10. júna 1990 bola krásna slnečná nedeľa, ale viac ako do prírody, ťahalo to obyvateľov miest do centier. Aspoň na chvíľu. Bol prvý deň po prvých voľbách, prvých slobodných od roku 1946.
11. januára 2024 bol obyčajný, pracovný štvrtok. Vetristý a studený; taký, na aké sme boli pred troma dekádami zvyknutí, kedy nás studené počasie v januári neprekvapovalo. Bol stotretí deň po voľbách, ako inak, stále slobodných. A čo sa za tých tridsaťtri rokov zmenilo? Počet zúčastnených voličov je zdanlivo najmarkantnejší rozdiel (95,39 % za rok 1990 oproti 68,5 % v roku 2023).
Keď sa ale pozrieme na počet zapísaných voličov, ten rozdiel je suverénne do očí bijúci omnoho viac. Áno, pribudlo nás niečo za tie roky. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1991, Slovensko malo 5.274.335 obyvateľov a v súčasnosti (sčítanie 2021) je nás zhruba o 175.000 duší viac.
V novembri 1989 som mal čerstvých dvadsaťdeväť rokov a dnes, zase od toho posledného novembra, je mi cťou byť čerstvým, neexspirovaným dôchodcom. Radšej takto, ako v spomienkovom optimizme plakať nad rozliatym mliekom. Ten dvojkorunový cecok nie je meradlom všetkých zmien.
V mojej vekovej kategórii (25 až 29 rokov), som bol vtedy jedným z 390.184 občanov Slovenska, ktorí prevažovali nad vtedajšou vekovou kategóriou (60 až 64 ročných), do ktorej patrím dnes, o takmer 152.000 jedincov (238.211 občanov vtedy už všetkých na dôchodku). Jedným z hesiel Novembra 89 bolo aj notoricky známe- 68/KARTA SA OBRÁTILA/89 . Nuž, obrátila sa aj inakšie.
Za sledované obdobie, nie všetky údaje sú v rovnakých a rovnako dostupných tabuľkách. Podľa toho čo sa mi podarilo nájsť, vo vtedajšej mojej vekovej kategórii 25 až 29 ročných, je vás dnes takmer tak isto- 388.884 občanov. Ale v kategórii 60 až 64 ročných, kedy zďaleka nie všetci sú dnes aj dôchodcami, je nás 366.955. A kým pri omladine sa prakticky ani nedá hovoriť o výraznom poklese občanov v produktívnom veku (- 1.300), na prahu toho post produktívneho je nás, na dôchodku ale hlavne ešte v práci, o takmer 129.000 viac. A nemladneme.
Tento trend vysvetľuje ten obrovský rozdiel v počte zapísaných voličov. V roku 1990 nás bolo 3.622.000 a v roku 2023, už s vami, je nás až 4.388.872. O viac ako trištvrte milióna oprávnených voličov viac. Moja a mne blízke generácie sme vás a vám blízkych rovesníkov splodili menej a vy nás v tomto prekonávate. Prekonávate nás ale aj v miere starostlivosti o staršie generácie. K tomu sme určite prispeli aj my. Za tridsaťtri rokov sme prešli tým, čo čaká aj vás. Pracovať a odvádzať zo svojho profitu nejeden desiatok štátu. Nie jeden, nie dva; spolu ich je so spotrebnými daňami omnoho viac.
Nemusíme sa prieť, či je to príliš, tak akurát alebo nebodaj málo, čo my aj vy, ak pracujeme, odvádzame do spoločnej kasy. A už vôbec sa neprieme o tom, žeby doterajšie vlády, počnúc tou pod vedením Vladimíra Mečiara (27.6.1990) a končiac poslednou Ficovou (25.10.2023), konali vždy, alebo aspoň prevažne tak, aby to spoločné prospelo spoločnej veci. Už len tie dve spomenuté mená a všetky ich kauzy sú dôkazom toho, že sa tak nedialo a nedeje. A preto sa, opakovane, stretávame na námestiach.
Tieto nepríjemnosti; nutnosť dožadovať sa transparentnosti, spravodlivosti, vymožiteľnosti práva, rovnosti šancí aj zodpovednosti, nútia nás sa na tie námestia vracať. Mňa a nás rovnako ako teba a vás. Spontánne, dobrovoľne, po vlastnej osi. Bez zvážania autobusmi z Krkohájov. Rozdiely v tomto nie sú medzi nami generačné, tkvejú v rozdieloch sociálnych, geografických aj hodnotových. V rozdiele ochoty nepodvoliť sa a stretávať sa hoci aj v pľušti, oproti ochote nechať sa podvoliť a odviesť sa hoci aj na porážku.
Tak teda vytrvajte a buďte ráno, my tu s vami budeme až do neskorého večera. Ja určite nikam neodchádzam 😊
