„Musíme to robiť. Nemáme inú možnosť, ako byť užitoční.“ (Peter Bárdy, Aktuality.sk)
Byť užitočným nie je nesplniteľná túžba, je to prirodzená vlastnosť človeka, stačí ju len v sebe objaviť. Spúšťačom objavovania seba samého môže byť čokoľvek. Náhodné stretnutie, impulz z nového prostredia alebo napríklad, cielené zapojenie sa do rozvojového programu DofE. Ten program, Cena Vojvodu z Edinburgu, je o rozvíjaní osobnosti mladých ľudí. O rozširovaní škály ich schopností a vedomostí, o spoznávaní vlastnej empatie. Tiež o overovaní si vlastných limitov a pripravenosti existovať a byť prínosným v neodskúšanom prostredí novej komunity.
Ale, aj cielené zapojenie sa do rozvojového programu, sa môže zvrtnúť na zdanlivo triviálnej maličkosti. A „dofákov“ príbeh sa potom odvíja improvizovane, náhodne alebo podmienene, ako život sám. Taký je aj príbeh Nicholasa, maturanta z Bratislavského kraja, ktorý si za svoj rezidenčný pobyt, na záver pôsobenia v programe DofE, vybral Letný tábor dobrovoľníkov na hrade Uhrovec. S pomocou toho bežného príbehu, nečakajte nič dramatické, pokúsim sa priblížiť priebeh tohtoročného Letného tábora.
Zoznámenie, ktoré pobavilo
Dámu, ktorá nemala miestenku som poprosil, aby mi uvoľnila sedadlo pri okne na strane nástupišťa. Vo vlaku bolo asi toľko ľudí, koľko sa ich motalo ešte vonku a zhruba desať minút pred jeho odchodom, sledoval som ich pohyby k cieľom známym iba im. Sledoval som pohyby ich tenisiek, lodičiek aj vibrám. Putovania všakovakých kufrov, tašiek, igelitiek aj ruksakov. Väčšina ľudí mala neosobné rúška aj na peróne a tak som si všímal skôr detaily. Napríklad dve veselé, dvojfarebné kroksy, čo sa mi pod oknom hompáľali na ruksaku bez toho, aby som si všimol ich majiteľa. Rýchlik vyrazil z Bratislavy načas a po osemdesiatich minútach som stál v Trenčíne pred stanicou a objednával si kávu v bufete. Cez cestu oddeľujúcu vlakovú a autobusovú stanicu prechádzal chalan s karimatkou a spacákom pod pazuchami. Malý ruksak mal na hrudi a na tom väčšom na chrbte, bim- bam, bim- bam, stále si piatok trinásteho užívali dve veselé kroksy. Hmm.
Keď som dopil kávu a presunul sa k svojmu nástupišťu, kroksy skleslo odpočívali na batohu opretom o prístrešok a chlapec sa v predklone kŕmil broskyňou. Ešte stále to bolo nepravdepodobné. Spoj do Prievidze cez Bánovce poskytoval veľa možných konečných štácií, ale niekedy vtedy som začal uvažovať o tom, že by to mohol byť niekto z nových ľudí, čo sa na tábor prihlásili. Keď som ale v Bánovciach vystupoval a chlapec ostal sedieť na svojom mieste, povedal som si, tak nie, ten ide za inou partiou.
Prievidzský autobus odchádzal z Bánoviec až po chvíli, to už som bol na nástupišti k spoju pod hrad, keď som chlapca s kroksami opäť uvidel. Vystúpil zrejme na poslednú chvíľu a keď autobus odišiel, začal systematicky prechádzať od jedného stanovišťa k druhému a oboznamoval sa s miestopisom možných destinácií. Na bezcieľnu potulku to ale nevyzeralo. Bol asi v polovici svojho pátrania a spoj do Uhrovského Podhradia mal byť o chvíľu už tu, tak som na neho kývol a opýtal sa ho, či nejde náhodou na Uhrovec.
Pritakal, prišiel ku mne a povedal mi, že sa ide pozrieť do Uhrovca na rodný dom Ľudovíta Štúra. Tak nič, tesne som netrafil, hovorím si. A jemu potom, že do Uhrovca to ide odtiaľto, ale ja pokračujem do Podhradia a odtiaľ na hrad. Vtedy ožil a v rýchlom slede na mňa vychrlil, že on vlastne tiež. Že sa na poslednú chvíľu prihlásil na tábor, že s koordinátorkou pobytu je dohodnutý na stretnutí až v Podhradí a odtiaľ pôjdu hore spolu. A keďže to sa má odohrať až neskôr popoludní, zvyšný čas chce využiť návštevou chalúpky pod kaštieľom v Uhrovci.
Za tých pár minút spoločnej cesty mi povedal niečo o programe DofE, vypytoval sa, čo sa bude na hrade robiť, zvedavý bol, ako tam fungujeme a ja som mu podával prvé informácie. Naopak, mňa zaujímalo, na základe čoho sa rozhodol pre hrad Uhrovec a došlo na tú triviálnu skutočnosť, ktorá Nicholasa priviedla k nám. Učiteľka, ktorá má „dofákov“ na ich škole na starosti, im odporučila viac podobných možností a tak si každý z nich osve začal overovať, čo by mu vyhovovalo najviac. Osve preto, aby si svoje schopnosti frekventanti overili v úplne cudzom prostredí, bez opory parťáka. Nicholas je vegán a jeho dopytovanie smerovalo aj na možnosť dostať sa k takejto strave počas piatich dní pobytu v tábore. Na moje prekvapenie, buď mu neodpísali, alebo sa vyjadrili, že oni nevedia, čo je to vegánska strava.
Koordinovanie desaťdňového tábora dobrovoľníkov na hrade Uhrovec, si vyžaduje logistiku ohľadne dĺžky pobytu jednotlivcov, hlavne kvôli príprave spoločných pokrmov. Tohto roku sa nás nahlásilo viac ako tridsať, priebežne sme boli v počte asi tuctu prítomných ľudí pracujúcich na hrade. Vegetariánmi sú viacerí z členov OzHU či skalní dobrovoľníci, do poznámky k pobytu sa teda vyžaduje uviesť práve stravovací návyk. To Nicholasa, po nemastno- neslanom oťukávaní lokalít zjavne nadchlo a bol okamžite náš. A dobre sa stalo. Nie len preto, že viac mäsa ostalo nám ostatným.
Pobyt a pôsobenie, ktoré nesklamali
Nicholas nakoniec prišiel na hrad sám asi tri hodiny po mne. Ľudia s ktorými si to mal vyšliapať sa zdržali, dali mu vedieť a tak sa pobral hore. Neskôr som sa dozvedel, že sa venuje aj orientačnému behu a tak si nový terén určite užil. V kuchyni si zložil vlastný proviant na prvý deň, povodil som ho po hornom hrade a ukázal mu, čo kde je. Zoznámil sa s partiou, ktorá tu bola už od štvrtka a napokon sme išli do hospodárskej budovy na dolnom nádvorí, kde väčšina z nás prespávala v spoločnej miestnosti. Zložil sa na poslednú z voľných spodných postelí a v miernych rozpakoch ma upozornil, že vraj trochu chrápe. Uistil som ho, že to vraj my všetci, nech ho to netrápi. Kroksy išli pod posteľ a Nicholas so mnou.
Stručne som mu vysvetlil, ako vlastne záchrana hradu Uhrovec funguje, aké sú postupnosti prác. Aké malé percento tých prác je v konečnom dôsledku viditeľných oku návštevníka, niekedy až po rokoch a aké kvantum práce predstavuje nutná príprava na ten viditeľný výkon. Prečo je dôležité udržať si dobrovoľníkov, prečo sa snažíme motivovať nových ľudí.
Povedal som mu, že pred každým novým zásahom na konkrétnom objekte, musí byť vykonaný archeologicko- historický výskum a až na základe jeho výsledkov, určuje sa metodika a rozsah prác. A že nosným bodom tohtoročného tábora bude archeológia a práce si teda užije požehnane. Archeológ mal prísť až v sobotu a tak na zvyšok piatku, prešli sme viacerí do hradnej priekopy, kde sú rozložené na ďalšie opracovanie dva pieskovcové bloky určené na kamenný lem vstupu do hradnej lekárne. V nej začal Nicholas o deň neskôr kopať prvú sondu a postupne nám s úsmevom na tvári mizol v jame. Ešte predtým ale, v piatok, vyskúšal si osekávanie kameňa. Po zvyšok tábora, ja som ostal pri menšom kameni na iné určenie a ostatní buď kopali a preosievali s archeológom, alebo sa podieľali na plynulom chode tábora v kuchyni a jej zásobovaní. Demontovala sa tiež strmá a už nebezpečná lávka z dolného nádvoria na južný svah a skryté strechy paláca a kaplnky potrebovali nataviť novú izoláciu. Ako vždy, likvidovala sa na svahoch náletová zeleň.
Dni pobytu a práce na hrade ubiehali v rovnakom rytme výkonu, oddychu a večernej socializácie. S výnimkou pondelkovej búrky, každý večer sa sedelo vonku pri ohni. Nie v tej istej zostave. Niektorí prišli až v sobotu či v nedeľu, aj neskôr v týždni. Iní odišli už v nedeľu či v pondelok. Ľudia sa prestriedali, zvítavali sa po čase či stretli prvý krát.
Ono to trvá len chvíľku. Krátko na to, ako sa ľudia zoznámia, dokážu pri práci aj po nej fungovať ako starí známi. Prípadne, ak ste sa s niekým rok či dlhšie nevideli, veľmi rýchlo nadviažete na dávne rozhovory, pripomeniete si prežité chvíle. Prostredie práce, spoločného stravovania a oddychu viditeľne idú k duhu všetkým bez rozdielu.
Musíme to robiť. Nemáme inú možnosť, ako byť užitoční
Nemusíme, ale chceme. A keď občas aj nechceme, tak just vtedy musíme. Utorok večer bol akýsi polčas prác na tohtoročnom tábore. Oheň na nádvorí sme si urobili ešte za denného svetla, objavila sa gitara. A po prvom kole socializácie, Lenka navrhla koliesko sebahodnotenia, pocitov z doteraz vykonaného, prežitého. Pár slov od každého z nás, či sme tu prvý raz alebo už nespočetný krát. Myslím, že sme tam vtedy sedeli všetci trinásti, čo sme na spoločnej fotke práve z utorka. Nebolo tam už najmenej osem ľudí, ktorí prišli a odišli v priebehu štvrtka až utorka. Začal Martin, na hrade prítomný druhý krát.
Martin je z Východného Slovenska, pred rokom začal študovať v Bratislave informatiku a prišiel na minuloročný tábor. Objavil sa po ročnej prestávke, pretože pre známe komplikácie, prvý ročník študoval prevažne dištančne z domu. Martinovo hodnotenie bolo o tom, že z pobytu a z práce na archeológii mal veľmi dobré pocity, určite príde aj mimo tábor. Len mu bolo ľúto, že na sonde na ktorej v ten deň pracoval, nenašlo sa dokopy nič tak pekné, ako inde. Túto ľútosť mu okamžite demontoval z mysle Vlado, koordinátor prác. Vysvetlil význam archeologicko- historického výskumu a konkrétne aj na „jeho“ sonde 4 v západnom paláci a opísal veľmi významný objav, ku ktorému tam došlo.
Sondy sa vyhodnocujú po vrstvách a je samozrejmé, že odkrývať sa začalo dvadsiate storočie. Prvé centimetre boli o pivových fľašiach a obale z chrumiek ešte s cenou v Kčs. Našli sa tiež stopy po kopaní hľadačov pokladov, čo v tých miestach bolo sa už nikdy nedozvieme. Najcennejšie čo sa ale v sondách našlo, je stavebná dispozícia objektov. Na sonde 4 sa potvrdilo tušené. Ak pod úlomkami liatej vápennej podlahy s ílovou izoláciou odkryjete skladbu trámového stropu a vstup do pivnice, znamená to, že pod nohami máte priestor podzemného podlažia. Úplne zasypaného, ale určite to bude zaujímavé. Pri stene severného paláca (sonda 3) bol objavený do skaly vysekaný odvodňovací žľab a špekulujeme teraz, ako systém obnoviť. Ílové vrstvy, ktoré vlhkosť držali v izolácii od stavebných konštrukcií, našli sa aj na iných miestach. Sonda 2 odkryla tri kamenné schody a zrútené steny obytnej budovy pri južnom múre. Úplne nová, dosiaľ neprečítaná a úžasná dispozícia voči terénu nádvoria a celého tvaroslovia hradu. Aj tam je miestnosť, v ktorej možno viac ako storočie nikto nebol. Jednoducho, archeológia priniesla niekoľko pekných artefaktov. Mince, keramiku, sklo a rôzne kovové predmety. Niektoré sú fakt krásne. Ale násobne významnejšie sú tie stavebné dispozície, ktoré nás posúvajú ďalej k poznaniu vývoja hradu a k plánom záchrany a obnovy.
To, čo som sa pokúsil o postupnosti prác vysvetliť Nicholasovi, teraz bolo zopakované znovu. Kubíky a tony, ktoré zaberú dni a týždne práce, pretavia sa do výsledku o rok či o dva, alebo aj oveľa neskôr. Prvoplánovou odmenou za toto čakanie je nám dobrá parta a užitočne strávený čas s ňou. Tou skutočnou potom finalizácia úseku alebo objektu, na ktorom sa začalo kopaním. Čas medzi týmito dvoma odmenami je onou drogou, ktorá nás núti sa sem vracať.
Po týchto slovách Martinovi, ktorého takéto vysvetlenie badateľne uspokojilo, sa omnoho ľahšie hodnotilo vlastné fungovanie ostatným. Úplne prvý krát tu boli Nicholas a Andrej. Andrej (študuje techniku v Brne) má za sebou skúsenosť tuším štyroch sezón murovania na Katarínke. Vyjadril sa, že archeológia nie je to, čomu sa chcel venovať, ale keďže sa teraz nemurovalo nič a po Vladových povzbudivých slovách, veľmi bol spokojný so svojou prítomnosťou a prácou na Uhrovci a chcel by prísť aj inokedy. Nicholas sa rozplýval. Jeho radosť z prítomnosti a zapojenia sa do prác na hrade bola hmatateľná. Jeho vďačnosť za to, ako zapadol a bol prijatý zase rýdza a úprimná. Človek si možno neuvedomuje, že ak niekam plynulo zapadne, je to rovnako zásluha jeho povahy a konania, ako aj charakteru spriateleného prostredia, v ktorom sa ocitol. Nicholas sa tak isto na hrad Uhrovec chce vrátiť. Tábor si vyberal podľa určitých kritérií a najviac ho oslovila naša ponuka. Viem, že obdobné práce by ochotne vykonával aj inde, mal v pláne aj omnoho vzdialenejšiu lokalitu. Rozhodol detail, ktorý mu poskytol určitú výhodu a tá výhoda mala za dôsledok aj to, že pracoval naozaj s chuťou.
Postupne sme sa „vyspovedali“ všetci. Hodnotenia boli totožné, prebrali sa úlohy, ktoré nás ešte čakali. Marek, Martin a Nicholas odchádzali už druhý deň, vo štvrtok som sa rozlúčil ja a Andrej, nejakí ľudia pribudli v závere týždňa. Nie každému, kto sa na tábor prihlásil to s účasťou vyšlo, prípadne, nemohol sa zdržať tak dlho ako plánoval. Sú plány a sú povinnosti. Možno aj triviálne, ale takto to už s plánovaním chodí. Utorňajší večer s gitarou sa pretiahol do hlbokej noci a bol z tých naozaj zapamätateľných. Neplánovaný, ale o to príjemnejší.
Najbližšie chceme v septembri pokračovať s tým pieskovcovým ostením vstupu do lekárne, počas druhého kamenárskeho workshopu na hrade Uhrovec. Tam je už dosť veľký sklz. Dokončiť chcem aj kamenné pastofórium do kaplnky, do štádia, kedy už bude čakať na tmelenie a patinovanie. Zhruba viem, v akej zostave sa stretneme a už sa na to teším. Na výsledky a vyhodnotenie tohtoročnej archeológie, spolu s geodetickým zameraním nových skutočností, si budeme musieť ešte počkať. Verím, že to bude príjemné dozvedanie sa súvislostí. Súvislostí, ktoré pomôžu priblížiť tvary aj tvár minulosti. Aj taký bol Letný tábor dobrovoľníkov na hrade Uhrovec v sezóne 2021. Niežeby sme niečo dokončili, hlásia sa nové výzvy. Rozbabrali sme to, aj s novými kamarátmi, na ďalšie roky práce.
