.
„Z Ameriky? To je potom už iná vec. Počkajte, oznámim vás osvietenému pánovi prelátovi,“ hovorí kaplán a mizne vo staväní. Nevzalo veľa času, otvoria sa dvere a osvietený pán prelát, predseda Ľudovej strany, Andrej Hlinka vychádza. Po formalitách pýtam sa osvieteného pána aké majú názory na udržanie svetového mieru.
„Dušinka moja drahá, veľa chcete odomňa vedieť. No, radil by som vám, aby ste si prečítali môj časopis „Slovák“, tam sa všetko doznáte.“
„A čo odkážete Slovákom do Ameriky, osvietený pane?“
„Nemám čo odkazovať. Vy ste v Amerike vymierajúci národ. Vy nám na Slovensku nepomôžete. Len jedno od vás žiadam: Buďte dobrí katolíci.“
Fedor Ruppeldt
V Žiline býva evanjelický farár, pán Ruppeldt. Niečo som o ňom už v Amerike počula. Bol tu myslím v roku 1926. Mnohí Slováci, zvlášť v Chicagu, sa naňho pamätajú... Po priateľskom rozhovore, prišli sme k tomu, čo mňa vlastne do Žiliny priviedlo.
„Ako som bola s viacerých strán informovaná, vy pane farár, zaujímate sa o svetový mier. Prosím vás, povedzte mi, aký je váš názor na udržanie svetového mieru?“
„Udržať mier môžeme len tak,“ odpovedá p. Ruppeldt, „keď budú všetky národy spolupracovať a spoločne odstraňovať príčiny, ktoré mier ohrožujú...každé soskupenie ľudí, organizácií, strán, cirkví a vôbec grúp za spoločným cieľom a požiadavkom je osožné...dalo nám to hodne práce, kým sme spoločné teleso utvorili. Najväčšie potiaže sme mali s katolíckym ľudom. Ich vodcovia nám hovorili, že nemožno im pracovať spoločne s komunistami.“
K Fedorovi Ruppeldtovi sa ešte vrátim.
2.) Fico a spojenci. Raz komunista, navždy komunista
Zďaleka to neplatí o každom komunistovi. Ak je to ale boľševik v Moskve kovaný, ak do Moskvy dochádza na prekutie a zakalenie, jeho slovám o tom, že on nikam neodchádza, tým treba veriť doslovne. A je úplne jedno, či do vyhne dúcha Stalin alebo Putin. Kariéru Róberta Fica presne charakterizuje politika ľudových frontov, ako ich v priebehu tridsiatych rokov minulého storočia, na pokyny z Moskvy, prijímali a presadzovali jednotlivé komunistické strany. V Československu, v ostatných západných demokraciách, aj v USA. Len Fico to celé obrátil naopak, hore nohami.
Nosnou stratégiou politík ľudových frontov, bol boj proti fašizmu a nacizmu, zároveň ale, tým bojom si rozšíriť vplyv a dosah na voličskú základňu. V predvojnovom Československu, pod vplyvom prijatia politiky Ľudového frontu v polovici tridsiatych rokov, KSČ predviedla (naoko) zmierňovací obrat svojej politiky.
Predtým, v dvadsiatych rokoch sa komunisti extrémne boľševizovali a sami sa vyčleňovali zo spoločnosti odstraňovaním oportunistov a „pravej úchylky“ zo svojich radov. Zároveň, zadefinovali si pre seba, okrem buržoázie a veľkokapitálu, ústredného nepriateľa- sociálnych demokratov. Ak niekomu vtedajší termín komunistov- sociálfašista, niečo silne pripomína z rétoriky Fica či Blahu, nuž, je to tak. Oni naozaj nikam neodišli. Liberálny fašisti, progresívny fašisti, ukrofašisti- to je presne ten slovník boľševikov z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov. Ak má niekto pochybnosti, stačí sa pozrieť na verbálny prejav, garderóbu a ikonostas Ľuboša Blahu.
S nástupom fašistov a nacistov v európskom priestore, komunisti predsa len pochopili, že nepriateľov síce potrebujú a aj si ich ponechajú, musia sa ale vrátiť na scénu, čo im demokratický systém umožňoval. Kľúčové bolo upustenie z radikálnych boľševických a antisystémových postojov a oslabenie internacionalizmu v prospech nacionálnych cítení. (Peter Popálený- Lidová fronta a její reálna podoba v Československu).
Zase len naoko, prevzali na seba boj proti fašizmu a nacizmu a vyzývali k zjednoteniu sa v tomto boji, kde ale oni budú vedúcou silou. Pod krídlami Ľudového frontu nabádali ku spolupráci ľavicové aj pravicové strany, odbory, cirkvi aj neorganizované masy. V krajinách ako bolo predvojnové Československo, kde mali volebné právo aj ženy, to bolo o to jednoduchšie. Aj takto sa dá vysvetliť nasadenie Heleny Vrábel. Ak niekto zjednotenie sa pod Ľudovým frontom spochybňoval alebo odmietal, bol pomenovaný a zaradený ako nepriateľ.
Podobný obrat v politike, v opačnom garde a menej už naoko, predviedol za posledných desať rokov Róbert Fico. V prvom rade, on nikdy nebol sociálny demokrat. Ako nomenklatúrny komunista, mal sociálnu demokraciu za súpera, ale s obchodnou značkou po ktorej túžil. Kvalitnú značku si zobral bez rozpakov, hodila sa mu do krámu ako mimikry vo väčšej aréne. A keď v európskej aréne domrvil kortešačky (koalícia so SNS), začal sa od nej najprv dištancovať a potom ju premenovávať postupne na liberálny a progresívny...však viete čo. Prelomový rok jeho ťaženia v politike a z politiky, bol v nejasnom odkaze na rok 2014.
Pôvodne nás asi s dvojročným predstihom uisťoval, že v roku 2014 ho už v politike neuvidíme- a začal byť viditeľnejší. Čo politická prehra, to iný a inak priehľadný Fico:
- 2014, prezidentské voľby dodrbané o konskú dĺžku za Andrejom Kiskom
- 2018, abdikácia do rúk Andreja Kisku
- 2019, dodrbané roky praxe, Andrej Kiska ho nevymenuje na Ústavný súd
- 2019, Zuzana Čaputová upresňuje čo je to konská dĺžka, Ficova stajňa s iným koňom prehráva ešte výraznejšie
- 2020, parlamentné voľby vyhráva Matovič a NAKA a Špeciálna prokuratúra ide po Ficových verných, menej verný Pellegrini ho hodí cez palubu
- 2023, parlamentné voľby vyhral on, ale je to už iný on. Už sa mu nechce vládnuť. Musí ratovať čo sa dá a za tú úmornú nadprácu s dementnou koalíciou a minulé „príkoria“, chce sa mstiť. Už nezvažuje komu, v podstate všetkým za všetko
- 2024, nejaký čudák mu v Handlovej rozstrieľa brucho a jeho najviac štve, že je to priaznivec Slovenských brancov, nie Progresívneho Slovenska. Zo streľby obviní liberálnych a progresívnych...však viete koho
- 2024, Peter Pellegrini je inaugurovaný do úradu prezidenta SR
Toto pokorenie bolí najviac. Ten sebestredný idiot, ako ho najslušnejšie nazval v Čifároch, drepol si s nechápavým chlapčenským úsmevom inde ako mu on kázal. V Grasalkovičovom paláci, kde mal v tomto okamihu on, Jeho Excelencia Róbert Fico, po desiatich rokoch dobre odvedenej práce odovzdať žezlo. Plný síl, optimizmu a hlavne obdivu a rešpektu doma aj v zahraničí, tam a takto chcel zavŕšiť svoju oslnivú politickú kariéru. A mohlo to tak byť, do psej matere, fakt, že mohlo! Iným nímandom sa celkom slušne mávalo na rozlúčku. Akurát, že nemali Mareka Maďariča na čele volebnej kampane a ak už áno, nekecali mu do toho.
So šiestym krížikom na bedrách, preberal by si ligotavé kríže, hviezdy s rôznym počtom cípov a nachové šerpy. Štátne vyznamenania na rozlúčku od hláv zvolených aj korunovaných a on by im to rovnakou oplácal. Ty mne čestné stráže a bankety, ja tebe fanfáry a kamery, ty mne potlesky a príhovory, ja tebe úklony a samý obdiv. Takto nejako mal prebiehať záver šiestej, najúspešnejšej dekády jeho života. A čo má, okrem videjka z tekovského hajloku, Fico namiesto toho?
Počas inaugurácie predpažia ešte dopichané od kanýl, horkú spomienku na hadičky všemožných vývodov (zažil som, naozaj neprajem nikomu) a hrubú predstavu o hrubosti prvého verejného vystúpenia po atentáte, na hrade Devín. No, a to je tak všetko, čo tento odkopaný boľševik má. Zmätok v hlave, ktorá nechápe, prečo má vo štvrtok leštiť košeľu a žehliť poltopánky v Bruseli a v nedeľu už fňukať a bonzovať v Moskve. Hrubých, mrzkých desať rokov za sebou, mladosť v prdeli a do dôchodku ďaleko. Nesmejte sa, je to tak. Nie je odkázaný na prepočet zo Sociálnej poisťovne. Ale pokoj spokojného odpočívajúceho, ten už nikdy mať nebude. A to mu naozaj prajem. A tiež to, aby si ešte dlho uvedomoval, že všetko o čo prišiel, prešmejdil a pregambloval sám vlastnou hlavou.
3.) A čo na to opozícia? Aby ste nedopadli ako Fedor Ruppeldt
Čestný, vzdelaný a zásadový človek, opakovane narážajúci na ľudí nevzdelaných, zákerných a plných pochybných hodnôt, ktorí ich bez rozpakov okamžite vymenia za hodnoty ešte pochybnejšie bez toho, aby aspoň raz zapochybovali o sebe.
Biskup Západného dištriktu ECAV, kňaz, politik, hudobník, spisovateľ a prekladateľ, študoval na sklonku monarchie filozofiu a teológiu v Lipsku, Budapešti a Edinburgu. Signatár Martinskej deklarácie, poslanec Národného zhromaždenia, ktorého celoživotnou náplňou- okrem šírenia Božieho slova- bol ustavičný boj so všetkými totalitami, ktoré sa v minulom storočí na Slovensku vystriedali (Miloš Ruppeldt, Medzi dvoma svetmi, Ikar 2016).
Fedor Ruppeldt do politiky zabŕdol už za monarchie, kontaktoval sa s Hodžovcami, Šrobárom aj so Štefánikom. V roku 1919, po vpáde maďarských boľševikov na Slovensko, s generálom Fuscienom Dominoisom organizoval Zbor turčianskych dobrovoľníkov, ktorý proti nim bojoval až dokonca. Udržiaval kontakt a priateľstvo so Setonom- Wotstnom, bol priateľom T. G. Masaryka, aj jeho syna Jana a dcéry Alice. Ostro kritizoval komunistov pod Gottwaldovým vedením a ten sa mu päsťou a slovami vyhrážal: „Takých ako vy budeme vešať“ (a je že, odkiaľ majú Fico a Blaha taký slovník).
Protestoval proti prenasledovaniu židov a arizácii, neskôr proti ich deportáciám. Kritizoval ľudácky režim. Po treťom zatknutí (1940, 1941 a 1944) ho gardisti vydali gestapu. To už nebrala hlava ani Nemcom a nevedeli pochopiť, ako ho mohli Slováci vydať im. Neskôr mu vyšetrovatelia potvrdili, že na Slovensku je „neslýchané množstvo podlého udavačstva a veľa ľudí zatýkajú len preto, že ich Slováci a Hlinkova garda udávajú a že nikde v Európe neudávajú ľudia tak ako Slováci.“
Už chápeš, milá opozícia, kto proti tebe stojí, opretý o desiatky zbabelých bombicov, stovky úlisných kotlárov, tisíce podlých machalov a všetky tie lačné kuffy a taraby? Vylezených zo závetria anonymnej masy, užívajúcich si svoju bezvýznamnosť v tieni dôležitosti vulgárneho Blahu, cynického Eštoka, obmedzeného Danka a zákerného Fica. Udávať, škodiť, koristiť. Ako za Tisa a Gottwalda, aj za Fica toto bude dobrovoľná nadpráca vlastnou malosťou frustrovaných Slovákov, ktorí sú tak preplnení pochybnými hodnotami, že ich nutne menia ako na bežiacom páse podľa posledného statusu vedúceho zmeny na Facebooku.
Boj Fedora Ruppeldta s totalitnou mocou neskončil ani po roku 1945. Ako by mohol, veď to boli tí istí rodáci. Osobne sa vybral za Eduardom Benešom a prosil ho o milosť pre Jozefa Tisa. Nespochybňoval jeho vinu, nesúhlasil s výškou trestu. A tak, ako mu ľudáci vytkli obhajobu židov a kontakt so Seton- Wotsnom a Štefanom Osuským, tak mu komunisti vytkli, okrem iného, orodovanie za Tisa a ozbrojený odpor proti boľševikom Bélu Kúna. Povojnové členstvo v Demokratickej strane bolo pokusom o rozvracanie štátneho zriadenia, atď. atď. V procese v roku 1962 (!) bol odsúdený na osemnásť mesiacov nepodmienečne, odvolanie mu zamietli (!!!), napokon, s ohľadom na vysoký vek na výkon trestu nemusel nastúpiť (voľne podľa knihy Miloša Ruppeldta).
Pre pochopenie Ficovho vzťahu k Moskve a jej politike a teda, k úlohe opozície z toho vzťahu Fica usvedčiť a po zásluhe raz a navždy vypoklonkovať zo slušnej spoločnosti, je nutné si uvedomiť, že od Lenina po Jeľcina, ruská politika bola o tom istom. Nie len udávať, škodiť a koristiť, ale doslovne aj vraždiť a mučiť. Najvýraznejšie to bola za Stalina a vracia sa to za Putina. A o nič lepšie to nebolo za Romanovcov a že to začalo prakticky za Ivana a k tomu ešte Hrozného, hovorí samo za seba. Ruský historik V. O. Ključevskij, vo svojom päťzväzkovom diele „Kurs russkoj istorii“, vydanom v Moskve v roku 1937 nezakryte priznáva, že kolonizácia predstavuje uholný kameň ruských dejín, ku ktorému sa všetky ich ostatné rysy nejako vzťahujú. Reč je o ruskom kolonializme, ktorý naberal na obrátkach v druhej polovici 16. storočia a jeho proces sa ešte neskončil. A uholný (väzbový) kameň nie je v tomto prirovnaní termín zo stavebníctva, ale skôr z cirkevného učenia, v ktorom uholným kameňom, všetko spájajúcim, bol Ježiš Kristus.
Fico politiku Moskvy vníma práve takto a imponuje mu. Musí si pritom uvedomovať, že Moskva nikdy nemala a ani nehľadala spojenca. Ani strategického a už vonkoncom nie rovnocenného. Vystačila si vždy s vazalmi a s nepriateľmi a bez rozpakov dnes Putin necháva na zozname nepriateľov Slovensko a ak by náhodou aj niekedy zo zoznamu zmizlo, ako nedávno z iného zmizol Taliban, aj tak budeme nepriateľmi, pokiaľ sa nestaneme vazalmi.
Presne s takýmto politickým naratívom pracuje Fico. Spojencom v domácom prostredí bude len naoko, nepriateľa pomenuje vulgárne a pokojne to môže byť aj bývalý „spojenec“. Vidno to nielen na takzvaných kajúcnikoch, ktorých žlčovito pomenúva, ale aj na bývalých členoch vlastnej strany. Nikdy, nikdy, nikdy nebude odpustené Žigovi, Eštokovi a hlavne Pellegrinimu. Nikdy, podobne ako nikdy nepovažoval za rovnocenných Jaroslava Volfa, ktorému zožral sociálnu demokraciu či Petra Weissa prehltnutého aj s SDĽ.
A nech sa opozícia neopíja dojmom, že odklonom nejakého Migaľa či Ferenčáka sa niečo dosiahne. Ak áno, tak len to, čo chce Fico. Oželel Borisa Zalu či Mareka Maďariča. Ale, to kvalitnejšie, čo v Smere mal, to odišlo z politiky a už sa do nej nevráti. Ficovi by zmena v podobe predčasných volieb vyhovovala. Pokúsi sa ich vyhrať nie s Eštokom či Ferenčákom. Siahne hlbšie práve k Bombicom, Kotlárom či Tarabom, pričom, Danka pokojne okašle a ako dovolil Blahovi cmúľať sa s Kotlebom, tak ho má teraz v Bruseli s Uhríkom a mini Kaliňáka s Mazurekom. A ak Ficovi takáto rošáda nevyjde, na Slovensku ho viac neuvidíme. To má on dávno v paži, kanylu mu napichli inde.
Neodporúčam slovenskej opozícii dve veci. Nemali by prejsť na hrubší slovník, tento priestor je už obsadený. Ako sa Progresívnemu Slovensku neoplatilo v kampani 2020 liezť na ihrisko Igora Matoviča, bude nepresvedčivé akoukoľvek inou rétorikou od tej doterajšej. A nemyslím si, že ostatná opozícia by sa mala spájať navonok a do svojich názvov implementovať názvy či skratky nové. Ak má niekto pocit, že jeho výtlak je mizivý, prosím, vstúp inde a prines tam svoje občianske meno, nič iné. Ak si nedotiahol svoj politický projekt ani k trom a ani k piatim percentám, začni nanovo. Viditeľný budeš a priznanie si neúspechu ešte nikomu neubralo na dôstojnosti. Vo volených štruktúrach novej strany kandiduj a dokáž svoje kvality.
A hádam posledný odsek predlhého písania, uznávam. Poučiť sa dá aj z dávnej minulosti, aj z čiernych a temných okamžikov našej histórie. Ona sa totižto často opakuje v inej podobe. A preto bacha na to, čo politika ľudových frontov priniesla na konci tridsiatych rokov, ako to zhrnul Peter Popálený: „Na sklonku existencie samostatného Československa sa stali komunisti v rade oblastí rétoricky najaktívnejšími obrancami samostatnosti a svojim postojom získali bezo sporu aj sympatie časti spoločnosti. Koniec Prvej republiky zastihol komunistov ako jedných z najaktívnejších obrancov republiky“. O Ficovej premene platí to, čo Popálený uvádza o komunistoch. Dôvodom obrany republiky nebolo stotožnenie sa komunistov s ideálmi a systémom republiky, proti ktorým aktívne vystupovali po väčšinu svojej existencie. Ku zmene boli donútení medzinárodným a domácim politickým vývojom a v neposlednej rade aj na základe požiadaviek moskovského vedenia Kominterny, ktorej boli národnou sekciou...a v tomto období získali komunisti bezo sporu množstvo skúseností a poznatkov, okrem iného o stratégii oslovenia más. Takže, toto stojí oproti opozícii. Rétoricky najaktívnejší stratégovia oslovovania más. Nič iné, ako oslovovanie más ich neporazí. Hádanie sa medzi sebou je stratégiou najhoršou.
A ešte odkaz na prácu Petra Popáleného. 19 strán zaujímavého čítania v češtine:
https://www.nacr.cz/wp-content/uploads/2024/04/PH_28_2_2020_Popaleny_143-161.pdf
