Bol som ešte školopovinný,
keď som prvý krát čítal knihu Jeana Giona „Muž, ktorý sadil stromy“. Ohúrila ma. O dva, tri roky neskôr to boli „Traja kamaráti“ od Remarqua. Rozplakala ma však až po druhom prečítaní, možno po desiatich rokoch, kedy som si už dokázal uvedomovať dejinné súvislosti a z nich odvodenú bezmocnosť jednotlivca voči zlu. Mal som asi dvadsať rokov, keď mi kamarát požičal „Svedomie proti násiliu alebo Castellio proti Kalvinovi“ od Stefana Zweiga. Bol som azda ešte príliš mladý a určite dosť naivný na to, aby som veril, že niečo tak stupídne a zákerné sa môže odohrať len v stredoveku. Že napriek nechutnej podobnosti s pomermi a praktikami v povojnovom aj v normalizovanom Československu, s tým čo napísal Zweig o stredovekom Švajčiarsku (a Remarque o Weimarskej republike a nacistickom Nemecku ), sa už nikto z nás nestretne. No, máš ho vidieť.
Všetky tri príbehy
zo spomenutých kníh, a poznám ich teda viac, sú o jednotlivcoch, ktorí sa nejakým spôsobom a v nejakej dobe pokúsili vzdorovať a odporovať zlu. V Gionovom príbehu, ktorý bol údajne fikciou, to hádam aj dopadlo dobre. Minimálne v tom, že ak to aj bola fikcia, dokázala inšpirovať a sem tam sa dozvedáme o niekom, kto pustatinu premenil na živú krajinu. Reálne postavy od Zweiga, aj tie realistické od Remarqua, tie to mali o dosť ťažšie.
Tvrdo proti zabúdaniu
som si ako krédo požičal od platformy Donio. Toto slovné spojenie, použité v ich crowdfundingovej kampani na podporu vydania fotoknihy UKRAJINA 24/02/22 sa mi páči už len z titulu definície slovného spojenia, kedy význam celku prevažuje nad významom členov slovného spojenia.
Celok je silnejší
ako súhrn všetkého, čo ho tvorí. Takto mi to vychádza a takto sa to vždy potvrdilo a dúfam, že to bude platiť aj o konečnom výsledku snažení posledných dní. V utorok sa niekoľko tisíc ľudí opakovane stretlo na námestiach slovenských miest, aby sa postavili na odpor zlu, ktoré sa už ani neplíži a nezakráda, ale veľkohubo tára o legitimite svojich zámerov demontovať súčasný právny systém. A zároveň, ústami Jariabka (Smer), či Migaľa (Hlas) sa toto zlo ozýva a snaží sa nás presvedčiť, že na námestia chodia ľudia dezinformovaní a bez ucelených informácií. Snažia sa celok rozobrať na jednotlivcov, lebo s celkom si nijako poradiť nevedia.
No a v stredu sa niekoľko desiatok ľudí zišlo v Novej Cvernovke, aby sa s tvorcami fotoknihy UKRAJINA 24/02/22 stretli na predvianočnej debate. Za vydavateľstvo Absynt to bol Filip Ostrowski, autor sprievodného textu fotoknihy Mirek Tóda a štyria z piatich fotografov, ktorí svojimi zábermi z frontovej línie aj zo sužovaného zázemia, prispeli do tohto diela. Menovite Tomáš Benedikovič, Gabriel Kuchta, Juraj Mravec a Vladimír Šimíček. Pavol Pekarčík je služobne v zahraničí a večernú debatu viedol Michal Hvorecký. Tak, o čom to bolo?
Debatujúcich osobne nepoznám, preto nebudem uvádzať, ktorí z nich povedal čo. Aj tak by som to domotal a dôležitá pre mňa je tá skutočnosť, že debatujúcich aj prítomných v hľadisku, seba nevynímajúc, som poľahky vnímal ako homogénnu, rovnako naladenú skupinu ľudí. Ako celok, ktorý je súčasťou väčšieho celku, ako jednotlivcov tvoriacich viacero celkov, čo si nemá ako odporovať. Keďže fotografi pracujú pre viaceré médiá, s ich fotografiami sme sa už mohli stretnúť v priebehu bezmála dvoch rokov trvania ruskej invázie do Ukrajiny. Výber z nich mal tvoriť pozadie debaty, bohužiaľ, technika zlyhala na poslednú chvíľu a tak debatujúci sedeli pred bielym plátnom.
Na otázku Michala Hvoreckého, ktorý zo svojich záberov považujú za najsilnejší, sa fotografom ťažko odpovedalo. Ťažko vybrať, zhodli sa všetci. Boli to príbehy a ich zobrazenia z Buče, z Charkova či z charkovského metra, v ktorom sa v prvých týždňoch ukrývali obyvatelia aj fotografi. Bol to známy príbeh o staršej žene, ktorú na jej priedomí zastrelil ruský snajper a jej mentálne či fyzicky hendikepovaná sestra, odkázaná na jej opateru, zomrela v dome od hladu a zimy a takto tento príbeh jeden z fotografov zachytil. Bol to príbeh o dvoch mačkách, ktoré domáci nestihli pri úteku zobrať so sebou a keď fotograf odchádzal so sprievodom zdokumentovať oblasť, bol poprosený, či by tie mačky nepriniesli. A sprievod mu robila posádka zo sanitky v katastrofálnom technickom stave, čo viedlo k okamžitej iniciatíve a po krátkom čase na Ukrajinu putovali nové sanitky, na ktoré sa vyzbierali ľudia zo Slovenska. Bol to príbeh o tom, ako sa za objektívom dajú schovať slzy fotografa.
A bol to tiež príbeh o tom, že nie všetko sa musí riadiť opatrne a strategicky. Totižto, žiadna bojujúca strana nestojí o dokumentovanie a publikovanie vlastných mŕtvych. Je to smutný a demoralizujúci faktor a zväčša sa tomu vyhýbajú. Ak sú však svedkami niečoho, čo im hlava jednoducho neberie, čo nedokážu stráviť v súkromí, musia to ukázať aj verejnosti. Po ústupe z nejakej pozície, ju Ukrajinci dobili späť a našli tam svojich mŕtvych. Nie padnutých v boji. Ruky mali zviazané za chrbtom a všetci boli zavraždení rovnako brutálnym spôsobom. Toto museli ukázať fotografom a keď v márnici vyberali jednotlivé dokaličené telá, jednému z nich sa z vrecka kabátu vysypali cukríky. To bol pre daného fotografa asi ten najsilnejší dojem z jeho doterajšieho pôsobenia na Ukrajine.
Platformu Donio som niekoľkokrát podporil, v rámci svojich možností, v jednotlivých kampaniach. Nezabúdajme však, že takto sa tvorí celok a zmysel to vždy dáva. Naposledy to bola kampaň na vznik fotoknihy UKRAJINA 24/02/22 a následná podporná akcia k uskutočneniu včerajšieho večera v Novej Cvernovke. Kampaň má do ukončenia 34 dní a z trinásťtisíc eur, ktoré si predsavzala na vydanie fotoknihy vyzbierať, je od 193 darcov momentálne vyzbieraných 9808.- eur. Verím, že ako mnoho iných kampaní platformy Donio, aj táto presiahne stopercentnú úspešnosť a výťažok z fotoknihy, určený pre pomoc do Charkova, bude o to vyšší. Ak vás niečo z opísaného zaujalo, skúste sa na to pozrieť cez niektorý z linkov a pouvažujte, či by ste vedeli nejako prispieť:
https://www.youtube.com/watch?v=DC025W6YvDA
Remarquova aj Gionova kniha, ktoré som na úvod spomenul, stále vychádzajú a určite sa počet ich výtlačkov počíta na milióny. Sú to svetové bestsellery a aj keď Zweigovo dielo do tohto klubu zrejme nepatrí, všetky tri knihy patria do mojej top dvadsiatky kníh, ktoré ma nejako ovplyvnili či výrazne prinútili rozmýšľať v širších súvislostiach. Pripravovaná fotokniha má iné ambície. Náklad päťsto kusov z nej bude robiť viac bibliofilský kúsok, ako masovo dostupný produkt na predvianočných pultoch. Napokon, vydanie knihy je predpokladané až v prvom štvrťroku 2024.
Možno sa niekto opýta, prečo som utorkový masový protest na námestiach dal dokopy s komorným stretnutím v Novej Cvernovke. Nuž preto, že základy obidvoch snažení sú si v mnohom podobné a v nemálo aspektoch úplne totožné. Z miliárd, ktoré Putinov režim nalieva do agresívnej vojny a mali by pomáhať občanom Ruska, niečo sa preleje aj do podpory dezinformačných kampaní tu na Slovensku a aj za ich pomoci, sa Fico, Pellegrini či Danko snažia oblbovať svojich voličov. Svojich, ktorých oklamali v predvolebných sľuboch, pretože na nikoho ďalšieho ich táranie, klamanie a zavádzanie dosah nemá. Všetky fice, taraby či kuffy, zliezajú sa do kŕdľov ako leghornky a žiadajú si svoj zob. Bez hulákania vodcu sú len kŕdľom čakajúcim na gesto, povel, usmernenie. Najúbohejšie z toho všetkého dnes vytŕča prestrašený Pellegrini. Tak rád by bol v týchto týždňoch tým občanom milión, ktorý čistý ako ľalia vylezie v pravú chvíľu spod garniže a bude rozprávať o čistých záclonách a čistom svedomí, ktoré si on vie od sestry zaopatriť a ponúkne ich všetkým občanom za priehrštia. Nuž nie, Peťko, takto to nepôjde. Budeš sa musieť postaviť vedľa Fica a vysvetľovať, prečo sa trasiete za eurofondami a pred Úradom špeciálnej prokuratúry. Prečo, keď jedného sa chcete na hulváta zbaviť, na zdanie vášho proeurópstva, podporíte Ukrajinu tak v otvorení prístupových rokovaní, ako aj vo forme finančnej pomoci. Hoci ste svojim voličom, tomu kŕdľu, pred voľbami o týchto témach sľubovali niečo úplne iné. A aj svoje vlastné konanie v Bruseli im namočíte do takých omáčok, že vám možno ešte na chvíľu skrotnú. Ale nie nadlho, tomu ver kandidát- nekandidát. Hlavne tebe nie.
Tak aj preto si myslím, že utorok na námestiach a streda v Novej Cvernovke k sebe patria a vedú k spoločnému cieľu. V tom si pomôžeme my pod tribúnami aj skrz platformu Donio, ak sa rozhodneme niektorú z jej kampaní, napríklad túto o fotoknihe, podporiť. Nezabúdajte, výtlačkov bude iba päťsto.
