Chystá sa ďalší z opozičných stolov a zaň by mali zasadnúť predsedovia. Štyria, piati, možno šiesti, viac ich nikdy nebude a aj keď je to na prvý pohľad málo, je to príliš veľa na to, aby sme od toho mohli očakávať niečo zmysluplné a uveriteľné. A uchopiteľné.
Keď televízia TA3 avizovala svoj projekt stretnutí kandidátov relevantnejších politických strán, počnúc jedenástkami na tej ktorej kandidačnej listine, zdal sa to byť zaujímavý projekt. Skutočnosť je ale taká, že je to príšerne nudné. Predstava, že duely sa budú stupňovať čo do jasnosti postojov, programov či vízií, ako sa budú blížiť k lídrom lídrov sa zatiaľ nenaplnila. Pravdou je skôr opak a nič na tom nemení fakt, že exoti s výpovednou hodnotou nula sa konfrontácie zľakli a vlastnú prázdnotu prepožičali ešte zatuchnutejším, nevetraným komôrkam, kam sa nezmestí ani štokrľa.
Sociálne siete majú svoje výhody aj nevýhody. Na postupových miestach do parlamentu je tesno a prehustené je to aj na pozíciách zaisťujúcich záverečný finiš (zatiaľ), ale vízia zlatej či zemiakovej medaile „hrozí“ minimálne trom subjektom a aby sme napokon neboli milo/nemilo prekvapení, ako to celé skončí. Lebo v momentálne totálne vyprahnutých ponukách chýba to základné- uveriteľnosť stability subjektov v budúcich možných koalíciách.
A to, čo nijako nie je vidieť v doterajších televíznych debatách, čo sa nedá nájsť na tých pár, zatiaľ prázdnych stoličkách lídrov vlastných „jedenástok“, to už dlhodobo jasne rozoznávam na sociálnych sieťach. Na vyhľadaných, ponúknutých aj prezdieľaných statusoch. Pätnástok, štyridsiatok či osemdesiat sedmičiek mne prijateľných zoskupení, pričom čísla sú len ilustračné, nehľadajte za nimi konkrétnych kandidátov.
Títo alebo takýto ľudia majú jednu nezameniteľnú prednosť, aká bude lídrom vždy chýbať. Majú svoje civilné povolanie, žijú životy bežných ľudí, nie sú vystavovaní konfrontácii pod hrozbou straty alebo zisku bodíku pre vlastnú politickú stranu či hnutie. Môžu byť otvorenejší a tým aj oveľa uveriteľnejší. Je medzi nimi veľmi veľa reálne rozmýšľajúcich ľudí, ktorí na betón vedia, že z takejto pozície, akú majú na kandidátkach, sa len ťažko niekto z nich prekrúžkuje do poslaneckej lavice. Napriek tomu, išli do toho a pre svoje strany a hnutia, aspoň z môjho pohľadu, robia často krát viac ako samotní lídri.
Nuž títo ľudia, dve, tri desiatky týchto ľudí (ja ich tam vidím) by sa mali neformálne stretnúť a poslať voličom jasný odkaz. Predsedovia sú vždy iba jednotlivci, bez nás neurobia nikdy nič. Ak ich v ústretovosti brzdia vlastné prepočty, podivné konštanty a krkolomné kombinácie, my- desiatky a stovky kandidátov niekde za druhou desiatkou volebných listín, my sa dohodnúť vieme a chceme. Nie sme profesionálni politici a ani nimi nechceme byť. Užitočnejší sme vo svojich profesiách, v občianskych aktivitách, v komunitách kde sme sa narodili a kde chceme zotrvať. Nie sme na kandidačných listinách a priori preto, aby sme sa vyhovárali na svoje vedomie a svedomie pri problematickom hlasovaní. Aj vedomie aj svedomie už máme dlhšie ako vôbec niekomu napadlo osloviť nás a prehovoriť na túto misiu a riadime sa ním aj vtedy, keď nás nie je vidno a keď sa to nijako neráta. Ráta sa to nám a nášmu svetu, nech už má rozmery a dosahy akokoľvek malé či väčšie.
Títo a takýto ľudia by sa mali niekde stretnúť. Neformálne a demonštratívne zároveň, aby bolo viac jasné, že nie je všetko zlato čo sa blyští, nie je všetko pravda čo sa tvrdí a sľubuje. Nie pokiaľ sa to nedokáže oprieť o prácu a postoje stoviek a tisícok ľudí, ktorých neopiješ rožkom, ani zvýšeným prídavkom na dieťa a to ani vtedy nie, ak by si ho chcel spätne priznať tvojmu starému otcovi, že sa staral o tvojho otca. Lebo do volieb je už nebezpečne blízko a blázni ešte len začínajú vymýšľať zaklínadla.
