Poznáme to viacerí. Jedna uličná fasáda, priechodný dvor a vzadu brána do bočnej ulice či uličky. Jedna fasáda vpredu a na nej tri, štyri aj viac čísel popisných. Bývalo sa tam skromne. Okrem ľudí, miesto potrebovali aj domáce zvieratá. Hospodárske, nie miláčikovia. Tí nosnice či prasnice vytlačili neskôr. Žilo sa obyčajne a skromne a aby taký život a živobytie bolo čo najznesiteľnejšie, nutne sa museli obyvatelia mikrosveta nejako rozumne dohodnúť. Nie iba v jednom priechodnom dvore, ale v rovnakých nárokoch na bývanie a užívanie priestoru aj v širšom okolí, v rovnako situovaných a podelených susedných dvoroch. Muškáty vpredu, latríny viac bokom či vzadu. Dva korene viniča ako paraván, ak sa dalo, bolo fajn. Tak nejako. Nie je čo skrývať, všetci tam musíme, ale takto je to lepšie.
Mohlo by to tak pokračovať, nebyť uhorského práva a slovenskej nátury. Dve, tri generácie ako tak priestor spoločného dvora zvládali a vedeli sa, museli sa vedieť naučiť nejako slušne nažívať a užívať. Ale stalo sa aj to, že k piatim číslam popisným nebolo už päť či dvadsaťpäť vlastníkov s vymedzením vlastných (reálnych) a s nespresnením spoločných (ideálnych) metrov štvorcových na katastrálnej škvarke. Je ich zrazu sto aj viac, každý so smiešnym zlomkom zdedeného práva a ani to by ešte nemusel byť problém. Pokiaľ každý z nich nejako chápe, prečo má byť to voňavé a pekné vpredu a ostatné, prepytujem, smradľavejšie, viac vzadu a nie práve na očiach.
Toto všetko sa stále dá, pokiaľ k danému priestoru mám aj iný ako len vlastnícky vzťah. Pokiaľ tam bývam, či len trávim občas víkendy. Pokiaľ sa zastavím raz za uhorský rok u sesternice či strýka a zaspomíname si na pekné prázdniny u starkých. Pokiaľ naša spomienka na nahnutú marhuľu za kôlničkou, na dedkov trabant s károvanou dekou na sedadle vodiča, je mne vzácnejšia ako prepočet aktuálnej ceny mojich pätnástich stodvadsať šestín z dvoch árov, čiastočne zastavaných, v tej zadnej ulici na okraji Horných Krkohájov. To všetko ale len potiaľ, pokiaľ z toho nechcem vytrieskať, ak už nie majlant, tak aspoň vrásky na čele spolumajiteľov. Pretože, čo ak má niekto z nich diabolský plán s kanalizačnou prípojkou pretínajúcou ten môj pätnásty diel ničoho, kde som v živote možno ani nebol? To už radšej oželiem aj férovú ponuku na odkup toho ničoho. Lebo bezo mňa, hoc ma je do toho veľké makové, nikto nebude riešiť to, čo som si ja vyárendoval ako svoju misiu, ako svoje poslanie, ako svoje nakladanie s cudzími fekáliami.
Preto je slovenská realita taká (viď rôzne právne poradne v médiách), že našinec bude robiť prieky už len z pocitu, že niekto zo spoločného dvora chce ogabať jeho a tak sa zatne a nepovolí ani vo veci, ktorej reálnu potrebu a užitočnosť je schopný pochopiť. Chápať síce chápe, aj rozumie rozdielu medzi ideálnym a reálnym podielom na pozemku, ale ak je potrebný jeho písomný súhlas s nápadom iného, tak nech sused serie ešte päť rokov do latríny a zabudne na prípojku. On si zadok utiera inde a ostatní majú aj tak v hlavách nakadené, keď sa priečia jeho neokukaným nápadom, ako komu vytrieť kocúra. Dohodnete sa len ak bude po jeho. Váš súhlas musí ostať, Boh uchovaj, nemenný. Jeho podmienky sa priebežne utrasú podľa toho, či sa napokon práve z vás nevykľuje onen kocúr z idiómu. A to je predsa jeho parketa. Zajtra odhaliť sprisahanie a zradu všade tam, kam sa včera stihol pozvať na susedský pokec o natieraní plotu. Hnetie Slovensko trnafský Kazisvet hnetie, ale just z toho bude akurát z hovna upletený veľký bič na jeho zmenšujúcom sa dvore. A mizivý zlomok jeho zámeru sa premení na ním ucelenú jednotku šťastia- hlúposť s otázkou v očiach, koho si podá zajtra.
