Aj dianie na Slovensku v dávnejších dobách môže v sebe niesť varovné memento, na ktoré nie je radno zabúdať ani dnes. Vianočná dohoda z decembra 1943, okrem ustanovenie Slovenskej národnej rady a prípravy Povstania, vo svojej vnútropolitickej časti o smerovaní slobodného Česko- Slovenska požaduje, aby ČSR úzko spolupracovala so všetkými slovanskými národmi, menovite najme zo Sovietskym Zväzom.
Nemusela to byť nutne požiadavka iba komunistov. Kvantita a kvalita informácií o dianí v ZSSR a o Stalinových zámeroch a chúťkach pred aj po vojne, bola takmer nulová. Osudovosť takéhoto orientovania vlastnej politiky, sa najlepšie dokladá na osudoch aktérov a signatárov Vianočnej dohody podpísanej v Bratislave pred sedemdesiatimi deviatimi rokmi.
Komunisti Šmidke, Husák a Novomestský, boli postupne svojimi spolustraníkmi obvinení z buržoázneho nacionalizmu a odsúdení na tvrdé tresty. Môžu si gratulovať, že nedopadli ako Clementis či Slánsky, ktorých komunisti rovno popravili.
Za sociálnych demokratov dohodu podpísal Ivan Horváth. Diplomat, právnik a spisovateľ. Odsedel si dlhoročný trest a krátko po prepustení, v roku 1960 zomiera s podlomeným zdravím. Jeho zbierku noviel Vízum do Európy z roku 1930, považujem za cieľ, predstavu a sen mladého, inteligentného a vzdelaného človeka o tom, kam má jeho vlasť patriť.
Od podobných osudov zachránila signatárov dohody z Demokratickej strany včasná emigrácia. Platí to o Jozefovi Lettrichovi, Matejovi Joskovi a Martinovi Kvetkovi. Na Jána Ursínyho aj na Petra Zaťka si boľševik našiel bič v podobe obvinení z rozvracania republiky a podobne ako komunisti či sociálny demokrat, odsedeli si svoje v komunistických lágroch.
Obdobie bezprostredne pred Vianocami 2022 sa dá považovať za pokus o dohodu iniciovanú tou časťou koalície, ktorá o sebe uveriteľne tvrdí, že patrí do demokratického tábora. K ich doterajšiemu pôsobeniu patria mnohé výčitky. Neuveriteľne hazardovali so smerovaním Slovenska, ktorého politická reprezentácia je vyexponovaná na jednej strane do bezradnej nemohúcosti a nerozhodnosti, na druhej strane do extrému blízkeho súčasnej politiky Moskvy.
Aj keď krok platformy okolo Jána Budaja meškal minimálne rok, vo svojom včerajšom zhrnutí vlastných rozhodnutí, slovenskú politickú scénu opísal presne. Je čitateľná ako pôsobenie dvoch skupín politického parazitovania na odkazoch dvoch totalitných systémov, ktoré na Slovensku vládli a demokratov rozhádaných v neprehľadných zoskupeniach strán, straničiek a platforiem, ktoré k sebe nevedia nájsť schodnú cestu. A hrozí tak, že sa časť týchto demokratických zoskupení pokúsi nejako spolupracovať s niektorým zo slovenských extrémov.
No, nech sa páči, páni demokrati, skúste to. Len nezabúdajte, že za posledné dva roky vás už predbehli tí, z ktorých jedny voči druhým toť nedávno budovali pevnú hrádzu. Nevydalo. Červený a hnedý tok sa spojili do hrdzavej riavy a tá úspešne podmýva vaše brehy.
Na toto nezabúdajte, panie a páni demokrati. Akékoľvek kurizovanie týmto smerom definitívne vašu, ako tak ešte uveriteľnú demokratickú orientáciu nezvratne zničí. Dohodnite sa medzi sebou a ak Boris povie nie, tak nie. Choďte do predčasných volieb, ale bez červenej krvi a hnedého oného...však viete, na štítoch.
