A napokon, ani po takomto poučení nie je vždy možné zariadiť sa tak, aby sa to už neopakovalo. Niekedy sa to proste nijako nedá a vy sa môžete iba spoliehať, že sú situácie, ktoré nikto nezneužije. Prípadne, že sa vaše statky neocitnú síce na svojom obvyklom mieste, ale zároveň, na veľmi zlom mieste a vo veľmi zlom čase.
Kedysi, keď som ešte chodieval s kamarátmi na čundre, nijako zvlášť sme sa o veci nestarali. Jednak tie čundre boli v dosť odľahlých miestach, vyššie do hôr kmíni nechodili. V útulni na Andrejcovej, na Nižnej Kľakovej na Muránskej planine, pod Ohnišťom v Nízkych Tatrách, batohy sme nechali na pričniach a naľahko sme sa vybrali na poldňovú túru. Jednak, cenné veci v tých batohoch neboli. Spacák, celta, ešus, nejaké prádlo a žrádlo. Ale prísť o to, bol by jeden nahraný a musel by sa stiahnuť do doliny a na vlak. Ale nikdy, naozaj nikdy sa nám nestalo, že by nám niekto niečo ukradol, ani sme o takom niečom, v takomto prostredí, nepočuli. Inak to bolo s chalanmi, ktorí chodili na „čundre“ na Duchonku, Bukovú či inú priehradu. Veľká kumulácia ľudí bola jednoducho rizikom a tam sa už takéto veci občas udiali.
Neviem ktorá krádež ma vyviedla z miery viac. Či tá o ktorej som sa dozvedel dnes, alebo iná, ktorú som len ako zlú skúsenosť niekoho iného vytušil asi pred dvoma rokmi.
Už sa stalo viac krát, že hradárom niekto vykradol „zrúcaninu“, lebo aj to sa dá. Opäť, ako pri tých našich dávnych čundroch, neboli to tie najcennejšie veci, ale bez nich fakt môžete byť nahraný, aspoň na nejaký čas. Naposledy, počas tohto víkendu ako som sa dozvedel, niekto vylomil zámok na búde s náradím na hrade Uhrovec
A ukradol elektrocentrálu a tesárske náradie. Vo fáze, kedy sa začalo na prácach na novom krove hospodárskej budovy, je to viac ako mrzutá situácia. Veci nepatrili hradárom, dobrovoľníkom, ale stavebnej firme, ktorá tam riadne pracuje za gratové peniaze. Je to možno ešte o to viac mrzuté. Termíny, zmluva, škoda, prestoje. A koniec roka naozaj v dohľadnej dobe a rozrobený krov. Šľak aby trafil tých paznechtov, čo sa vyštverali tak vysoko do lesov a potom čo? Len využili situáciu, išli na istotu? Nie vždy tam môže niekto byť a keby aj, hrad je dosť veľký, neustrážiš všetko. Nemám k tomu viac čo dodať, len som sklamaný, že zlodeji sa vyštverali už tak vysoko, 593 metrov nad úroveň mora.
A teraz k tej druhej krádeži, k tej vytušenej z konania jedného človeka. Bola to taká bežná situácia a mohli ste ju viacerí zažiť. Mohla sa odohrať pred vašimi očami a vy ste si nič podozrivé nevšimli. Možno ale len preto, že vodič autobusu v ktorom sa práve veziete takouto skúsenosťou neprešiel, alebo o nej nevie. Alebo, iba som si ja niečo videné vysvetlil inak ako to v skutočnosti bolo.
V roku 2016 sa zorganizoval prvý ročník literárnej súťaže Bratislava v sto slovách. Nápad vznikol dávnejšie v Santiagu de Chile, postupne sa rozšíril a pred dvoma rokmi sa vyskúšal aj v Bratislave. Upozornila ma na to kamarátka a nejako sa mi v tej súťaže podarilo uspieť. Projekt sa mi páčil, začal som si chystať niečo na rok 2017, ale súťaž nepokračovala. Jeden z troch plánovaných príspevkov je práve o možnej krádeži a uvediem ho tak, ako som ho pôvodne napísal. Ono to dá zabrať vyjadriť sa len v sto slovách a aj keď na vysvetlenie tohto všetkého musím použiť viac ako sto slov, nechce sa mi príbeh opisovať nanovo a tak ho uvádzam v tej pôvodnej verzii, kde je ešte počet slov za každým riadkom.
PLOŠINA
Priemerne obsadený autobusový spoj, ľubovoľne v Bratislave. 7
Vezie nás kam potrebujeme, potom odtiaľ naspäť. 14
Ľudia s kočíkmi či psíkmi, prstom ukazujú vodičovi akú majú spoločnosť a čakajú na súhlasné prikývnutie hlavou. 31
Sme zväčša ohľaduplní. Ponúkneme miesto na sedenie, prijmeme radu o najvhodnejšom prestupe, pomôžeme si rôzne. 46
Invalidný vozík so sprievodom potrebuje sklopiť plošinu. Práca pre vodiča. 56
Vystupuje a berie si so sebou- peňaženku! Hrozná skúsenosť. Určite vie čo robí; stalo sa to jemu či jeho kolegovi? 75
Niekto si trúfne, v plnom spoji, siahnuť do saka bez tela, kým telo pomáha druhému. Kmína nevystihne žiaden piktogram na dverách. 96
Homo homini lupus nezredukuješ. 100
