Hodnosť, titul, krstné meno a priezvisko, druhý titul. Ďalej celý dátum narodenia a šesťmiestne číslo, zrejme služobné a napokon pracovné, či skôr služobné zaradenie. Dokument, ktorý obsahuje aj dátum prijatia do dočasnej štátnej služby, sa týka hodnotenia príslušníka a určenie spôsobilosti vykonávať zastávanú funkciu aj naďalej, prípadne, postúpiť do stálej štátnej služby. Ak existuje časový limit, v ktorom sa príslušník hodnotí a zvažuje sa jeho ďalšie pôsobenie na ministerstve, dá sa približne zistiť, kedy vznikol.
Hodnotenie je kladné, chýba na ňom dátum a podpis nadriadeného pracovníka aj podpis hodnotenej osoby, či s daným hodnotením súhlasí alebo nie. Dokument vykazuje znaky pravosti, vyzerá ako posledný list viac stranového spisu. Nepovaľoval sa doslovne na ulici, bol položený na smetiaku a mal upútať pozornosť okoloidúcich svojim odkazom. Zaujal ma ale z iného dôvodu.
Odkazy s takýmto náboženským posolstvom vídavam v Starom meste už dlho a opakovane. Dosť často práve v okolí miesta, kde som našiel aj tento. Pod mostom SNP, na zastávkach Mhd, na kandelábroch, všelikde. Vždy poctivo prilepené vo výške očí, tento bol však iba voľne položený. Písmo bývalo kedysi viac energické a rozhodné. Odkaz bol určite napísaný rýchlo a profesionálne, lebo myšlienka je v autorovej hlave zjavne natrvalo prítomná; dokáže ju hodiť na papier za pár sekúnd. Častokrát je v strede predošlých odkazov srdce s krížom a text ho elegantne kopíruje po oblinách. Neznámy autor nemusí hľadať slová, približne rovnaké plynú z neho pre spásu sveta desaťročia, aspoň si to myslí, hoci ja si myslím, že ide skôr o spásu samotného autora. A tiež si myslím, že dokumenty obsahujúce osobné a služobné informácie o príslušníkovi Policajného zboru Ministerstva vnútra nepatria na zadnú stranu odkazu, ktorým sa nám prihovára blázon.
Blázon, náboženský fanatik, či osoba trpiaca obsedantno kompulzívnou poruchou. Tak či onak, osoba je zrelá na starostlivosť psychiatra či psychológa. A záujem Ministerstva vnútra, akým spôsobom sa dostala a dostáva k citlivým údajom. Či priamo, na základe svojho postavenia na ministerstve, alebo nepriamo, ak tam niekto nedbanlivo s takýmito údajmi narába.
Samotný rukou písaný odkaz môže byť len doklad o intenzite pohybu náboženského fanatika v teréne. Ak niekto trpí nutkavým pocitom, že svet je nenapraviteľne skazený a on to musí takto napraviť, prosím. Každý sa nejako prejavujeme. Ak to vyústi do presvedčenia, že iba jeho prístup k Bohu a jeho chápanie Boha je to správne a jedine prijateľné aj pre ostatných, ešte vždy to dokážem vnímať iba ako pomýlený názor niekoho, kto ma nijako nezaujíma. Na tých nalepených odkazoch ma zaujala vyslovene iba ich grafická podoba, počin pravdepodobne technicky vzdelaného záhadného autora. Nikdy som nemal dôvod uvažovať o skutočnosti, že každý list papiera má aj druhú stranu. Prečo aj? Tá, doteraz vždy pokrytá lepom, nemala vypovedať nič.
V tomto prípade je to ale predsa len iné. Zrejme ide o obsesiu, vtieravú a nutkavú predstavu, ktorá vyvoláva tú kompulziu v podobe písania takýchto odkazov a ich rozmiestňovania po meste. Bez písania a sprostredkovania odkazov by úzkosť neodbytnej predstavivosti aspoň na čas neustúpila. Bola by pre dotyčného neznesiteľnou. Ak má ale niekto prístup k vytlačeným dokumentom, v hocijakom zamestnaní, musí mať prístup aj k čistým, nepoužitým kancelárskym papierom. Skutočnosť, že odkaz je napísaný na zadnej strane čohokoľvek svedčí najskôr o tom, že nutnosť vykúpenia sa z obsesie je tak silná, že dotyčný ani neuvažuje o možných dôsledkoch takéhoto konania. Siahne po prvom liste papiera vhodnom na písanie a uľaví svojej trýznenej duši. Písanie samotné zrejme nestačí a tak sa odkaz musí dostať na oči verejnosti. Nie raz, nie ojedinele. Vo viacerých, opakovaných vlnách.
Vo štvrtok podvečer, 20. decembra, kedy som tento odkaz našiel, bolo nevľúdne počasie. Fúkalo a padal mokrý sneh, odkaz tam mohol byť iba veľmi krátko, keď som si ho cestou k električke všimol. Písmo sa len začínalo rozpíjať. Možno som autora pred minútou niekde v okolí stretol, odkazov mohlo byť rozmiestnených viac. Zbežne som si pozrel aj druhú stranu, ale bez okuliarov som videl len to, že je tam nejaký text. Tak som si papier zobral domov, reku porovnám ho niekedy s tými, ktoré som už videl dávnejšie a ktorých repliky sa stále ešte objavujú. Bol som zvedavý, či ide o to isté písmo, ak áno, prečo sa asi tak výrazne zmenilo a či aj tie majú dole parafu, podpis, ktorý by sa zmeniť nemusel a potvrdil by autorstvo tej samej osoby. Potom ma ale doma viac zaujal samotný pôvod papiera, jeho úradný aj osobný charakter a začal som uvažovať o tom, ako sa vôbec dostal na ulicu.
Aj keď možností je viacero, každá z nich svedčí o nedbanlivosti na Ministerstve vnútra. Lebo postihnutý, smelo mu takto hovorme, nemusí byť priamo z radov ministerstva. Aj keď z nepodpísaného dokumentu nie je zjavné, či vznikol pred alebo po prijatí sprísneného predpisu o narábaní s osobnými údajmi, GDPR u nás platí od mája 2018, tie údaje spadali pod ochranu aj pred tým. O služobnom charaktere dokumentu ani nehovoriac.
Začiernil som dátum narodenia, služobné číslo aj dátum prijatia do dočasnej štátnej služby. Hodnotenie je síce kladné, neobsahuje nič osobné o hodnotenej osobe, začiernil som však napokon čiastočne aj túto časť textu. Na kópii, originál mám odložený, ak by sa oň niekto zaujímal. Čo sa samotných mien a funkcií uvedených na dokumente týka, tam problém nevidím. Sú pravé a voľne dostupné na webe. Fotky sú veľmi nekvalitné, technika dosluhuje, ale inak hádam postačujú.
Napokon ale, čo s tým všetkým? Že nejaký pomätenec vypisuje neškodné odkazy a lepí ich po meste, to asi nikomu neublíži. Magistrát by akurát mohol vymáhať nejakú pokutu za nedovolené oblepovanie mestského majetku. Ak by vedel od koho. Žeby práve toto boli tie najcitlivejšie údaje, ktoré kedy z ministerstva unikli, si tiež nemyslím. Ale celkovo, hútam, že je to jednoducho prešľap cez celú čiaru. Že človek takej a onakej mysle má prístup k osobným spisom príslušníkov Policajného zboru a ktovie k čomu ďalšiemu. Alebo, že spisy rôzneho obsahu a dosahu sa niekde povaľujú, kolujú a blúdia, až sa dostanú počarbané na smetiak pred hotelom Park Inn na Rybnom námestí v Bratislave.
Opäť podvečer, 27. decembra, objavil som pri zastávkach Mhd na Hlavnej stanici ďalší odkaz, tentokrát so srdcom. Podpis súhlasil, odkaz bol nalepený a na drzovku, zo zvedavosti som okraj začal odliepať. Držal pevne, druhá strana vyzerala byť čistá, išiel mi však spoj, tak som to nechal tak. Druhý deň tam už nebol. Však uvidím čo sa mi ponúkne najbližšie. Ministerstvo vnútra by malo byť bližšie k občanovi.
