Mladí ľudia sú pod drobnohľadom počas celej svojej mladosti. Rodičov, detských a dorastových lekárov, učiteľov od materskej po strednú školu. Tiež širšieho okolia cez ostatné príbuzenstvo, susedov, mám spolužiakov (komu sa rodičia nezaujímali s kým sa dieťa kamaráti?) a všetkých ostatných, pred zrakmi ktorých ste vy, sme my a aj oni budú dospievať, vyvíjať sa, prejavovať sa a prezentovať svoje vedomosti, názory, sny a predsavzatia.
Každá generácia je svojská, originálna a jedinečná. Generácia rodičov, lekárov a učiteľov, spolu s rovesníkmi susedov, spolužiakových mám, predavačov, konduktorov, trénerov či okoloidúcich, neustále sleduje a hodnotí počínanie tých, ktorí idú, chtiac nechtiac, práve v ich šľapajach. Lekári, učitelia či tréneri to majú, tak povediac, vo svojej pracovnej náplni. U nás ostatných je to prejavom lásky, náklonnosti či sympatií, môže za tým byť ale aj chladný odstup, ľahostajný nezáujem a antipatia z dôvodu vlastnej nevyrovnanosti. Jeden aj druhý postoj môžeme vidieť samozrejme aj u učiteľov, lekárov a podobne.
Nenamýšľajme si, že každé dieťa je vrelo milované, dostáva sa mu adekvátnej starostlivosti v ordinácii a v školskej lavici; že každému bolo do vienka dané plus mínus z každého rožku trošku. Nie je to tak a nebude to tak. Preto sú tak zjavné rozdiely medzi nami a budú aj medzi nimi a ich detnými deťmi. S tým asi nenarobíme nič. To ale neznamená, že sa o to nemáme neustále pokúšať a nepoľavovať v takomto konaní.
Že naše deti idú chtiac nechtiac v našich šľapajach ale neznamená, že sa tomu nebránia a výrazne sa neovplyvňujú vo svojom konaní práve konaním svojich rovesníkov či ich vlastných vzorov (o ktorých často nemáme ani šajn), ako sme to robili aj my. Výsledky sa potom objavia nečakane a sme z toho často veľmi prekvapení. Milo aj nemilo, zase záleží na našom nastavení.
Práve preto sme svedkami toho, že sú žiaci a študenti, ktorí z vlastnej iniciatívy vyrábajú sviečky na ohrev do zákopov Ukrajiny a sú tiež takí, ktorí inklinujú k téme vojenstva sympatiami k Slovenským brancom.
Otázkou je, ktorých ovplyvnil napríklad Marek Janiga (nepodstatný študent s pubertálnymi vyrážkami na nose) a ktorých napríklad Juraj Krajčík (študent ale aj chladnokrvný vrah zo Zámockej).
Otázkou je, kým a ako boli ovplyvnení gymnazisti z Bilíkovej v Bratislave, ktorí si v spolupráci s vlastnými rodičmi a starými rodičmi do karnevalových masiek zakomponovali virálnu podobu tetky, tak veľmi milujúce Fica a kým a ako boli ovplyvnení ich rovesníci, váľajúci pomníky na cintoríne v Námestove, či podpaľujúci areál školy v Čadci.
A znovu vyvstáva otázka, akú pozornosť venovali Fico, Eštok, Blaha, Kotian či Žilinka maturantovi a strelcovi zo Zámockej, ktorého otec sa bol s Kotlebom vyplakať v Londýne u Bombica a ako hodnotia maturanta a matematika Simona Omaníka, ktorý si na úkor prezidenta zahral s ním ťapy ťapy ťapušky a slušne a jasne to zdôvodnil.
Pretože som si istý, že tak ako by mi nikdy nenapadlo hľadať číslo popisné u Janigovcov, Omaníkovcov ale ani u Krajčíkovcov, to Simonove už niekde zverejnené bude, pretože v jednom má Fico pravdu. Mnohým chýbala výchova tak výrazne, že na tie facky od rodičov aj učiteľov nedokážu spomínať s rešpektom a vďakou. A že som si to niekedy zlízal aj neprávom za druhých? No a? Mal som milujúcich rodičov aj vynaliezavých učiteľov. Po rozpačitom uznaní, že som to teda nevyviedol ja prišlo rozhodnutie, že to mám do foroty a k počudovaniu, vylomenín aj trestov ubudlo. Bol som vychcanejší a opatrnejší.
