Benjamín Pravoslav Čermák (1816- 1842), August Horislav Škultéty (1819- 1892), Ctibor Timoteus Cochius Zoch (1815- 1865), Gustáv Dobroslav Grossman (1813- 1846), Juraj Bojislav Záborský (?- ?). Päť mien z tých šestnástich či sedemnástich, ktorí sa spoločne so Štúrom, vtedy dvadsaťjeden ročným a s o dva roky mladším Hurbanom, zúčastnili onoho prvého výstupu na hrad Devín. Na Juraja, 24. apríla 1836. Mimochodom bolo to v tom roku, kedy sa iný mladík, osemnásť ročný Karol Marx, zasnúbil so svojou Jenny. Boli časy, kedy životné rozhodnutia prichádzali veľmi skoro. V osemnástich musel byť človek fest dospelý.
Tých päť mien z úvodu patrí k menej známym, skôr k neznámym menám štúrovcov. Ja osobne o nich neviem nič, okrem milého opisu tohto ich utajeného a konšpiračného výletu na Devín, zo Štvrtej knihy o Bratislave od Pavla Dvořáka. Inak som sa o nich veľa nedozvedel, aj keď verím, že zdroje by sa našli. O Jurajovi Záborskom ani len letopočty, v niektorých zdrojoch je zamieňaný za Jonáša. Ale o to ani nejde. Pokojne môžu títo chlapci, vtedy sedemnásť až dvadsaťtri roční, ostať v určitej anonymite. Už aj kvôli tomu, že tí naozaj známi štúrovci boli približne v rovnakom veku už dosť činní. Niektorí boli v roku 1836 ešte len deťmi a ani netušili, že sa raz o nich práve v súvislosti s ich zaradením medzi štúrovcov budeme učiť. Aby sa nimi stali, muselo ich niečo inšpirovať. Kalinčiak, Francisci, Kráľ, všetci traja ročník 1822; Pavlíny- Tóth, ročník 1826, alebo Botto, od Tótha ešte o tri roky mladší, prešli nejakou cestou a niekde na jej začiatku bolo aj týchto päť chalanov. Až sa mi chce napísať že chalaňov.
Ich dnešný rovesníci by sa asi nepotešili, ak by im rodičia dali tak divné mená. Horislav by bol od škôlky horalkou, Bojislava by ako bojka nebrali do partie, hoci meno evokuje odvahu. Také mená sa dnes proste nenosia, naozaj pôsobia archaicky. Čo archaizmom nebude nikdy, je jednoduchá slovesná múdrosť, zachovaná zbieraním a zapisovaním možno aj niektorým z chalaňov. Zabudol vôl, že teľaťom bol, napríklad. Takých namyslených, hochštaplerských volov, aj medzi ústavnými činiteľmi, je na Slovensku požehnane.
Nikde nie je napísané, že práve dnešný ...násťroční, že terajší čerství dvadsiatnici, budú meniť svet. Nie však kvôli ich veku. Vek je iba číslo, začína a končí zápisom na matrike, inak znamená veľmi málo. Ak si však niekto zakladá na tom, že mu už ťahá na štvrtý krížik a to ho oprávňuje o polovicu mladších nazývať pohŕdavo štencami, našlo by sa na neho mnoho iných úsloví. Zosmiešňovať niekoho konanie prízvukovaním jeho veku je len obrazom toho, že taký smejko nezvláda vlastnú dospelosť a svoju úbohosť vie odlíšiť od okolia jedine vymedzovaním sa. Na viac jednoducho nemá. V tomto prípade sa vymedzuje generačne, v iných rovnako vulgárne svetonázorovo. Svoju politickú a geopolitickú orientáciu povyšuje nad iné, často aj nad tie, ktoré jeho vlastná strana deleguje ako oficiálnu štátnu víziu a stratégiu. Deleguje, ale vôbec podľa toho nekoná. V tom je tento starý pes najvernejším šteňaťom strany, ktorá sa už stihla vymedziť voči všetkému a tak cítiac sa slobodná v rozhodovaní, nanovo prehodnocuje bývalé výhrady a premenúva ich. Už len nájsť tomu názov, najlepšie s nejakým sociálnym nábojom.
p.s. práve som si uvedomil, že v týchto dňoch triedim staré diapozitívy a medzi nimi je aj zopár záberov z júna 1990. myslím, že to bol štvrtok pred prvými slobodnými voľbami, ktoré sa konali vtedy ešte počas dvoch dní, v piatok a v sobotu. pre zaujímavosť niekoľko čísiel z volieb. odvtedy nám pribudlo neuveriteľných 800.000 voličov, do zoznamu bolo zapísaných iba 3.622.000. účasť bola rovnako neuveriteľná- 95,39%. z toho je tiež vidno, aké nádeje boli do nastávajúcich zmien vkladané a tiež to, ako na šľak trafenie to skončilo, ako zúfalo to pokračuje. ak by dnes prišlo toľko občanov k voľbám ako vtedy, účasť by bola okolo 78%.
čo už, koho za to viniť? prešlo naozaj veľa rokov. vtedajší tridsiatnici sú už dôchodcami a tie deti na fotografiách, to nie sú dnešné štence. kdeže. dnes sú to ľudia tridsaťroční a starší. aj vtedy, v roku 1990, chodilo sa na námestie snp v bratislave, odkiaľ sú zábery, s kočíkmi a s malými deťmi. a bude sa aj naďalej, pokiaľ tu budú blúzniť svoje jedovaté nezmysli ústavný činitelia, v tej dobe približne desaťroční, ktorí odmietajú pochopiť, že tí ľudia chodia na námestia dobrovoľne, že ich za to nikto neplatí, že dosť dobre vedia čo chcú a tiež to, kto tomu všetkému stojí v ceste.
štence majú tú vlastnosť, že sú hravé, učenlivé, zdravo zvedavé a odvážne do nových dobrodružstiev. a majú ešte jednu dôležitú vlastnosť. sú vo svojej prirodzenosti milé. sme ochotní odpustiť im nejednu nedokonalosť, zlyhanie či nezbednosť. tie štence sú totiž naše a tým je povedané všetko. ak to choromyseľní a zlomyseľní ústavní činitelia ešte nepochopili, nepochopili vôbec nič. ani to že sami takými mali byť pred onými rokmi, kým sa z nich nestalo to, čo dnes ani nemám chuť pomenovávať.
p.p.s. je pomerne náročné nakopnúť starý diaprojektor, rozvinúť natrhnuté plátno a z ruky nafotiť staré diapozitívy. berte teda kvalitu záberov s pochopením.
