Prvá a posledná veta z citácie francúzskeho klasika, ktorou Ján Cuper zakončil svoj úvodný príspevok v rozprave na 26. schôdzi NR SR dňa 19. 1. 2000. Išlo o návrh skupiny poslancov, členov klubu HZDS, na prerokovanie uznesenia Národnej rady, ktorým bol vydaný súhlas na trestné stíhanie poslanca Ivana Lexu.
Bolo to obdobie, kedy vo fenomén Vladimíra Mečiara a v zastúpení tejto viery, aj v nevinu Ivana Lexu, verili ešte doslova státisíce. S vtedajším poslancom Cuperom v rozprave vystúpilo ďalších šestnásť členov HZDS a verte, nie je to pekné čítanie. Sedemdesiatšesť strán ťarbavých, miestami vulgárnych a ako celok veľmi zaslepených a nenávistných argumentov, bez rozpakov drží sa stále verzie samoúnosu. Pretože ako vidno, amnestia Hnutiu (rozumej- Slovensku) škodí, tak logicky vinným musí byť ten, kto z takejto škody ťaží. A ťaží z nej zrejme už od samého začiatku, keďže osamostatnenie Slovenska mu nevoňalo, zahraničné demarše sú z jeho domácej dielne, len aby Slovensku a Hnutiu čo najviac škodil. A neváhal zinscenovať únos do zahraničia a obviňovať z neho toho, ktorý hlavne pre blaho a upokojenie Slovenska, napokon amnestiu udelil. Ktorý sa zase raz obetoval. A vražda Róberta Remiáša je len taká obyčajná, mafiánska.
Mečiarove amnestie, ich platnosť, sú ideálnym podhubím pre reálnu existenciu trváceho trestného činu a to priamo v zákonodarnom zbore Slovenskej republiky. Za trváci trestný čin sa považuje vyvolanie a udržiavanie alebo len udržiavanie protiprávneho stavu (§ 122, odsek 12 Trestného zákona). Vydieranie a nátlak sú podľa Trestného zákona trestnými činmi a ja sa domnievam, že jedno alebo druhé, poťažmo oboje a možno aj niečo iné, opakovane sa v slovenskom parlamente vyskytuje a to aj v súvislosti s udržaním či neudržaním sporných amnestií v platnosti.
Nie je žiadnym tajomstvom, značná časť verejnosti tomu verí, že za únosom Michala Kováča mladšieho sú jednotliví príslušníci SIS, že títo boli riadení niekým z ich nadriadených a že všetko sa to udialo na politickú objednávku. Nech je hoci aj verejnosť naďalej rozdelená v názore, že to skutočne bola politická objednávka, avšak za objednávateľom jedna jej časť vidí vtedajšiu koalíciu a jej snahy o vytĺkanie politického kapitálu aj za cenu spáchania trestných činov, alebo z toho istého a z identických pohnútok obviňuje iná časť verejnosti vtedajšiu opozíciu. Na veci to nič nemení, ľudia veria že skutok sa stal, aj že sa stal približne takto.
Tak isto nie je žiadnym tajomstvom, že k takémuto zneužívaniu štátnej moci došlo aj za spolupráce medzi SIS a podsvetím. Tiež nie je tajomstvom, že bývalí veksláci a priekupníci z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia, pretransformovali sa buď do divokých privatizérov a pochybných podnikateľov predmečiarovskej a mečiarovskej éry, alebo začali vytvárať mafiánske skupiny vo svojich teritoriálnych vodách, zlučovali sa či rozpúšťali v kyseline, drali sa k ziskom nelegálnym a k možnostiam tieto legalizovať „tiežpodnikaním“.
Nie je podstatné, aká časť slovenského priemyslu, obchodu a služieb vznikala takýmto prenikaním legálneho s nelegálnym, väzbami podnikateľských zámerov na štátnu a verejnú správu. Rozhodujúce je, že aj keď to v porovnaní s poctivo začínajúcimi podnikateľmi a živnostníkmi mohlo byť zanedbateľné množstvo, ovplyvňovali a ovplyvňujú v rozhodujúcej miere zdravosť tohto prostredia, pretože majú krytie zhora. To si v začiatkoch čímsi zaslúžili a dnes si ho na základe minulých zásluh dokážu vynútiť. Už ako priebojní veľkopodnikatelia, developeri, finančné skupiny v bielych golieroch a s čistým štítom, pretože aj ten sa dá vynútiť. A práve toto považujem za ten trvácny stav, za skutočnosť, ktorá posledné dve desaťročia zhubne ovplyvňuje všetko rozhodujúce dianie na Slovensku s „požehnaním“ hrubo ovplyvnených zákonodarcov.
Tej časti verejnosti, ktorej je zrejmé, že za únosom je politika, je tak isto zrejmé, že predstavitelia tej politiky mali vždy prepojenie aj na túto časť „podnikateľského“ prostredia, ktoré prešlo hore uvedenou transformáciou a to počas každého stupňa jeho premeny. Nie len na ňu, nie len takto vznikalo na Slovensku podnikanie. Karty sú ale rozdané pre všetkých hráčov o verejné zákazky rovnako. Buď sa zapojíš do hry a rešpektuješ jej premenlivé pravidlá, alebo ostávaš mimo hry aj mimo bank. Je už potom jedno, či sa zisk ešte cedí a prečisťuje cez platinové sitká, alebo sa balí rovno do alobalu.
Predsa ale, v postoji k amnestiám vidno markantný rozdiel. Aj keď je zo spôsobu vládnutia za posledných viac ako dvadsať rokov na Slovensku zrejmé, že tu každý každého pozná a hlavne, že každý na každého vie niečo veľmi nelichotivé až nebezpečné, za zrušenie tých amnestií sa vyslovuje od roku 1998 tá istá skupina politikov, prípadne, formujú sa z toho istého politického tábora. Natíska sa preto otázka, či napriek nesporným a mnohým pochybeniam bývalej aj súčasnej slovenskej pravice, nie sme svedkami toho, že otvorenie Pandorinej skrinky nepredstavuje pre ňu, pre jej konkrétnych ľudí, žiadne reálne nebezpečenstvo.
Ale všetko je len vecou formy, ako povedal Anatol France. Medzi zločinom a nevinou nie je nič, len list opečiatkovaného papiera. Tá pečiatka a parafa zastupujúceho prezidenta vyrobila zo zločinu nevinu a nijako inak, len ako nevinu, musíme nateraz vnímať všetko čo s dávnym zločinom súvisí. Avšak, je to len tenulinký list papiera, ktorý bráni tomu, aby sa rozbuška aktivovala a spustila reakciu, o ktorej sa mnohí domnievajú, že by neostala ojedinelá.
Ak máme dlhodobo známych odporcov Mečiarových amnestií v časti verejnosti, v skupine politikov, medzi aktivistami a členmi právnickej obce, okrem samotných aktérov únosu, neexistuje žiadna identifikovateľná skupina, ktorá by tie amnestie obhajovala. Na tak tenký ľad sa nepostaví nikto. Naopak, amnestie sú vehementne odsudzované ako nemorálne a nešťastne zvolené riešenie aj druhou skupinou, zastúpenou tak medzi politikmi ako aj právnikmi. Toto zoskupenie je tak isto nemenné od roku 1998. Z politikov tam nájdeme bývalých exponentov HZDS, rozptýlených v SNS a vo Smere- SD a samozrejme aj obidve politické strany, ktoré ich absorbovali. Títo neustále odmietajú možnosť politického riešenia rušenia amnestií a tvrdia o nich, že z právneho hľadiska je to nemožné. Bodka.
(Potiaľto som došiel v úvahách o amnestiách v októbri až decembri 2016. Pre zhoršujúci sa zdravotný stav som však tému opustil. Odvtedy sa ale toho dosť zmenilo...a áno, ďakujem za opýtanie, mám sa už omnoho lepšie)
Ak sa teraz, po toľkých rokoch, razantne ako koruhvička vo víchrici, mení Ficov názor na udržateľnosť amnestií, neznamená to nič iné, iba skutočnosť, že Fico sa nemení. Ešte ani raz nepriznal farbu, ani raz nevyvodil z prechmatov z vlastných radov prijateľnú mieru zodpovednosti konkrétnych ľudí. Ako človek priemerných schopností a nadpriemerných ambícií, je zajatcom neschopnosti vlastnej a násobne vyššej svojho okolia. Toto je jediné, čo si trúfa riadiť a držať pod svojim vplyvom, toto sa najmarkantnejšie premieta do kvality jeho práce, do našej prítomnosti.
Avšak, od zavlečenia dospela jedna celá generácia a tá sa teraz začína pýtať, čo sa to vlastne stalo, prečo sa to neriešilo kým oni boli v škôlke? Je to pre nich nepochopiteľné a táto generácia je ďaleko od toho, aby si ju Fico dokázal kúpiť vlakmi zadarmo. Privítali to, ale je to málo. Čím ďalej a viac cestujú, tým naliehavejšie hľadajú odpoveď, prečože sa im už tak nechce vrátiť sa domov.
V poslednej dobe je toho ale hrozne veľa, čo sa Ficovi nedarí obhájiť. Nevie vysvetliť, ak sa mám vyjadriť vulgárne, ani len zvýšenú cenu za splašky, hoci pôvodne o energiách ťahal medové motúzy popod nos. Nevie zosobniť zodpovednosť za debakel VšZP a jej ozrutné manko, Čistý deň mu kalí každé ráno, nazdáva sa, že Baštrnáka a podobné kauzy zahnal do autu. Nezahnal, všetko sa to znásobené vráti, avšak on nedokáže nič iné, len zahrať opäť nejaké divadielko na facebooku a poťažmo, brániť sa dávnou privatizáciou, samozrejme Dzurindovou, nie Mečiarovou. A to je veľmi slabá argumentácia proti podozreniam a obvineniam, ktoré na jeho dlhoročné pôsobenie v politike začínajú prenikať dokonca aj z vlastných radov. Minimálne na diametrálne odlišný názor na udržateľnosť amnestií, ako je ten jeho, nemenný.
