.
Pralesové zvyšky a zvyšky stredovekého hradu. Svorne zašité mimo hlavných ťahov záujmov ekonomiky, turistiky, dennodenného virvaru nášho bytia. Les zašitý v lese, na svoju ochranu vystrkuje na prvom vhodnom kamennom ostrohu do popredia krásny hrad. Ten drvivú väčšinu turistov uspokojí a po zelenej alebo modrej turistickej značke, vracajú sa dolu, alebo idú ďalej, hore do Nitrických vrchov, podcelku to vrchov Strážovských. Ja som sa tým trasám tentokrát vyhol.
Na stránke http://pralesy.yris.sk/index.php?option=com_k2&view=item&id=290:pralesove-zvysky&Itemid=243 je možné nájsť okolo 160 pralesových zvyškov na Slovensku, rôznej výmery a stupňa ochrany. Zrubiská sú úplne posledné a s uvedenou výmerou cez 37,5 hektára patria k najväčším. Nie ako jeden ohraničený celok. Uvádzajú sa spolu štyri pralesové zvyšky medzi Rokošom a hradom Uhrovec, čo je pomerne veľký kus zeme. Ale ako som spomenul, ťažba je už v okolí hradu nulová a ak sa do toho lesa ponoríte mimo značenej trasy, veľmi rýchlo zabudnete na civilizáciu. Rozdiel medzi tými zvyškami pralesa a ostatným lesom badať len ojedinele.
Na hrad Uhrovec chodím už štvrtý rok ako aktívny člen OZ Hrad Uhrovec a bolo iba otázkou času, kedy sa pustím aj do tejto časti lesov. Pred dvoma rokmi som sa na hrad vybral okľukou z Horných Vesteníc cez Surdov a Kňažinové lúky a s lokalitou Rovienky po ľavej ruke, zostupoval som po zelenej ku hradu. Večne som sa musel zastavovať a nakúkať na Malé Zrubiská a zvažovať, kedy sa tam vlastne vyberiem. Vtedy aj teraz boli tie výlety spestrením dlhšieho pobytu na hrade počas Letného dobrovoľníckeho tábora.
Svah menhirov, pravouhlého stromu a prísľubu večere
Nápad ísť na Zrubiská bol dobrý, načasovanie však nie. Vo štvrtok som to kamarátom oznámil, že ak sa zobudím dosť skoro, v piatok ráno sa vytratím tak na pol dňa. Lenže, večer sa k ohňu vytiahla aj gitara a spolu s ingredienciami k ohňu a gitare patriacim, ostal som hore skoro do druhej, odchádzal som spať vlastne posledný. Dohliadol som na hasnúci oheň a líhal si s vedomím, že ráno teda do hory asi nepôjdem. Odklad spánku tak trochu súvisel aj s tým, že som sa chcel zbaviť čo najdôslednejšie zvyškov tých ingrediencií k ohňu a gitare patriacich. Akurát, že úplne nasucho som teda do hasnúcej pahreby nehľadel. Bolo mi fajn.
A tak, niečo pred šiestou ma to čumenie do ohňa zo spacáku vyhnalo. Keďže zbalený na výlet (veľká fľaša vody, foťák, druhý objektív, čelovka) som už bol, pribral som len kúsok čokolády, chrumky a dve pivká, vybavil si najprv toaletu na našom UhroWC (sprcha už funkčná, sauna hádam budúci rok) a potom sa pustil kolmo dolu svahom do Studničnej dolinky. Kolmo ako kolmo, v podstate sa to nedá a tak som klesal doľava aj doprava, vždy k najbližšiemu stromu o ktorý som sa zachytával. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že strom si ale musím najprv obzrieť, než sa oň opriem, aby mi jeho suchý koniec neprevetral hlavu viac ako by mi bolo milé.
Studničnou dolinkou vedie lesná cesta. Akurát v miestach, kde už bol sklon svahu miernejší a kde som sa k nej prebrodil napadaným lístím, do ktorého sa mi ako do snehu zabárali nohy do pol lýtok, je cesta ešte používaná. Je tam nazhromaždených zopár guľatín, ale vyzerá to, že len z kmeňov, čo popadali v minulosti krížom cez cestu. Po pár metroch stopy po ľudských aktivitách zmizli. Zmizli koľaje po technike, na ceste boli nerušené záveje vlhkého lístia, konáre prerastali nižšie a nižšie do cesty, miestami ju celú preklenuli tak, že som sa musel krčiť. Auto tade nešlo veru dávno. Idúc hore, po ľavej strane je koryto potoka, alebo dlhší, prerušovaný výmoľ, ktorým voda tečie asi len na jar keď sa hore topí sneh. Popadané stromy, balvany veľkosti auta až domu, všetko hrubo obrastené machom, v tom lesnom tichu vytvárali trochu strašidelnú kulisu. Čo všetko sa tu, na samom dne chládku, v takýchto zákutiach môže schovávať pred letným sparnom? Napadlo mi to v okamihu, keď som vyplašil skupinu muflónov, rýchlo miznúcich v strmých skalách za korytom. Na ten deň (21. august) bola predpoveď 32 stupňov v Uhrovskom Podhradí, o pol siedmej ráno mi ale bola v hlbokej doline vyslovene zima.
Úvahy o hrade a lese
Je to zvláštne, ale v tom divokom lese som si začal uvedomovať, ako sa les a hrad dopĺňajú a ako sa snahy o ich zachovanie diametrálne odlišujú. Ako sa tá istá snaha zachrániť, dá docieliť len opačným smerovaním aktivít človeka. Ťažko povedať ktorá z nich je náročnejšia. Pritom, v prípade lesa, je to v podstate jednoduché. Ako sa uvádza na stránke pralesy.sk, v tejto oblasti existuje síce ťažba dreva, ale tá končí pri prvých skalách v doline. A tie už som mal za sebou. Pomaly stúpajúc tou pohodlnou cestou necestou, míňajúc prevažne buky, vzpriamené aj pokrútené, očami hľadám prvé hrebene či ostrohy skál s reliktnými borovicami, ktoré by mi mali vpravo vystupovať zo svahu v ústrety. Z hradu ich, tie trsy borovíc roztrúsené v bukovom poraste, vidno. Pod tie som sa chcel dostať a na malých trávnatých plochách sa predsa len vystaviť slnku. Taká príležitosť sa naskytla po asi kilometrovom presune dolinou, kedy som napravo zbadal presvitať zelenú plôšku zaliatu ranným slnkom. Než sa cesta stočila tiež doprava, zišiel som z nej, vybehol na prvú z malých lúčok a z výšky asi ôsmich metrov som na cestu opäť hľadel. Zákruta ktorou som neprešiel mizla pod skalnou stenou. Chcel som sa na lúčke zložiť a trochu si odfúknuť, ale vyššie nad ňou bola ďalšia a potom ďalšia a každá vyzerala malebnejšie a nedotknutejšie ako tá na ktorej som stál.
Asi na štvrtej z nich som sa konečne zložil, zhodil zo seba väčšinu oblečenia, niečo pofotil a napokon, natiahol sa na slnku. O ceste som už netušil kde sa stratila. Bol som sám a tak to malo ostať po celý čas až do návratu na hrad. Takýmto lenivým, polihujúcim tempom som pokračoval asi dve hodiny. Stratil som pojem o čase. Niekde v hornej polovici doliny sa už zmierujem so skutočnosťou, že v takejto kondícii sa na hrebeň nedostanem. Alebo aj hej, ale cesta po ňom dolu až do Uhrovského Podhradia by ma zrejme odrovnala načisto. A potom hore na hrad, no, bolo by to kruté. Rozhodol som sa, že túlať sa budem len dovtedy, kým sa mi podarí ako tak nafotiť hrad pre mňa z nového pohľadu a poberiem sa nazad.
Takže zachovať prales je pomerne jednoduché. Stačí prácechtivé ruky nechať vo vreckách a príroda si poradí sama. Vidím to všade okolo seba. Pri ceste boli dva prístrešky pre lesných robotníkov. Pracujúci človek tu bol zjavne prítomný, ale rovnako zjavne ruky ostávali vo vreckách. S hradom je to ale presne opačne. Práve príroda ho dokáže pomerne rýchlo „rozobrať“ a aby sa tak nestalo, načim priložiť ruku k dielu. Ale s rozmyslom.
Hrad Uhrovec je ruinou a ruinou má aj ostať. Ale tak, aby tu stál ešte dlho, aby z neho už neubúdalo. Petrifikujú a konzervujú sa kamenosochárske prvky z pieskovca. Hlavne tie, ktoré ostali na svojom mieste. Fragmenty šambrán, ríms či schodov vytiahnuté zo sutín sa triedia a identifikujú. Vypĺňajú sa kaverny v murive, stabilizujú sa koruny tých múrov, miestami je to fakt už iba kameň na kameni. Preto sa recykluje pôvodná malta. Prepiera sa a osieva. Hasí sa vápno a malta sa vracia na svoje miesto medzi kamene. Je tam hromada tesárskej práce už vykonanej a ešte veľa jej pribudne. Ale vidieť bude iba zlomok z nej. Na každý meter obnovenej pavlače, krovu, zábradlia či mostu, neviditeľnými ostanú desiatky metrov dočasných výdrev, ramenátov či pomocných debnení. A každý jeden pracovný turnus je minimálne z polovice vyplnený presunom materiálu na iné miesto, lebo kde bol doteraz, treba čosi porobiť. Furt niečo pred samotnou prácou prekladáme. A všetkému predchádza archeologický a historický výskum danej časti hradu. Ono to jednoducho nejaký čas trvá, kým je dielčí výsledok viditeľný.
Posledné tri roky sa intenzívne pracovalo na obnove hospodárskej budovy na dolnom hrade. S prispením z grantov Ministerstva kultúry a riadnym obstarávaním, sa k obnove pristúpilo aj vďaka šťastnej zhode okolností. Aj po požiari v polovice 19. storočia, zachoval sa tehlový štít budovy, kapsy po trámoch podláh neboli prázdne, ostal otlačok konštrukcie krovu. Zachovali sa všetky vstupné a okenné otvory, teleso komína takmer po atiku a tiež otvor na prikladanie do kachlí na prvom poschodí, po ktorých sa dokonca zachoval obrys v omietke v kúte miestnosti. A tak máme aj nové kachle, pričom motív vzoru na kachliciach vychádza z archeológie hradu.
Nič sa nemuselo vymýšľať či dedukovať. Sklon a tvar strechy, veľkosť okien, výška budovy, rozmery kachieľ a podobne. Dendrológia zbytkov v kapsách pomenovala použité drevo nosných systémov. Myslím, že hospodárska budova je veľmi verne vrátená do svojej pôvodnej podoby. (S výnimkou vstupov do nadzemných podlaží objektu, lepšie povedané, v prístupoch k nim).
Dúfam, že sa podarí nanovo postaviť vstupnú vežu, ktorej roh a veľké časti priľahlých fasád sa zrútili na jar v roku 2004. Ale iba do stavu v akom bola predtým, čiže bez strechy. Naopak, o priznanej streche sa uvažuje nad románskou kaplnkou. Tá si to zaslúži. Po celkovej stabilizácii kaplnky a priestorov nad ňou by sa mohli odkryť zvyšky gotických fresiek. Akurát včera či predvčerom som sa dozvedel, že na omietky v kaplnke sa bol pozrieť reštaurátor a ešte tento rok sa na nich začne zrejme pracovať.
A možno sa priznanej strechy dočká aj renesančný palác, ale to je už uvažovanie o desaťročiach. Zatiaľ sa nad skrytou strechou paláca, na jeho severnom múre, zachraňuje posledný zo štyroch oblúkov, ktorý si zachoval celý rádius svojho polkruhu. Síce štrbavo, ale zachoval a je veľmi dôležité túto skutočnosť podchytiť. Najprv výdrevou, potom kameňom a maltou. Jednak pre záchranu samotnú a jednak preto, že len potom, ak bude zhoda, je na čom stavať a dá sa pokračovať ďalej. No roboty a roboty na takom hrade.
Takto som sa flákal po lese, rozmýšľal o hrade, až som ho pomedzi stromy zrazu zbadal. Uvedomil som si, že cez zelenú, rozochvenú clonu lístia a ihličia, nebodajú do očí len biele skaly, ale aj múry z tých skál postavené. Na tú diaľku to dokonale splývalo. Bol som od neho asi poldruha kilometra, trochu vyššie ako on, teda niečo cez 600 metrov nad morom. Do najvyššieho bodu Malých Zrubísk to bolo minimálne 200 metrov a tak som začal zostupovať dole. Skôr či neskôr narazím na lesnú cestu a vrátim sa pod hrad do miest, kde som na ňu zliezol. Potom si vyzdvihnem večeru a rozhodnem sa kade hore. Napokon stúpam bez večere tou istou strminou, ako som pred šiestimi hodinami zbehol dole. Úplne vyšťavený a hladný, prichádzam o druhej akurát na obed, ale inak, bolo to zlé načasovanie.
V sobotu ráno som bol zase prvý hore, ako skoro vždy. Všetci ešte spali. Sedel som s kávou na nádvorí, kŕmil zatúlaného holuba slnečnicovými semienkami, keď na hrad prišli prví turisti. Sympatický pár niečo po tridsiatke, mi v krátkom rozhovore prezradil, aké majú na dnešok plány. Mierili na Rokoš a chceli ísť ponad Malé Zrubiská. Tak som im porozprával o včerajšku a oni sa mi priznali, že ako ja, preferujú takéto, málo prechodené zákutia. Príjemný rozhovor s milými ľuďmi. A neskôr popoludní, keď som čapoval pivo turistom, ktorých už bol plný hrad, jeden starší pán mi povedal, že som rozhodne mal ísť ďalej. Niekde tam, možno len kúsok od miest kam som došiel, je skupina asi 400 ročných tisov a že je teda škoda, že som ich nevidel. Takže tak, hádam to nabudúce načasujem lepšie. Hádam ešte tento rok. Potom porozprávam. Ako som ale vyrozumel z obidvoch rozhovorov, reč bola o trase po značenom aj neznačenom hrebeni. Nie naverímboha, bezcieľne hore mojou dolinou. Hore až do miest, kde sa v predlanskom listí stráca tá cesta, po ktorej je zážitkom chodiť a ešte väčším z nej zísť.
