Hlavným organizátorom je Národný trust, n. o. a podarilo sa mu do akcie zapojiť viac ako sto objektov. Pri viacerých existujú miestne neziskovky, ktoré dopĺňali avizované komentované vstupy zabezpečené hlavným organizátorom, svojimi vlastnými príspevkami k tohtoročnému tematickému zameraniu- „Kameň v záhrade“.
Historický Evanjelický cintorín, na ktorom sa takmer už nepochováva, nie je typickou voľnočasovou záhradou či parkom a riadi sa pravidlami pietneho miesta. Na druhej strane zo svojej podstaty, má „kameňa v záhrade“ na ploche najviac. Z ich množstva, veľká časť je cenná z historicko- umeleckého hľadiska, mnohé sú pripomenutím osobností mesta a zároveň, sú dokladom o vývoji pohrebníctva, galériou skulptúr, ukážkou funerálnej architektúry, príkladom sociálneho delenia živých aj mŕtvych a popri tom, je tu tiež veľa toho, čo park robí parkom- krásne stromy suplujúce slnečníky alebo dáždniky. Obidva účely sme počas víkendu vďačne využili.
Občianske združenie Klub za starú Bratislavu, v novembri minulého roku svojim vznikom zoficiálnilo dávnejšie aktivity, zamerané na záchranu jednotlivých pomníkov na Cintoríne pri Kozej bráne. Impulzom bola nelichotivá a alarmujúca kondícia náhrobkov, pod ktorú sa podpísali, okrem príslovečného zubu času, nenechavé ruky motivované buď hlúposťou, alebo ideologickým tápaním. Klimatické podmienky nevplývajú len na najchúlostivejší z použitých kameňov náhrobkov- pieskovec, ale preveria tiež odolnosť konárov starých stromov, ktoré padajúc povalili a poškodili niekoľko pomníkov. Omnoho viac ich však zhodili monštrá, ktorých motiváciu takýchto nájazdov je aj škoda skúmať. Stačí im tie ruky dolámať.
Partia ľudí, ktorým osud Evanjelického cintorína nie je ľahostajný, začala svoju činnosť dvíhaním povalených náhrobkov, nech už príčinou ich pádu bolo čokoľvek. Prednostne tie pieskovcové, háklivejšie na kontakt so zemskou vlhkosťou, ale tiež vápencové či žulové, ak ich rozmer a hmotnosť neboli pre dva, tri páry rúk príliš veľkou výzvou.
Aby ich činnosť bola obhájiteľná (odborne, právne aj spoločensky), vzniklo spomenuté Občianske združenie. Počas príprav na tohtoročné pokračovanie Víkendu otvorených parkov a záhrad, kontaktoval Klub za starú Bratislavu Národný trust s myšlienkou, že v rámci prehliadok pripraví vlastné, odborne komentované vstupy a výnimočnosť Evanjelického cintorína predstaví návštevníkom v troch tematických okruhoch.
Slnečná, dusná sobota 7. júna
V sobotu o 10:00 začala prvá z takýchto prehliadok- Záchrana a údržba kamenných náhrobkov v historickom prostredí, ktorú za OZ Klub za starú Bratislavu záujemcom priblížil Mgr. art. Jakub Huba, PhD. Zhruba dve desiatky ľudí prechádzali cintorínom a pristavovali sa pri jednotlivých pomníkoch. Priebežne im bola priblížená motivácia dobrovoľníkov ku takejto činnosti a vysvetlený postup prác pri záchrane konkrétnych objektov so svojimi špecifikáciami.
Dvíhanie, prvotné ošetrenie a penetrácia, hľadanie prípadnej dokumentácie a starých fotografií, skladanie rozbitých častí do celku, tmelenie (ak to situácia dovoľuje) a konečná úprava patinovaním.
Popritom na iných pomníkoch boli návštevníci upozornení, aké druhy poškodenia sa v takomto priestore vyskytujú. Ako rozdielne reagujú pieskovec, vápenec, žula ale aj umelý kameň na vplyv vonkajšieho prostredia. Ako škodlivý je neodborný zásah aj úmyselné konanie človeka. A ako rovnako reagujú na pôsobenie gravitácie, neraz dotlačené k takto nahnutému osudu vplyvom bujných koreňových systémov.
Neodmysliteľnou súčasťou historicky a umelecky cenných náhrobkov sú ich kovové doplnky. Bronzové busty či plakety väčšinou nenávratne zmizli, kované a liatinové stĺpiky, kríže, ohrady a bránky poznajú svoj priebeh korózie a zániku.
O 14:00 začal druhý bod odborného programu- Významné bratislavské rodiny pochované na cintoríne Kozia brána. Zhruba ten istý počet, dvadsať až dvadsaťpäť ľudí, z časti z prvého stretnutia, privítala PhDr. Elena Kurincová z Múzea mesta Bratislava. Pani Kurincová, okrem iného, má v múzeu na starosti dokumentovanie bratislavskej spoločnosti 19. storočia. Cez rodinné písomnosti, korešpondenciu, testamenty, archívne a matričné doklady, dobovú tlač, úradné záznamy, darovacie listiny, fotografie a podobne, dá sa podľa pani Kurincovej veľa dozvedieť a vzájomne dopĺňať. Pravda za predpokladu, že takéto stopy po jednotlivcoch a celých rodinách existujú, sú známe a zároveň dostupné.
Je na mieste uvedomiť si a oceniť odbornú prácu ľudí, ktorí nikdy nekončiacu skladačku našej minulosti trpezlivo dopĺňajú, aby sa s ňou mohli oboznamovať aj druhí. Zoznam významných ľudí pochovaných na Evanjelickom cintoríne Kozia brána je rozsiahly. Niečo napovie wikipédia, niečo informačná tabuľa pri vstupe do cintorína. V súhrne, ide o rektorov a profesorov z Evanjelického lýcea, kňazov a členov cirkevného zboru. Vedci, lekári a právnici ležia vedľa architektov, umelcov či novinárov. Vynálezcovia a podnikatelia patrili do koloritu starého Prešporku rovnako ako vinohradníci, remeselníci a obchodníci. Preto spomeniem iba dvoch nebratislavčanov, ktorí sú tu tiež pochovaní. V Bratislave sú však momentálne krásne prítomní svojim životným dielom.
V bratislavskej galérii Nedbalka aktuálne prebieha výstava diel maliarky Ester Martinčekovej- Šimerovej a jej manžela, fotografa Martina Martinčeka. Čo týchto významných umelcov, rodených Liptákov, uložilo do tejto záhrady je už iný príbeh.
Nedeľa 8. júna bolo Medarda
Ani nie tak kvôli notoricky známej pranostike, ale vývoj a prognóza počasia nám robili čiastočne vrásky. Hodinku po zaujímavom programe s pani Kurincovou, dusno prvými kvapkami spláchol dážď a naše obavy sa stupňovali. Dohodli sme sa, že ráno prídeme naisto a až na mieste uvidíme, ako sa vydarí nedeľa. Napokon, ku všeobecnej spokojnosti, stromy sa premenili zo slnečníkov na dáždiky, pričom slabý dážď bol viac spestrením ako mrzutosťou.
Typológia historických náhrobkov a ich symbolika, bol tretím z odborných bodov víkendového programu na Cintoríne pri Kozej bráne. Opäť o 10:00 ho pre zhruba dvadsaťpäť záujemcov uviedla PhDr. Marta Hurecová, PhD., vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV v Bratislave, popredná odborníčka na výtvarné umenie 19. storočia.
Každý okruh ľudskej činnosti, hmotnej aj duchovnej, má svoju typológiu. Nesie svoje charakteristické odkazy, často ukryté v symboloch. Bežnou frázou povedané- nie je to žiadna veda. V skutočnosti, venovať sa kultúre, histórii a umeniu, tomu, čo ich a ako delí a čo ich prepája, vedou je. Akou potrebnou? Nuž, to je na každom z nás. Neznalému kadečo splýva, zdá sa mu totožné či podobné tomu, čo už niekde videl. A teda aj rovnaké, s rovnakou výpovednou, umelecko- historickou, alebo len finančne vyjadrenou hodnotou. Pani Herucová o tom vie svoje.
Typológia v umení a architektúre, prehovára k nám svojim vlastným nárečím, daným každému historickému stavebnému slohu či výtvarného smeru, aj hatlaninou návratov romantizujúceho 19. storočia. Symbolika je tak súčasťou intarzie nábytku, vitráží okien; kráčame po nej dlažbami kostolov, palácov aj bankových dvorán. Je na frontispise stredovekej knihy, môže sa ukrývať na exlibrise milovníka kníh, je na čertových obrázkoch v ruke kartára.
Symbolika je všade okolo nás. Mala svoje poslanie a máme pre ňu vysvetlenie. Po tomto víkende trochu viac. Tá cintorínska prepája myslenie, dúfanie, hrôzu či vieru našich dávnych predkov, s finančnými možnosťami a vkusom tých nie tak dávno odviatych časom a s nami, ktorí hľadáme krásu a poučenie vo veciach všedných aj okázalých.
Pre neznalého, čo rozhodne nemá byť pejoratívom, je to jednoducho stretnutie s krásou a poznaním. Pre odborníka zase vedou, ktorej sa venuje v dizertačných prácach, odborných článkoch aj v rozsiahlejších dielach. V krátkom výcuce dlhoročnej činnosti odborníka sme mali to potešenie zorientovať sa trochu v niečom, čo odborníci (preto nimi sú) nikdy nebudú považovať za definitívne a nemenné, nehodné ďalšieho bádania.
Symbolický záver- 45 rokov od prvého zablúdenia na Koziu bránu
Nemal som v úmysle reprodukovať slová, ktoré odzneli trikrát počas troch rôznych hodín, na tých istých miestach, o zhruba tých istých objektoch pohľadom troch rozdielnych ľudí, ktorí si zjavne rozumejú a z pozície svojej profesie, mali nám čo povedať. Dúfam, že tú atmosféru sa mi priblížiť podarilo. Ak len v krátkosti, prečo som sa pridal.
Poznáte to. Prvý krát prídete náhodou na nejaké miesto, zapáči sa vám a vraciate sa tam. Cielene som vyhľadával pamiatky a bolo logické, že raz naďabím aj na túto. Bol som v Bratislave asi dva roky a miesto sa mi, cca v roku 1980, na prvú šupu zapáčilo. Zvykol som vtedy mať so sebou nejakú knihu a Villonov Veľký testament, Maupassantovu Guličku, zošitové vydanie Čechovových poviedok alebo úžasné Malířske povídky Františka Langera, inakšie sa vstrebávali sediac v tráve a opretý o brečtanom obrastený pomník neznámeho, ako na intráku, v električke či pod lavicou.
Nestalo sa tak často, ale stávalo sa. Vtedy som samozrejme netušil, že o nejakých desať rokov budem z tých brečtanových zovretí pomníky vyslobodzovať. Vyučil som sa ako sochár kameňa v Umeleckých remeslách v Bratislave, kde som potom aj pracoval. Po vojenčine, potom ako sme sa poženili a tak všelijako, zistili sme, že zlaté dno remesla nie je práve v štátnom podniku. Kto si pamätá druhú polovicu osemdesiatych rokov, určite si spomenie aj na éru Pridružených výrob JRD, ktoré zažívali boom.
Asi piati kamenári sme sa dohodli najprv s JRD Sebechleby a neskôr s JRD Chotín a pod ich hlavičkou sme robili, v spolupráci s Pamiatkovým úradom a v prípade cintorína Kozia brána aj s mestským podnikom ZARES (Záhradnícke a rekreačné služby) na viacerých objektoch v Bratislave. Bolo to zvláštne obdobie. Platom sme skočili o viac ako sto percent, sami sebe sme si boli pánmi, aj robotu sme si viac menej zháňali my.
Bol to však stále ešte socializmus. Dohoda bola taká, že 27 percent z fakturovanej sumy bol môj čistý príjem a 73 percent (mínus náklady) suplovalo dojivosť kráv či hektárové výnosy. A raz ročne som ako „družstevník“ mal nárok na, čo ja viem, pol tony pšenice. V každom prípade, pridružené výroby boli dobrým štartom pre budúce živnosti, čo bol logický sled udalostí.
V roku 2016 som spoznal Jakuba Hubu na hrade Uhrovec, kde sme obidvaja členmi hradného občianskeho združenia, rovnako ako aj tohto bratislavského. Členmi Klubu za starú Bratislavu je, ak dobre počítam, aj päť ľudí, ktorí pravidelne chodia na hrad Uhrovec (ak sa mýlim, je ich viac). To je taká tá dobrovoľnícka choroba. Tí piati ľudia sú zase členmi aj iných občianskych združení, čiže hovoríme o nákazlivej chorobe. A takto rôzne, po štyridsiatich piatich rokoch, znovu sa motám po cintoríne Kozia brána.
