Pôvab zákonov politickej fyziky spočíva v tom, že žiadnemu telesu zapojenému do tohto pokusu nepomôže, ak sa ešte pred jeho spustením presunie na iné hracie pole. Náhradné podveličiny tipu Saková či Pellegrini tomuto pôvabu nijako zabrániť nedokážu. Naopak, aktívnym vstupom do reakcie, ktorý paradoxne spočíva v pasívnej existencii a tvrdeniach- „ja nič, on muzikant“, podstrčené figúrky experiment zasiahne naplno. Dostrek bude obrovský. Podpíše sa pod neho narastajúci objem vyprodukovanej hmoty, doba voľného pádu zrýchľujúceho konštantnú rýchlosť hmoty a v neposlednom rade, keďže hmota v žiadnom prípade nepostráda chuť, farbu a zápach, vidieť a cítiť záver pokusu bude ponúknuté nám všetkým. Tá hmota nie je milostivo vzdialená, nedáva čas na hľadanie účinných opatrení. Už je v našej atmosfére a opäť...politická fyzika je iná ako tá bežná. Trenie nespaľuje podstatnú časť hmoty. Takto to nefunguje. Pridá sa k nej ešte kdejaké hovno. Veď mnohým pozorovateľom je už teraz z toho na tyčku. To, čo nedávno považovali za bezpečne a hlavne anonymne vyhodené kdesi na orbitálnom smetisku, kam voľným okom nik nedovidí, to niečo sa poľahky mohlo pritrafiť do trajektórie rútiacej sa hmoty a ako chvost sledujúci svoju kométu, ostane s ňou navždy spätý.
V roku 34 pred n.l. Quintus Horatius Flaccus napísal prvú knihu svojich Satír (Saturae), plnú ironických kritík a odsúdení ľudských malicherností a chýb. Nabáda v nich k zamysleniu sa nad pominuteľnosťou nášho konania, jednotlivcov aj spoločnosti. Priznám sa, na začiatku som mal na mysli to známe jablko, ktoré Isaac Newton pocítil raz na svojej hlave a začal formovať zákony gravitácie. Tie fyzické.
Hľadal som však skôr zákony spoločenské, prirovnania, ktoré by najlepšie vystihli to, čo momentálne našu spoločnosť traumatizuje a na čo hľadá pravdivú odpoveď. A aj keď je to momentálne dvojnásobná vražda, viac ako tá, trápia nás okolnosti a počiatky rozhodnutia, že k nej príde. A kto stojí za prvotným impulzom a prečo vlastne. Je to komplot tak rozsiahli a zamotaný, že jednoduchá rovnica: motív + vrah = obete nijako nestačí.
Ab ovo usque ad mala (od vajca až po jablko), čiže od predkrmu (vajce) až po dezert (jablko), obecne potom od začiatku po koniec, to znamená úplne, bez vynechania niečoho, takéto zakončenie si žiada táto strašná vec. Presne podľa jedného z veršov Horatiovych Satír, ktorý som si vypožičal z Encyklopédie Antiky spolu s prekladom a vysvetlením sentencie.
Ján pracoval so slovom ako nosičom informácie o stave spoločnosti. Tej súčasnej. Martina hľadala slová, ktoré by cez stratené, nechcené či zabudnuté predmety informovali o spoločnostiach minulých. Chceme, prajeme si, aby to, čo ich stálo život, bolo už minulosťou. Presne v zmysle Horatiovho verša. Či už niekto na tú hostinu chuť má alebo nie. My sme museli doteraz stráviť iné sústa.
