Šírenie pandémie, priebeh očkovania, rozpútanie vojny aj dôsledky zemetrasenia. Príslovečná vyššia moc ťahá za kratší koniec, ak s rozlúsknutím prvotnej príčiny vzniku a pokračovania zla prichádza človek. Nešťastie vraj nechodí po horách. Keby to tak nebolo, keby sa napríklad seizmická aktivita planéty obmedzovala výlučne na prakticky neobývanú Antarktídu, sedeli by sme v prvom rade a s príjemným mrazením na chrbte by sme sledovali rúcanie sa ľadových stien, prívaly tsunami z ľadovej triešte a tak, ako by sme ľutovali tučniaky, dostali by sme chuť na osviežujúce frappé.
Keďže aktivitami oplýva aj človek, nešťastie, priamo či nepriamo ním spôsobené, má najbližšie práve k pánovi tvorstva, ktorý si okrem prítomnosti uvedomuje aj minulosť a vie domyslieť budúcnosť. Je na škodu práve toho pána tvorstva, že počas evolúcie svojho pohodlia, stratil pud sebazáchovy tvorov „nižších“. Tie zavetrili v povetrí, zastrihali ušami a neomylne, nie však vždy úspešne, zamierili opačným smerom, akým sa človek ešte len zarazene pozerá a rozmýšľa, čo tie vrany, kravy či sardinky blbnú.
Črtanie obrazov budúcnosti, je v moci človeka, ktorý vie vyhodnotiť minulosť. Otázne je, či takto vybavený človek koná v prospech ľudstva ako celku, alebo sleduje svoj primárny, súkromný cieľ za pomoci jedincov. Jedincov, pre ktorých je včerajšie ráno už hlbokou minulosťou, súvislosti nevedia ani pomenovať, nieto vyhodnotiť a hrozby budúcnosti prijímajú práve od niekoho, kto v ich nevedomosti supluje keď nie myslenie, tak aspoň ten stratený pud sebazáchovy.
Cicavec, ktorý si svojim kačacím zobákom šuchorí srsť pri kladení vajec, nám otázku o prvotnosti plodu či ploditeľa nijako neuľahčuje. S výnimkou niektorých opíc, ktoré vedia byť zlomyseľné a možno tigrov, ktoré vraj zabíjajú aj z krutosti, všetko zlo pochádza od človeka. Už len preto, že ako jediný rozlišuje zlé konanie od dobrého.
Konaním dobra sme pomerne dosť obklopení; určite nejeden z nás vie takéto konanie identifikovať a pozná v okolí, či vo verejnom povedomí osobnosť či osobnosti, ktoré postojom, zásadami a činmi dobro konajú. Nie veľmi sa ale o konaní dobra rozpráva. Dobro nemusí byť rozpitvávané, nemusí byť umocnené vybubnovaním na námestí. Dobro jednoducho jestvuje a bude jestvovať bez ohľadu na mieru publicity, ale tiež bez ohľadu na zlomyseľné prekážky, do existencie mu kladené.
Konaním zla sme obklopení hádam ešte masívnejšie. Na rozdiel od dobra, zlo, zlé úmysly, zlo ako cielené konanie, potrebuje publicitu čo najväčšiu. Zlo neznáša hojenie rán a zacelenie jaziev. Potrebuje sa šťúrať vo všetkom, k antibiotikám dodať infekciu, k požehnaniu prekliatie, k pravde lož.
Zlo sa vykrmuje vtedy, ak jeho nositelia expresívne rozprávajú o tom, kto spôsobil zemetrasenie, čo sledoval a sleduje očkovaním. Kto spustil pandémiu a kto začal vojnu. A ak sa prikrmovačovi zla vinníci všehozla zhmotňujú v jednej komunite, v jednej sociálnej, etnickej či spoločenskej vrstve, v jednom národe či v geopolitickom vyčlenení, vieme s istotou, že zlo má sluhov. Sluhov, ktorí napriek svojmu ponižujúcemu statusu, do ktorého sa vpasovali sami, bytostne cítia, že dobro je slobodné a nezviazané, že mu nijako nesiahajú nikam a preto ho neznášajú. Bridí sa im, lebo je nezištné a životaschopné. Nerozumejú mu, lebo dobro je prospešné viditeľne iným, cudzím. Nevedia sa s konaním dobra stotožniť, pretože ich energia vložená do konania zla je neúmerne vyššia a výsledky sú prchavé. A tomu sa čudujú, prchavým výsledkom svojho konania. Lebo za cieľovú skupinu svojho konania si vyberajú slabších, zúfalejších, nerozhodnejších, ako sú oni. A od takýchto nešťastníkov očakávajú ohurujúci výsledok. To sa ešte, opice a tigre, načakáte, než bude po vašom. A až tak nebodaj bude, vymrieme. Dobro zvíťazí.
