Akože žiadať jeho dychu, už vykuknuvší z lona dýchal len pre svoj národ. Akože dorezať sa mu krvi, x krát denne ju cedil na oltári vlasti. Toto sme chceli? Toto?! Strapatá pani sa neučeše, malé koníky znudene prežúvajú trávu kdesi na Dolnej zemi a až sa im minie, zamieria na sever. Tanky hrdzavejú a z malého dvora už nezapráska veľký bič. Sme stratení.
Nemal zlé témy, neboli nevhodné do diskusie. Ak existuje problém, treba ho pomenovať a riešiť. Príležitosť mal v spoločnosti stopäťdesiatych vyvolených aj mimo nej. Mal jej neúrekom, dve desaťročia a ešte trošku. Ale nie po záverečnej, keď je už Anča pod stolom a on ešte vládze. Toto si môžem dovoliť ja. Kecať, drístať, hulákať a urážať sa. Mľandravými ručičkami pretláčať sa s celým svetom. Moja hanba, ak ma aj ten chrúst z malého dvora pretlačí. Moja chyba, že som mu svojou hlúposťou a zádrapčivosťou spevnil inak vratký lakeť na ulepenom stole.
Ako nabob z Východoindickej spoločnosti; záhadne, rýchlo a podozrivo zbohatnutý podnikavec vo vzdialenej kolónii, nemusel cestovať tak ďaleko. Stačilo mu iných posielať včerty do ázijských stepí. To úplne stačilo na to, aby sa jeho domy, autá, lietadlá či letoviská stali témou pre otázky bez odpovedí. Tie statky najskôr nebudú ani jeho. Ale taký je už nabob, tvári sa, že je niečo viac. Hoci aj tackavo.
