Západonemecký týždenník Der Spiegel, publikoval 27. októbra 1985 rozsiahly rozhovor s Vasilom Biľakom, vtedajším členom a tajomníkom ÚV KSČ. Napriek ideologickým rozporom a občas ironizujúco kladeným otázkam Biľakovi, na ktoré odpoveďou mohla byť len jalová tuposť, rozhovor poskytnutý prestížnemu západnému médiu bol pre komunistov tak exkluzívny materiál, že sa ním verejnosti museli pochváliť. Najprv prostredníctvom tlačovej správy ČSTK a tú následne prevzali a zverejnili denníky Rudé Právo, Pravda aj Práca. Biľakove táraniny, hlúposti a klamstvá, nielen o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, mal pred sebou čierne na bielom každý občan ČSSR.
Sedemnásť rokov po vpáde, realitu jeho dôsledkov si dobre pamätalo také isté množstvo kriticky mysliacej populácie, aké si dnes pamätá Ficove táraniny, hlúposti a klamstvá. Nielen o istotách pre všetkých a prepojení Bratislavy a Košíc diaľnicou. Mentálny svet komunistu, či sa narodil v roku 1917, alebo v roku 1964, ostal rovnaký. Možno s jedným rozdielom. Kým Biľak ostentatívne, verne a slepo „veril“ všetkému, Fico rovnako okázalo verí len tomu, že je „uveriteľný“ pre všetkých verných a slepých. Totožná vychcanosť obidvoch je v úvodzovkách.
Patrím do generácie, ktorá si pamätá Biľaka v aktívnej politike a Fico mi je tiež bohužiaľ nezabudnuteľný. Prekvapujúci na rozhovore je Biľakov súhlas s priamo kladenými otázkami médiom, ktoré bolo považované za nepriateľské. Západonemecký Der Spiegel nebol komunistický denník ako rakúsky Volksstimme či taliansky L’Unita. Biľak upustil od obvyklého spôsobu- zašlite mi otázky a ja a strana si premyslíme, či a ako odpovieme. Toto vyzeralo na sólo akciu a dôvodov mohlo byť niekoľko. Patril k Brežnevovým podržtaškám, novoty bytostne neznášal a keď 11. marca 1985 došlo v Kremli ku zásadnej zmene a vyzeralo to na veľké vetranie v geriatrických panoptikách, zaťalo mu to zjavne do živého. Aj vzhľadom k jeho veku, hlavne ale naturelu. Už v nasledujúcom týždni Der Spiegel venoval obálku a číslo novému generálnemu tajomníkovi Gorbačovovi a mám pocit, že Biľak si chcel na tomto sporáku a v tomto hrnci prihriať nejakú polievočku. Neviem. Aj mu prihorela, aj vykypela, presolil ju riadne a takýto ideový galimatiáš zverejnili stranícke médiá.
Skôr ako prejdem k obdivuhodnej a vytrvalej aktivite Alexandra Dubčeka, ktorý na Biľakove klamstvá reagoval okamžite, niekoľko slov o iných častiach rozhovoru. Biľak nemohúco a primitívne obhajoval socializmus, neomylnosť a čestnosť Sovietov, úpadok bezperspektívnej československej ekonomiky a presne ako Fico dnes, šíril bludy o kontrarevolúcii, povalení vlády a chystaných brutálnych surovostiach voči odporcom „kontrarevolúcie“. V zrkadle Biľaka vidím nie iba hodnotové ukotvenie či geopolitickú orientáciu dnešného premiéra, prezidenta a vlády, ale slovenská ekonomika sa dostáva do tej istej slepej uličky, v ktorej uviazla tá československá vtedy.
Dva nerovnaké konce lana
Ako dnes, aj pred štyridsiatimi rokmi bolo známe, že Moskva si pôjde nekompromisne svoje, kým si myslí, že ťahá za dlhší koniec lana. Akonáhle sa jej ten koniec v upotených rukách scvrkne na nič neovládajúcu šnúrku od padajúcich gatí, začne výhražne kvíkať. V roku 1985 sa zdalo byť lano mocne napnuté z každého konca, ale než desaťročie uplynulo, jedna strana padla na hubu aj na riť. Gorbačov chtiac nechtiac pokračoval v Brežnevovej invázii do Afganistanu a Reagan (ani po stretnutí s Gorbačovom v Reykjavíku v r. 1986), nemienil upustiť od svojho programu Strategickej obrannej iniciatívy (SDI, Vesmírny program, posmešne aj Hviezdne vojny). Ale už v čase rozhovoru s Biľakom, Reaganov nekompromisný postoj k uštvaniu boľševika ekonomicky práve zbrojením, bol v Moskve minimálne tušený. (citácia: BILAK: Áno, spočiatku. Medzitým Reagan poskytuje rozhovory, v ktorých poskytuje Gorbačovovi nevyžiadané rady. Americký minister zahraničných vecí Shultz tiež jednoznačne vyhlásil, že USA sa za žiadnych okolností nevzdajú svojho vesmírneho programu)
Rozhovor pre Der Spiegel začínal touto témou. Biľak robil sovietske ramená, čím mohol imponovať zväzákovi Ficovi, nádejnej iskričke Blahovi, či budúcemu embryu Kaliňákovi. Redaktorom Spieglu, Inge Cyrusovej a Klausovi Reinhardtovi, bol na smiech a svoje otázky či reakcie na jeho tvrdenia podľa toho aj formulovali. Biľak donekonečna omieľa to isté- sovieti nikdy nezaútočia, socialistické krajiny chcú večný mier, my len musíme byť pripravení na obranu. Redaktori Spieglu ho ale upozornili, že inakšie rozpráva doma a inakšie to isté prezentuje im a tak už tušíme, od koho sa Fico aj toto naučil. (citácia: SPIEGEL: Pán Bilak, v aprílovom prejave v Bratislave ste sám prirovnal vojenské úsilie Západu k ozbrojovaniu vrahov a teroristov, zatiaľ čo ozbrojovanie socialistického tábora k ozbrojovaniu polície, ktorá udržiava mier a poriadok. Mysleli ste to vážne?)
Otázka padla po predchádzajúcom Biľakovom pokuse byť vtipným a prirovnaním vlastného zbrojenia k situácii, že ak sa vám okolo domu motá zlodej, musíte si zohnať nemeckého ovčiaka. Nevydalo a tak sa pokúsil pochlapiť aspoň prezentovaním úspechov československej ekonomiky cez nástroje plánovaného hospodárstva. Mimochodom, v polovici osemdesiatych rokov boli socialistické Poľsko aj Rumunsko so svojim hospodárstvom v riadnych sra...problémoch. NDR či Maďarsko vycítili priaznivejší závan z Moskvy a požadovali zmenu, Praha s Biľakovou klikou ostávala pri Brežnevovom modely úspechov päťročníc. (citácia: BILAK: Aj my hľadáme najefektívnejšie metódy. Pozorne sledujeme, čo robia ostatní, pozorujeme všetky ich experimenty, aby sme si osvojili tie dobré. Ale nehrnieme sa do toho po hlave... našich 15 miliónov ľudí vyrobí 15 miliónov ton ocele, 116 miliónov párov topánok, 10 miliónov ton cementu. Ťažíme 127 miliónov ton uhlia. Staviame 100 000 až 120 000 domov...)
Miesto párov topánok mohol radšej uviesť 232 miliónov kusov. Bola by to pravda iná, bombastická. Množstvo cementu a ocele na redaktorov nezapôsobilo. Pripomenuli mu, že v takej výrobe napredujú aj rozvojové krajiny ako Nigéria či India a pokračovali otázkou, prečo už Československo namiesto toho nevyrába polovodiče a počítače. Legitímnosť takejto otázky obstojí aj dnes, ak ju niekto položí Ficovi. Prečo sme sa za uplynulých dvadsať rokov nezmenili z montážnej dielne automobiliek na niečo sofistikovanejšie? Zjavne za tým budú istoty pre všetkých a eurofondy pre niektorých. A ešte aj ten Biľakov argument o embargu Západu na vyspelé technológie, Fico by vedel obratom otočiť tézou o neúčinnosti obdobných sankcií na Rusko. Podobností medzi Biľakom a Ficom je viacero a potvrdili sa aj pri otázkach redaktorov okolo pozývacieho listu. Biľak sa zo svojej účasti na vlastizradnom počine nijako nevykrúcal. Nič nepoprel, akurát, že iniciatívu vzniku takéhoto rozhodnutia rozložil na desiatky ľudí. Menovite nespomenul okrem seba nikoho, len Dubčeka, Černíka a Smrkovského, ktorých označil za zradcov.
Podobne ako Fico, Biľak si jednoducho musel kopnúť do niekoho, kto veľa šancí na reakciu a oponovanie nemal. Najprv táral o tom, ako sa celé vedenie strany, teda aj reformisti, zhodli na tom, že v Československu hrozí kontrarevolúcia a občianska vojna a že to nepripustia (na stretnutí vedení šiestich komunistických strán v Bratislave). Následne ale, práve tí menovite spomenutí konali inak ako sa zaviazali, preto vlastne došlo k nezištnej a bratskej pomoci v podobe tankov. Kvôli Dubčekovi a spol.
(citácia: BILAK:...Mimochodom, viete, že začiatkom augusta 1968 už bolo všetko pripravené na zriadenie koncentračných táborov pre odporcov pravicových síl v Československu?
SPIEGEL: Nie, to sme nikdy nepočuli.
BILAK: Nezverejnili sme to, pretože by potom ľudia oprávnene požadovali najprísnejší trest pre tých, ktorí to pripravili. My sme však chceli politické urovnanie. Ako je dobre známe, v Československu nebol nikto nikdy postavený pred súd za svoju kontrarevolučnú činnosť.)
Alexandra Dubčeka tieto prekrútené tvrdenia a lži veľmi rozčúlili a začal konať. Vedel čo odznelo na rokovaní šiestich komunistických strán v Bratislave, nikto z prítomných hrozbu kontrarevolúcie a občianskej vojny v Československu nespomenul. 3. augusta 1968 ČSTK uverejnila uznesenie z tohto stretnutia a na toto sa odvolávajúc, Dubček 8. novembra 1985 požiadal denníky Rudé Právo, Pravda aj Práca o nápravu. Samozrejme, žiadna z redakcií nereagovala. 13. novembra Dubček kontaktoval ČSTK a žiadal uviesť vec na pravú mieru. Nič. Ticho. Hmla.
Možno niekto zo súdruhov usúdil, že aj toto raz vyhnije a redakcie aj tlačová agentúra na Dubčekove opakované urgovanie svojej žiadosti hádzali salám. V priebehu roka 1988 sa však udialo niekoľko vecí, ktoré spolu súvisieť nemuseli, ale predsa nejako do seba zapadali. O niektorých sme vedeli, o niektorých nie. Sviečková demonštrácia v marci v Bratislave bola prvou z nich a mala okamžitú odozvu. A bez akejkoľvek publicity, 10. júna Obvodný súd Bratislava I. prijal žalobu Alexandra Dubčeka na Vasila Biľaka vo veci krivého obvinenia. V zákonnej lehote, 11. júla súd vyzval Dubčeka k úhrade súdneho poplatku, aby mohol konať. 21. augusta v Prahe prebehla veľká demonštrácia k dvadsiatemu výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy. Napriek ráznosti zákrokov v Bratislave aj v Prahe bolo už cítiť, že boľševik nevie ako a kam z konope. No a 11. novembra si Alexander Dubček prevzal na univerzite v Bologni čestný doktorát.
O čestnom doktoráte aj o žalobe na Biľaka sa všeobecne vedelo, obidve tieto informácie sa zliali ľudovou slovesnosťou do jednej. Že žalobu podal na signatárov pozývacieho listu preto, aby sa pre premlčanie vlastizrady fešáci z toho nevyzuli. A teda, že reakcia univerzity v Bologni s tým nejako súvisela, že aj takto chceli Dubčeka podporiť. Isté ale bolo, že Dubčekove aktivity a občiansky posun v Československu v rokoch 1988-89, bol u boľševika vnímaný ak nie s obavami, tak s nevôľou určite. Embryo sa ešte nemrvilo, z iskričky bol pionier a birmovaný zväzák- čakateľ, stal sa hotovým komunistom. Preto nech nehovorí, že vtedajšie dianie nevnímal. Zase by klamal. Práve po takýchto ciciakoch sa požadovala stranícka bdelosť.
5. marca 1989 sa Dubček už xtý krát obracia na súd s urgenciou a s rozhorčením, že nekoná vo veci. Nebolo ta ale úplne tak. Nie iba súd mal určite vedomosť o tom, že o žalobe na Biľaka vie domáca aj zahraničná verejnosť a táto informácia si žije svojim životom. Súd, aspoň formálne (a verím, že s určitým zadosťučinením), konal v zmysle zákona. Už v auguste 1988 bol Biľak písomne vyzvaný, aby sa ku žalobe vyjadril. Odmietol. Začiatkom marca 1989, zrejme po Dubčekovej urgencii, urguje aj súd prostredníctvom JUDr. Řepkovej a Biľak znovu nereaguje. Ak to nešlo písomne, vyslal ku nemu súd JUDr. Keményho osobne a to tri krát po sebe. 14. a 15. marca a potom ešte 15. apríla 1989 meral cestu justičný čakateľ márne. Biľak ho zakaždým odmietol prijať.
4. mája akoby sa všetko zmenilo. Biľak zrazu pocítil potrebu k žalobe sa vyjadriť, uzavrieť to raz a navždy a nikdy inak. Potvrdzuje oboznámenia sa s jej obsahom a žeravou ihlou sa 15. mája vrátil ku svojmu remeslu. Rétorikou päťdesiatych rokov, v duchu Poučenia z krízového obdobia, slovníkom normalizácie. Inak povedané, rétorikou, duchom a slovníkom Fica. Ako na povel, vyjadrili sa aj ostatné zúčastnené strany- ČSTK a redakcie Rudého Práva, Pravdy aj Práce a po tomto súd Dubčekovu žalobu zamietol. Dubček pohrozil odvolaním sa a aj tak urobil.
Neviem či to bolo v ten istý deň, keď sa v novembri 1989 na Námestí SNP v Bratislave, na tribúne objavili Alexander Dubček aj Karel Kryl. V tom momente som vedel, že Verejná Bezpečnosť nezasiahne, fotríci z Ľudových Milícií zalezú na pivo a niečo zásadné sa v Československu zmenilo. Ak by Fico sebe a teda aj verejnosti dokázal priznať, že tú zmenu zaregistroval, nesprával by sa v rokoch 2011 až 2015 ako Biľak v rokoch 1985 až 1989 a nestupňoval by tú spupnú vulgárnu arogantnosť dodnes.
Premiér Fico si buduje hradbu okolo občana Fica
Veta je z článku Moniky Tódovej v denníku SME z 29. marca 2013. Vtedy už poldruha roka bola na súde v Pezinku pripravená k pojednávaniu žaloba na Fica. Za jeho výroky z roku 2011 o korupcii v kauze Osrblie v spojení s Ivetou Radičovou, ju podala vtedajšia predsedníčka vlády na vtedajšieho podpredsedu parlamentu. Ak niečo Ficovi neverím, tak je to jeho navádzanie zdania, že ako si nevšimol zmeny okolo Novembra ’89, že rovnako bol nevšímavý k dianiu posledný rok, dva pred a približne takú istú dobu po týchto prelomových udalostiach. Takému červenému mravcovi ako je on, trasúcemu sa po kariére, vplyve a moci, to jednoducho neverím. Hltal, vnímal, proboval všetko a je preto možné, že obsah článku (obsah, nie nutne konkrétny článok) z Nového Slova z 21. novembra 2001 od Jána Čomaja, z ktorého mám tie údaje o spore Dubčeka s Biľakom, poznal. Že sa zo správania sa mocných poučil sprostredkovane z dokumentov, aj osobnou skúsenosťou (noc z 3. na 4. november 1994 v Národnej Rade). A že bol v deväťdesiatkach iný? Nuž, rástol a každú zo zažitých či sprostredkovaných skúseností prevliekal do novšieho šatu a predvádzal ich na vlastnom móle.
Keď to kváka ako Biľak, kníše sa to ako Biľak, je to Fico
Monika Tódová píše o šiestich pokusoch otvoriť pojednávanie a všetky zlyhali na posmešnom zatajovaní sa Fica. Koľko tých pokusov bolo do roku 2015 spolu netuším. Ján Čomaj uvádza dva písomné a tri osobné pokusy o kontakt súdu s Biľakom, všetko bezvýsledne. Správanie nie nepodobné, skôr totožné, založené na mimikry splynutia s masami pracujúcich pre osobné pohodlie a nedotknuteľnosť. Hoci aj pri žmolení zrna pred kamerami.
A ešte aj vo chvíli, kedy Biľak už v roku 1990 musel buď odvolať tvrdenie z Der Spieglu, alebo čeliť obvineniu, tvrdenie odvolal, ale do textu vsunul svoju poznámku, že tak robí na žiadosť Dubčeka. Ten ho donútil jeho alibistický truc z textu odvolania vypustiť a až keď bol takto zverejnený v tlači, stiahol žalobu.
A ešte aj vo chvíli, kedy sa Fico vo februári 2015 dostavil pred sudkyňu a ponúkol Ivete Radičovej zmier a ruku na to, neodpustil si poznámku, že on za 23 rokov v aktívnej politike nepodal žiadnu žalobu na politického oponenta. No prečo asi? Buď sú mu oponentami slušní ľudia, ktorí sa na jeho úroveň neznížia, alebo ho serie väčší hulvát ako je on a tak si ho preventívne drží vo forote do možnej koalície.
Nie lano a jeho dĺžka. Kto a prečo ho drží je podstatné
Keď Dubček ťahal za podstatne kratší koniec, bil sa. Teraz sa mu spor s Biľakom bridil. Nechcel zosmiešniť porazeného. Aj v tom bolo gesto človeka. (Ján Čomaj, 2001)
Zdroje:
https://noveslovo.eu/archiv/zaloba-na-bilaka/
