Československá ľudová armáda bol obrovský žrút komunistických štátnych rozpočtov. 148.595 chalanov v zelenom, k tomu 61.405 vojakov z povolania (údaj 1989), to boli tie najmenšie z výdavkov. Žoldy a platy do výdavkov išli, ale že tí ľudia citeľne chýbali vo výrobe a v službách, to bola tá štyri dekády trvajúca príležitosť, kedy súdruhovia, nie iba z NDR, urobili chybu.
V roku 1987 sa náklady na našu armádu (znovu) vyšplhali na takmer 20 % štátneho rozpočtu (6,22% HDP!!!) a neboli to výdavky len na našu armádu. Živili sme aj armádu osloboditeľov, ktorá sa nám tu vtedy presúšala už dvadsať rokov. Z rozpočtu na obranu ČSSR tak nešli miliardy korún len na môj žold (120.- Kčs mesačne), zopár treniek, nábojov a blankiet pre radistu v službe. My sme okupantom, čo trepem, osloboditeľom, stavali, udržiavali a vylepšovali ich objekty od bývania, škôlok, kasární a hangárov, po muničáky a letiská. Každoročne sme dokupovali desiatky sovietskych tankov, BVP (v roku 1989 sme ich mali takmer 4600), zopár bojových lietadiel (1989/446) a delostreleckých systémov (1989/3485). A vyrábali sme aj vlastné zbraňové systémy a ako jedna z mála armád, mali sme aj samostatné raketové vojsko. Takto sme desaťročia zveľaďovali ľudovú armádu k posilneniu svetového mieru a vlastného ekonomického kolapsu.
K militarizácii československej ekonomiky však došlo omnoho skôr. Tých 20 % štátneho rozpočtu, ktoré pohlcovala armáda, sa v jej útrobách strácalo už v roku 1953. Zbrojná výroba z celoštátneho objemu priemyselnej výroby, bola v roku 1949 niekde na úrovni 4 %. Na úkor ľahkého priemyslu, výskumu, stavebníctva, namiesto rozvoja infraštruktúr pár rokov po vojne, posilnila sa výroba zbraní do roku 1952 (zbrojná trojročnica) na podiel až 27 % všetkej priemyselnej výroby! Zbrojili obidve strany „studeného frontu“, akurát, že na západ od nás sa dostávalo pozornosti aj tomu, čo na východe krpatelo. Zbrojenie na západe nijako nebrzdilo civilný, štátny aj súkromný sektor celého spektra výroby. A nožnice sa začali otvárať a minimálne pre rozkradnuté Slovensko a jeho montážne dielne, meškajúce vlaky a nedostavané diaľnice to platí dodnes.
Zbrojná trojročnica v Československu z rokov 1949- 52 mala svoj opačný, morbídny ekvivalent v Sovietskom Zväze v rokoch 1982- 85. Pritiahnuté za vlasy, ale efekt nutnej demilitarizácie ekonomicky vyčerpanej východnej Európy to malo. Od novembra 1982 do marca 1985, pošli na chuj tri geriatrické obludy agresívneho a imperialistického komunizmu. Brežnev, Andropov a Černenko sa porúčali rýchlo po sebe a na úrovni a pompéznosti štátnych pohrebov pod Kremeľským múrom bolo vidno, ako je to pričasté kopanie hrobov pre „pozostalých" otravné. Ťažko povedať, komu a do akej miery bolo jasné, že impérium ide do péčka a ak vôbec niekto pád oddiali, bude to len ten, kto sa dožije aspoň najbližšieho zjazdu partaje a bude schopný zrozumiteľne prečítať jej uznesenie.
Gorbačov bol voľba ku spomaleniu pádu, nie k reštartu. Na viac ani on, chtiac- nechtiac udržiavajúci vojnu v Afganistane, šancu nemal. Uspieť proti Reaganovi, Tatcherovej, Kohlovi či Mitterrandovi tlačením na pílu? So spojencami ako Husák, Honecker, Jaruzelski či Kádar? S Ceausescuom v zálohe a nejakým pohrobkom Tita? Mokrý sen Ľuboška Blahu nevyzerá inak.
Na sklonku osemdesiatych rokov, kedy u nás na striedačku chýbalo všetko od hajzláku po paneláky a Husáka už tiež nebolo veľmi vidieť, aj veľký náčelník Kôl v plote Jakeš si uvedomoval, že niekde treba ubrať. Skúsil armádu, ale cez ministra obrany Václavíka neuspel. Naopak, rozpočet na armádu sa mal pôvodne (zámer z r. 1987) navyšovať o 8,4 miliardy Kčs na rok 1988 a až o 14,9 miliardy na rok 1990. Holt, plánované hospodárstvo a mokré mapy v zelených trenkách Václavíka aj červených s bielym lampasom Blahu našli zhodu.
Na hulváta tie sny zrušil Gorbačov. V decembri 1988 sa jednostranne zaviazal z východnej Európy stiahnuť, podržte sa, šesť tankových divízií- 5.000 tankov a 50.000 mužov. Do konca roka 1990 malo tiež vzlietnuť 230 bojových lietadiel zo „spriatelených“ letísk a pristáť a ostať v Sojuze. Toto je nesmierne dôležitý údaj o vnútroštátnej kríze v Sovietskom Zväze, o jeho totálnom zlyhaní, kolapse a nechcenom, ale neodvratnom zániku. K tejto iniciatíve sa napokon pridali, okrem Rumunska, aj zvyšné štáty Varšavskej zmluvy.
Do československého šrotu išlo najstarších 850 tankov, na detských ihriskách možno stihlo zarolovať zopár Su- 7 a to bolo všetko. Na vzkriesenie komunizmu odznela posledná salva čestných prdov do Stromovky a niekde v Drážďanoch si začal šklbať vlasy istý dôstojník KGB. Narodil sa do obdobia najmohutnejšieho zbrojenia vo východnom bloku (7. októbra 1952) a keď Gorbačov 7. decembra 1988 na 43. zasadnutí VZ OSN prakticky zlomil palicu nad Sovietskym Zväzom, mal čerstvých 36 rokov a nachádzal sa v polovici svojho doterajšieho mizerného života. Pričom tá druhá polovica jeho existencie je ešte väčší humus.
Počas nej, Putin v Rusku vzkriesil extrakt samovražedného zla, voči ktorému je čaša bolehlavu spasením. Namiešal ho z primitívnej nevedomosti, závisťou vyexponovanej do straty hodnôt a zábran. Hnietol dokopy zúfalstvo vlastnej aj cudzej zbabelosti a nemohúcosti byť sám sebou a samohonkou povzbudzoval aspoň iných k anonymnej odvahe stáda vraždiť, ničiť a kradnúť. Nemusíme tárať o národe Lomonosova a Mendelejeva, o svetovosti Dostojevského či Čajkovského. Inteligencia, stredná trieda, vedecké a umelecké kapacity s invenciou prínosu, čestní a pracovití ľudia, tí sa vyskytujú všade. A tak ako v Rusku, ani inde nemali a nemajú vždy na ružiach ustlané. Za úspechom tých ľudí ale nie je iba talent, schopnosti a nadanie, ktorými obohacujú svoj región, svoje odvetvie či svoju generáciu. Rolu hrá schopnosť prijímať a odovzdávať, učiť sa poznávať a deliť sa o poznané. Prirodzene v súkromí či vo svojej brandži a v komerčnej sfére čestným obchodom. Čestný obchod by som dôrazne podčiarkol.
Čím je ale, kvôli večne živenej nenávisti a pohŕdaním všetkým neruským konzumentmi Putinovho extraktu, o kolektívnej náture Rusov ochotných nemyslieť povedané všetko. V Rusku povýšená a z Ruska expedovaná definícia nutného konania, hocako zvráteného a neospravedlniteľného, ale k dosiahnutiu cieľa posväteného, stáva sa jeho štátny nihilizmus oddychovým časom medzi nič nerobením Oblomova, klamaním Chlestakova a vraždením Raskoľnikova.
Skôr ako Putin dospel k názoru, že rozpadom ZSSR sa udiala najväčšia geopolitická katastrofa 20. storočia, celú jednu dekádu predtým mal možnosť na štyroch vojnových konfliktoch pozorovať a pochopiť, že niektoré veci sa takto nerobia. Kolektívna nátura Rusov u Putina ale nezlyhala. Že mu momentálne niečo nevychádza? Nič to. Toto je Ruská cesta k Ruskému cieľu a že idú všetci v protismere, to ho iba utvrdzuje v logike a správnosti jeho konania.
Najdlhšiu z tých vojen v roku 1979 vyvolal a viac ako deväť rokov udržiaval Sovietsky Zväz v Afganistane a hanebne v nej prehral. Pätnásťtisíc zabitých Sovietov (označenie Rus tu nijako neobstojí) a milión mŕtvych Afgancov nič nemení na fakte, že prehral Rus z Moskvy a tu to označenie obstojí určite.
Najkratší konflikt trval síce iba osemnásť dní (17. február až 4. marec 1979), mŕtvych v nej bolo ale od sedemnásť do štyridsaťpäťtisíc na obidvoch stranách, z ktorých sa obidve vyhlásili za víťazov. Presné číslo sa nedozvieme ani od agresora Číny, ani od napadnutého Vietnamu. Sporné boli nejaké ostrovy v Tonkinskom zálive, Číne ale vadilo zbližovanie sa Vietnamu so Sovietskym Zväzom a hlavne vojenské zvrhnutie režimu Pol Pota Vietnamom v Kambodži, ktorú Čína považovala za svoju sféru vplyvu.
Vojnu medzi Irakom a Iránom (1980- 88) inicioval menší, ale lepšie vyzbrojený Irak. Na Husajnovo prekvapenie, najlepšia armáda v Perzskom zálive dostávala na frak od ľudských vĺn, Chomejním posielaných pre zasľúbené panny v raji s prestupnou stanicou na fronte. Vojna nemá víťaza, státisíce obetí na obidvoch stranách je viac odhadovaných ako doložených, ekonomické škody presiahli tisíc miliárd dolárov.
Aj štvrtý konflikt mal svojho agresora, ktorý bol ako ZSSR v Afganistane jasne porazený. Netuším, na čo sa argentínska junta spoliehala, keď 2. apríla 1982 prakticky bez boja obsadila Falklandy. Na apatiu tisícky kilometrov vzdialenej Británie, ktorá má svojich problémov dosť? Necelý rok predtým, jeden po druhom zomreli desiati uväznení príslušníci IRA počas protestnej hladovky. Desaťtisícom baníkom hrozilo prepustenie pre nerentabilnosť ťažby a odbory sa výrazne aktivovali proti Tatcherovej. Všetko dopadlo inak a železná lady zmocnela.
14. júna bezradná Argentína kapitulovala. Vojna, rovnako nezmyselná, zbytočná a krutá, si vyžiadala životy „len“ 907 vojakov a 3 civilistov. Napriek tomu, bola ukážkou efektivity, odhodlania a zvládnutej logistiky zo strany Británie. Argentína, rovnako ako ZSSR, Irak a Čína vsadila na zlú kartu a jeden by povedal, že sa z toho dá poučiť. V troch konfliktoch bol agresor viac ako papierovým favoritom a geografia štvrtého konfliktu hrala do karát zase viac Argentíne ako Británii.
Poučenie z neudržateľnosti vedenia vojny existovalo už v dobe Putinovho narodenia. Stačí si všimnúť ekonomickú a hospodársku expanziu bývalých top agresorov, Nemecka a Japonska, ktorí namiesto klamlivej sovietskej sochy pred sídlom OSN v New Yorku, naozaj prekovali meč na pluh. A prísľub Gorbačova, vyrieknutý v tieni tej sochy, nebol prísľubom o preriedení sovietskej vojenskej prítomnosti iba v strednej Európe. Týkal sa hlavne kompletného stiahnutia vojsk z Afganistanu. To, čo strašilo pri Kábule nemalo posilniť to, čo špatilo pri Sliači. A naopak. Socializmus kapituloval pred 37 rokmi v New Yorku a Putin si to doteraz nevšimol.
Keď v roku 2008 Putin inicioval vytvorenie Rezervného fondu Ruskej federácie, bolo ho z čoho napĺňať. Čo to však musí byť za schízu, keď tvoja krajina oplýva všetkým z Mendelovcovej tabuľky prvkov a ty nedokážeš vypestovať zemiaky? Kde je poučenie z minulosti, keď si chcel rozkázať vetru, dažďu a nemal si ani vytúženú bavlnu a ani Aralské jazero? Prečo si chcel mať vo vesmíre prvý družicu, človeka či ženu skôr, ako sa naučíš vyrobiť spoľahlivú chladničku? Potom sa ale nečuduj kámo.
Putinov Rezervný fond dosiahol najvyšší objem, 142,6 miliárd dolárov, v septembri 2008. Potom už len, hlavne kvôli obsadeniu Krymu, Donecka a Luhanska, klesal k nule a v roku 2018 sa nové prostriedky preonačili do Fondu národného blahobytu. A znovu sa všetko krásne skopírovalo do neochvejného vzkriesenia Ruska krásneho, Ruska múdreho, Ruska vzdelaného. Pred inváziou na Ukrajinu vo februári 2022, mal nový Fond len v likvidných aktívach rubľa, jüanu a zlata asi 102 miliárd dolárov, ale k marcu 2025 sa scvrkol na niečo viac ako tretinu, 39 miliárd dolárov. To hlava jednoducho neberie. Stovky miliárd vo vtedy len čiastočne zmrazených aktívach na západe a sto miliárd doma a ty urobíš čo? Začneš plnokrvnú vojnu. A plačeš a nadávaš a hrozíš všetkým smrťou, lebo zlomili palicu nad tebou, ako kedysi Gorbačov nad Sovietskym Zväzom.
Bol si hladný, alebo kieho ďasa? No tak choď a nakúp zemiaky v Bielorusku. Majú ich dosť a urobia ti dobrú cenu. Máš pre svojich len hry a žiaden chlieb? Ukrajina ho má dosť pre polovicu sveta, tvoja bývalá šestina sa tam zmestí. Choď, postav sa do radu a kúp si ho. Znovu za dobrú cenu a ty predsa máš z čoho platiť. Vysmädlo ti po tej žranici? Kaukaz a Moldavsko sa spamätali z Gorbačovho klčovania viníc v boji proti alkoholizmu v Rusku. Naposledy tak geniálny ťah vyskúšal Mao Ce- tung s vrabcami, pamätáš? Nepamätáš, to je jasné. Ale kvalitné vína a koňaky tam dnes zoženieš. Zaplať a degustuj, popíjaj, ožieraj sa, rob s tým čo len chceš, ale zaplať si aj toto. Chceš druhú jantárovú izbu? Choď poprosiť na ľubovoľnú pieskovú kosu Pobaltia, oni ti ich nájdu, vyťažia, predajú. Predajú v čestnom obchode, rozumieš tomu termínu?
Nie, Putin, Lavrov, Peskov či Zacharovová takýto termín nepoznajú. Nevedia vyrobiť, nevedia kúpiť a dokonca, oni nevedia ani ukradnúť hovno s makom. Mak cestou stratia ako Janko Hraško halušky a potom im zbytok toho sústa už akosi nevonia, tak sa obzerajú po ďalšom chode u suseda. Čo je na tom múdre, krásne a vzdelané pýtajte sa Blahu. Ja neviem. Ale na záver, predsa len krátka, kontrolná otázka súdruhovia, s dvoma voliteľnými odpoveďami:
Čo urobí súdruh Putin s päťtisíc tankami a päťdesiatimi tisíckami vycvičených mužov obsluhy, ktoré má k dispozícii navyše vo februári 2022?
a)- tanky vyvezie za Ural, nechá ich zošrotovať, prekuje meče na pluhy, mužom nájde prácu, bývanie, ich deťom vzdelanie a všetkým budúcnosť z nesmierne bohatého Fondu blahobytu
b)- bé je správne
p.s. našiel som aj iné údaje o počtoch zbraní v Československu v r. 1989.
Tankov až 4585, neviem ale, či to nebolo aj s tankami Rusov u nás. Odkiaľ, ak nie z NDR a ČSSR by stiahli tých 5.000 kusov?
Bojových lietadiel iba 407, ale spolu všetkých patriacich armáde vyše 600.
Bojových vrtuľníkov 101.
BVP 4900.
Protitankových raketových systémov viac ako 570 a 77 odpaľovacích rámp pre iné rakety.
Delostreleckých systémov 3485, rovnako ako od zdroja VHÚ Praha.
p.p.s. 5 % HDP na zbrojenie nemôže byť pre zdravú ekonomiku normálneho štátu nič likvidačné.
Zdroje:
Vojenský historický ústav Praha
Novinky.cz
Totalita.cz
