Vedenie Slovenskej národnej galérie v Bratislave, už pred rokmi prijalo užitočné rozhodnutie, ktoré inštitúciu výrazne priblížilo verejnosti. Tuším od roku 2014 ,sprístupnila galéria svoje oklieštené a okrem traktu Esterházyho paláca, aj chátrajúce priestory návštevníkom bezodplatne. O úhradu vstupného sa postarali sponzori a o nárast návštevnosti koncepcia výstav, ktoré dokázali lačnejúcu, umeniachtivú verejnosť udržiavať v očakávaní lepších časov. Tie, myslím si, začali 11. decembra tohto roku.
V dnešný deň si cestu do galérie našli tisícky ľudí. Nestalo by sa tak, napriek akejkoľvek propagácii znovuotvorenia, nebyť toho postupného nárastu návštevnosti, ktoré pramení v dávnejšom, prezieravom rozhodnutí. A nestalo by sa tak ani, ak by si zamestnanci inštitúcie, aj v nedôstojných priestoroch a v neľahkých podmienkach, neodvádzali svoju prácu najlepšie ako im situácia dovoľovala. Vedeli, tušili, aká odmena ich za to čaká a dnes bolo vidno, že rozhodne nepreháňali. Za to im všetkým patrí hlboká poklona a uznanie.
Pôjdem asi proti oficiálnym dátam zo „životopisu“ Slovenskej národnej galérie, kde sa spomína otvorenie Dedečkovho premostenia dvoch krídiel Vodných kasárni dňom 1. marec 1977. V druhej polovici júna 1976, sme ako končiaci, pätnásťroční absolventi Ľudovej školy umenia v Košiciach, išli s našou pani učiteľkou do Bratislavy na tematický výlet. Nie iba návšteva Národnej galérie mi utkvela v pamäti. Ubytovali nás niekde na konci Koliby, v chatkách akéhosi pionierskeho tábora. Stravu sme mali zabezpečenú v reštaurácii Hotela Palace na rohu Obchodnej a Poštovej ulice a tam sme úchytkom sledovali zápasy v Belehrade, kde Československo získalo titul Majstra Európy vo futbale. Preto tú prítomnosť v Bratislave viem určiť aj po toľkých rokoch na deň presne.
Presklené dvere galérie nám otvoril portýr v tmavej rovnošate a na brigadírke mal zlatý nápis Národná galéria. Čumel som na to zjavenie ako puk. Pamätám si ešte rozhovor našej učiteľky s ním, kde mu spomenula, že svetové inštitúcie takéhoto zamerania, majú vstup v nedeľu pre návštevníkov bez spoplatnenia. Pán ju zdvorilo uistil, že nie je zamestnaný vo svetovej inštitúcii, čo sa mi ako odpoveď celkom páčilo. Čo ale nie je, môže byť. Veľmi tomuto dnešnému počinu fandím a teším sa.
Vôbec si nepamätám vtedajšiu expozíciu. Fascinoval ma ale priam kubistický blok schodiska, susediaci s Esterházyho palácom, ktoré viedlo až do premostenia. Hádal by som sa do krvi, že som v tom Dedečkovom objekte bol už v roku 1976. Ale, zrejme sme boli iba v priestoroch Vodných kasárni a hore som sa dostal až neskôr. Ktovie. Každopádne, je užitočné redigovať aj dávne spomienky. Tie moje sú v rozpore s dátami a medzníkmi jestvovania Slovenskej národnej galérie, prečítal som si ich až dnes. Čo nikdy nie je na škodu, urobiť niečo prvý krát. Ak by to pre vás malo byť prvý krát, že navštívite Slovenskú národnú galériu v Bratislave, urobte to. Neoľutujete.
