Nikdy som do žiadnej trampskej osady nepatril. Nemali sme stály flek, chodievali kade tade. A aj keď T.O. Západné Karpaty akože existovala, nikdy nevznikla. Trampské zruby vznikali niekedy s povolením či tolerovaním hospodára daného lesu, inokedy aj napriek nesúhlasu. Nebolo ale výnimkou ani to, že po niekoľkoročnom existovaní, po zmene vedenia v závode, chajda jednoducho zmizla. Ak tam aj boli osobné veci, majetok, kto sa vtedy o to staral. Však by len skúsil prísť na okrsok VB Starý Netopier či Johnny Taký Onaký a sťažovať sa, že niekto, asi nepriateľský Komančovia, mu rozbili zimný tábor, poškodili totem a ukradli kotlík. Možno by ho aj poslali do rezervácie. Tramping v bývalom Československu, ak aj nebol otvorene prenasledovaný, ústrkov a buzerácie si užil dosť. Stačí si spomenúť- odkiaľ máš to kongo, kde si zobral kanady, to je vojenský opasok a tú celtu máš skade? Neboli žiadne Army shopy, všetko bolo tak nejako pokútne pozháňané. Za obyčajnú posuvku na opasok k malej poľnej, som mal v Liptovskom Hrádku na stanici problém. Režim podporoval chatárov a hlavne záhradkárov, možno si ešte spomeniete na veľký rozhovor z konca osemdesiatych rokov, ktorý (myslím že pre Stern) poskytol Biľak. Na otázku redaktora, prečo tak málo chodíme na zahraničné dovolenky, to krajčírsky učeň zdôvodnil tým, že našinci dávajú prednosť svojim záhradkám a chalupám. To bol zámer režimu, staraj sa cez víkend o svoje reďkvičky a nevymýšľaj somariny. Ale voľne sa túlať po lesoch, no na to sa ešte pozrieme. Na začiatku normalizácie sa ako nevhodné zrazu stali názvy kapiel v inom, ako v materinskom jazyku. Nielen Blue Efekt, tiež Greenhorns či Rangers sa museli premenovať do prijateľnej mutácie, Bambino di Praga ale nie. Detský spevácky zbor nevadil nikomu, nepredpokladal sa zlý vplyv.
Formálne bolo všetko v poriadku, ak bol načierno postavený zrub niekde v lese zbúraný. Napriek výnimkám, k tým dochádza stále, boli aktivity trampov pre les skôr prínosom, ako škodou. Lenže, všetko to tak silne zaváňalo individualizmom, že vtedajšiemu režimu to muselo vadiť. Je pravda, že rómske osady sa búrali tiež, napríklad v Košiciach na svahu nad mestom, kde potom vyrástlo sídlisko Dargov, či poniže zimného štadióna. Pravda je aj to, že osadníci ako náhradu dostali byty, ako to dopadlo je všeobecne známe a pokračovať ďalej nemá zmysel. Tento problém si vlády prehadzujú už desaťročia, stalo sa ale asi prvý krát, že štátna moc sa otvorene postavila na stranu nepráva, oprávnenú stranu posadila na kolotoč byrokratických, administratívnych a súdnych rozhodnutí. V tých istých Košiciach v posledných rokoch polícia viac krát asistovala pri likvidovaní čiernych osád v údolíčku niekde medzi Husárskou a Floriánskou ulicou nad bývalým pivovarom. Išlo ale o mestské pozemky (aspoň si myslím) a tak problém, ktorý nejaký čas narastal, bol okamžite vyriešený. Nikto sa nestaral, kam tí ľudia pôjdu.
Je tu jeden zásadný rozdiel, ktorý trampské osady odlišoval od tých rómskych, tento rozdiel je opäť v individualitách a individualita je to, čo vadí aj tomuto režimu. Pretože, sú to predsa politici a ich volebné programy, ktoré majú byť náplasťou na všetky spoločenské boľačky. Oni majú riešenia a nedajú si ho zobrať nikým. Oni potrebujú výsledky a ako by to teda bolo, ak by si svoje práva a potreby vedeli ľudia ošetriť sami? Nuž asi tak, že by sa polovica štátnych úradníkov mohla poobzerať po inej práci (konkrétnych úradníkov nenapádam, skôr nekompetentnosť a častú bezmocnosť ich fungovania). A v čom je ten rozdiel individualít? Normálny človek sa vie postarať o svoj majetok, normálny človek vie opatrovať aj majetok cudzí. Býva takým zvykom prísť k ohňu a doniesť drevo. Ak pri táborisku drevo je, požijem ho, ale než odídem, donesiem tam ďalšie, dobre padne tomu, čo príde po mne a má ho nachystané. Viem, že to spraví aj on. Ak viem do hory doniesť potraviny v obale, viem odniesť aj prázdne obaly. (Neplatí vždy, je tu priama úmera- čím je les bližšie k mestu, tým je zasvinenejší pet fľašami, plechovkami od piva a podobne). S nadmorskou výškou a odľahlosťou prostredia ubúda v lese viditeľný odpad.
Každý problém, ktorý tu vznikne je zakonzervovaný a odložený na „neskoršie“ riešenie. V krajine, kde je pomaly nemožné dopestovať zemiaky, sa už asi nemôže stať to, čo som pred mnohými rokmi zažil v Nízkych Tatrách.
Počas prechodu hrebeňom od Kráľovej Holi nás zachytila silná víchrica. Vietor šibal od Považia, z pravej strany sme boli mokrý, zľava suchý. Dážď smeroval silou víchrice zdola, pripomínalo to bidet. Mierili sme na útulňu Andrejcová, kde sme plánovali prespať, počasie nás dosť zdržalo, ale na hrebeni sa nebolo kde skryť, báli sme sa prípadnej búrky a tak sme šľapali ďalej. Miesto na pričniach sa nám ešte ušlo, do večera bola útulňa preplnená ako v tej rozprávke o rukavičke. Nebyť východných Nemcov, ktorí sa pravidelne všade rozťahovali a ktorých sme museli spacifikovať v prospech nejakých chalanov z Pezinka (T.O. Čierna ruža), bol by to príjemný večer. Ráno sa väčšina turistov rozišla, my sme ostali. Kamaráti mali premočenú obuv a ja ako jediný vhodne obutý som sa vybral do Pohorelej po nový proviant. Poldňová prechádzka lážo plážo po lese priniesla zaujímavý poznatok. Cestou nazad som najprv začul spiežovce a potom sa ku mne z akéhosi podrastu pripojilo stádo kôz. Išli so mnou asi kilometer, pojedali čo sa dalo, vyzváňali mi na cestu, z doliny doliehala cilkurálka. Potom zmizli v lese. Hore už čakali kamaráti a s nimi pri ohníku sedel lesník. Opýtal sa ma, tak ako predtým ich, odkiaľ idem a či som v lese nezahliadol stádo jalovíc. Reku, kozy som stretol, ale tie ho nezaujímali, hľadal jalovice. Myslel som, že sa zatúlali, lenže, bolo to inak. Vtedy bolo pre družstevníkov jednoduchšie a lacnejšie na jar vyhnať stádo jalovíc pod les a do konca leta ich tam nechať. Nemali dôvod spraviť si hrebeňovku, našli si svoj biotop, mierne zdivočeli, než sa ich potom podarilo zahnať dolu. Rátalo sa približne s 20% stratou, čo strhne zver a podobne, ale bolo to lacnejšie, ako sa o ne celý ten čas starať. Jednoduchá ekonomika, preživšia od gazdov aj násilnú kolektivizáciu.
Kdejaká krava si mohla slobodne vykračovať po lese, dnes už asi ťažko. Nielen krava, ani na koni či na bicykli sa do lesa vybrať nemôžete. Opozičný návrh novely zákona o lesoch neprešiel (príznačné je, že opozičný), opozícia má vždy snahu riešiť to, na čo zvysoka dlabe, keď je pri moci. Že si ale nevedia a nechcú vedieť poradiť s motorkami a štvorkolkami v lese je tiež príznačné, ako s tými čiernymi stavbami.
