Väčšina vlažného kresťanstva prijala s pochopením obmedzenie stretávania pri bohoslužbách - veď aj zdravý rozum nám to vraví...
Avšak...
Po mnohých rokoch sa treba zamyslieť, na čom je postavená kresťanská vierouka, aký je vzťah kresťana k Bohu a aký je vzťah kresťana k štátu. Ako je to vlastne?
Trochu retrospektívy
Kresťanstvo je vieroučný systém determinovaný Bibliou, avšak dodnes nie je nijako presne vymedzené čo z biblie je platné a čo záväzné, lebo v čase pohody to nie je potrebné a v čase krízy už nie je čas to rozoberať. Takže v čase pohody nikoho nenapadne uvažovať, ktoré starozákonné predpisy majú platnosť aj v novozmluvnej dobe. Ibaže ...
V starozákonnej dobe židia zachovávali každý siedmy deň šabat a mali presné inštrukcie ako. Počas šabatu nesmeli vykonávať prácu, ale mali predovšetkým oddychovať rozjímaním o Bohu. Tak zachovávali šabat v rodinnom kruhu, ale po vybudovaní chrámu nastal problém. Tí, ktorí bývali na skok od chrámu chodili do chrámu. Ale tí, čo boli ďaleko, aj naďalej zachovávali šabat v rodinnom kruhu. No a problémom boli tí strední. Bolo treba určiť, z akej vzdialenosti smú ľudia prísť do chrámu, aby tá chôdza nebola prácou.
A tu už bolo nariadenie rýdzo ľudské a nemalo nič spoločné s uctievaním Boha.
Po tom sa vysypalo plné vrece ďalších nariadení typu - koľko klincov smie byť v topánke, aby ich váha pri kráčaní nebola prácou... Jedni to pokorne prijali, ale iní začali stavať chrámové „pobočky“ - synagogy - v každej väčšej obci, aby sa tam dalo dôjsť „bez konania práce“. A tak sa postupne začalo meniť celodenné zachovávanie šabatu - pracovného pokoja s Bohom - na odbavovanie náboženského rítu na vybraných miestach. Zachovávanie šabatu sa zmenilo na bohoslužbu.
Príchod Ježiša odstránil všetky ľudské nariadenia, ale boj s tradíciou bol ťažký. A tak novozmluvný ľud sa schádzal aj v chráme, ale aj po domoch.
A každodenne zotrvávajúc jednomyseľne v chráme a lámuc chlieb po domoch brali pokrm v plesaní a v prostote srdca,chválili Boha a mali milosť u všetkého ľudu. A Pán pridával cirkvi zachránených každý deň.{Sk 2:46-47}
Ibaže novozmluvný ľud tvorili dva typy kresťanov. Tí, ktorí boli geneticky Židia a tí, ktorí pochádzali z okolitých pohanských etník. Pohanokresťania to mali ľahké - stačilo sa zriecť všetkých bôžikov z ich polyteistického života a prijať Ježiša. Ale židokresťania mali ešte dlho problémy, lebo Boh Jehova bol ten istý, len nevedeli, kam zaradiť Ježiša a čo z judaizmu platí a čo nie.
Židia, zachovávajúci starozákonné učenie - judaizmus - považovali kresťanov za nebezpečnú sektu a ich vieroučné písomne rozširované materiály považovali za škodlivé. V snahe „urobiť poriadok“ v písomnej zostave vierouky, zvolali asi v roku 90 synodu do Jamnie a tam sa dohodlo, ktoré náboženské knihy patria do hebrejského kánonu. Touto kanonizáciou sa judaizmus výrazne odlíšil od kresťanstva. Ale aj kresťania sa snažili odlíšiť od judaizmu a tak sa začali vzpierať bohoslužobným stretávkam, ktoré sa konali v tom istom čase ako stretávania židov. Bol to dlhodobý proces, ale jeho výsledkom bolo to, že už nešlo o celodenné zachovávanie šabatu každý siedmy deň, ale „len“ o bohoslužby. Už nešlo o stretávanie s Bohom v pietnom rozjímaní, ale len o termín stretávok. Takže nahradenie termínu bohoslužieb siedmeho dňa bohoslužbami prvého dňa v týždni bol už len malým recesným krôčikom.
Čiže prvý recesný krok bolo nahradenie šabatu bohoslužbou a druhý recesný krok zámena siedmeho dňa za prvý deň v týždni.
Tu stojí otázka, na čo je dobrý tento historický rámec. Nuž dôvodom je práve súčasné uvažovanie, či má kresťan poslúchnuť nariadenie štátu a vzdať sa (na predpísaný čas) bohoslužobných stretávaní.
Čo je od Boha
(https://orthodox.sk/vyhlasenie-v-suvislosti-s-epidemiou-koronavirusu)
Keď som čítal vyhlásenie predstaviteľov Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, že odmieta rozhodnutie predstaviteľov štátu o karanténe, v prvom momente som si v dojatí spomenul na Petrove slová :
A Peter odpovedal i apoštolovia a riekli: Viac treba poslúchať Boha ako ľudí. {Sk 5:29}
A predchla ma úcta k tejto cirkvi, ktorá dokázala podržať na prvom mieste veci Božie aj navzdor autorite štátu. Ale vzápätí ma oslovilo to Božie slovo „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí“ a uvedomil som si, že predovšetkým veriaci v Pravoslávnej cirkvi potrebujú „Viac poslúchať Boha ako ľudí“ ! Lebo Pán Boh nikde nenariadil bozkávať sväté ikony, a Pán Ježiš nepodával pri poslednej večeri víno učeníkom tou istou lyžičkou...
A vďaka tomuto zamysleniu som si uvedomil, že ostatné cirkvi a denominácie sa síce nevzpriečili zákazu stretávania, ale to je dobre, lebo
kresťanstvo nie je stretávanie raz do týždňa na dve hodiny!
Kresťanstvo je oslavovanie Boha v mene Ježiš celý týždeň a celý život tu v časnosti. Také kresťanstvo stojí na pevnom základe, že
Žiť - to je pre mňa Kristus, a umrieť to je zisk. {Flp 1:21}
