Kulinárstvo do politiky nepatrí, predvolebné guláše dokážu rýchlo skysnúť a hlad po niečom novom, alebo tradičnom, alebo osvedčenom, alebo proste inom ako doteraz, nemusí škŕkať iba v žalúdku. Dokáže sa usadiť aj v hlave a ak je z aktuálnej ponuky viac na zvracanie ako k prebudeniu Pavlovovho podmienenému reflexu, povedané slovami pani Stelly Zázvorkovej- to zase bude (po 30. septembri) v alejích nablito!
Mikuláš Dzurinda sa vybral sám na veľký predvolebný nákup a aj keď sa snažil pôsobiť, že mu pamäť slúži a zoznam k tomu nepotrebuje, podľahol neprehľadnej, akciovej ponuke a stratil sa záplave preškrtnutých cenoviek a stokrát prehmatanom tovare. Úmysel to bol dobrý v tom, že škŕkanie v žalúdkoch aj v hlavách postrehol dostatočne včas. Zlý krok to bol v tom, že otáľal keď už mal konať a napokon konal zbrklo a amatérsky, keď instantným polotovarom chcel nahradiť...povedzme dobre odležanú sviečkovicu. Keď musíš tak musíš, ale potom sa nečuduj.
Už v polovici letných prázdnin bolo všetkým, vegánom aj mäsožravcom jasné, že zo Sulíkových nokov či pizza štanglí sa Matovič neobžerie. Aký pomätený priebeh a koniec bude mať striedanie leta jeseňou a príchod zimy, to nemohol tušiť nikto. O dva týždne je tu jar a my stále nevieme, čo sa vlastne kuchtí a čo z toho bude. Ale práve takúto možnosť mal Dzurinda zaňuchať spod pokrievky a začať konať, vtedy s predpokladom, že má na to poldruha roka. Za zhruba pol roka zmizol z receptúry rok celý a zrazu už nie je veľmi z čoho a ani s kým.
Ak Mikuláš Dzurinda nemal na začiatku leta naozaj relevantných partnerov; niekto si tam predstaví Ivana Mikloša, niekto jedného alebo hneď obidvoch z posledných ministrov zahraničných vecí, niekto niekoho iného, mal sa teda do toho vložiť sám, iba so skupinou svojej, verím že kvalitnej omladiny a prísť s prosbou. Nie s ponukou, s prosbou.
Že situácia je taká a taká, on by s tým rád niečo s týmito perspektívnymi ľuďmi urobil, ale len s nimi to nedokáže. Jeho dobrá vôľa je veľmi malou zárukou toho, aby zo svojho neznámeho, ale zapáleného ansámblu nevyrobil nebodaj stroskotancov, ktorým už druhýkrát nikto nemusí uveriť. Že situácia je taká, že momentálne na nejaké spájanie sa je relatívne dosť času, ale ak sa radikálne zmení, ak to súčasná koalícia nedá, ak dospeje ku predčasným voľbám a k jeho projektu sa nikto nepridá, skupinu týchto ľudí nerozpustí, ale do najbližšieho politického zápolenia ju nebude nabádať. Nie pod svojim menom.
Toto by bolo čestné, domnievam sa, že rozumné a férové stavanie sa k situácii, ktorá bola v procese toľkých podmienených aj nepodmienených zmien, že pri snahe do nej zasiahnuť, sa to nedá ani zbrklým skokom po hlave, ani nečinným otáľaním. Stačilo urobiť jeden jediný krok. Predstaviť sa. A pripomínať sa- skupina troch desiatok vzdelaných ľudí si musí vedieť nájsť prijateľné a aktuálne témy a vedieť reagovať na vývin situácie.
Nič z toho sa nestalo a obávam sa, že už sa ani nestane. Škoda. Našliapnuté to mohlo byť dobrým smerom. V najhoršom prípade, nič by sa nestalo, ostala by nejaká stopa, nejaký náčrt, že možností je vždy viac a nikdy nie je všetkým dňom koniec. Ostala však pachuť a je otázne, komu a kedy sa ju podarí vypláchnuť z chuťových pohárikov.
