Chodník tvorilo mnoho malých kamenných dlaždíc. Na celej ulici bol takmer dokonale rovný, len pred tým zvláštnym domom sa dvíhal a tvoril akýsi kopec. Zastali sme priamo pred kopcom a počúvali výklad sprievodkyne.
„Tak toto je Hunderwasserhaus, snáď najznámejšie a najkontroverznejšie dielo architekta menom Friedrich Stowasser," hovorila ukazujúc na dom. „Tento architekt sa narodil tu, vo Viedni v roku 1928. Neskôr si zmenil svoje priezvisko na Hundertwasser vychádzajúc z prekladu slova hundert do slovanských jazykov na slovo sto. Tento dom bol preto nazvaný jednoducho - Hundertwasserhaus. Keď sa zadívate na dom, prvé čo si určite všimnete je jeho tvar. Na dome okrem okien nie je jediná rovná čiara! Pán Hundertwasser sa dokonca raz vyjadril, že rovná čiara vedie k zatrateniu ľudstva!"
Hľadel som na dom. Tvorilo ho niekoľko bytov rozdielnych veľkostí oddelených krivolakými čiarami z lesklých dlaždičiek. „Ako nejaká obrovská skladačka," napadlo mi. Každý byt mal fasádu inej farby a rôzny počet okien. No nech som akokoľvek trápil svoje mozgové závity, nepodarilo sa mi v tom zmätku nájsť žiadny rozumný systém.
Začal som skúmať vrchnú časť domu, kde ma čakalo ďalšie prekvapenie. Myslel som si, že ma klame zrak. Zo strechy domu predsa nemôžu vyrastať stromy.
Sprievodkyňa pokračovala vo výklade: „Jednou zo zvláštností domu je jeho terasa. Dom totiž nemá strechu, lež terasu, na ktorej rastú skutočné živé stromy. Najkrajšie je to na jar, vtedy je celý zelený."
„Takže skutočne vidím dobre," usmial som sa v duchu.
„A kde je vchod?" spýtala sa spolužiačka.
„Vchod? Len sa lepšie pozrite, vchod je predsa oproti nám!" odpovedala sprievodkyňa pobavene.
Pozeral som na dom ponad ten divný dláždený kopec. Až vtedy som si všimol, že za kopcom sa dom nedotýka zeme, no je zvláštne preliačený dovnútra. Preliačina bola podopretá stĺpikmi krikľavej farby a napravo sa vynímali drevené dvere - vchod do domu.
„Tak čo deti, páči sa vám? Kto z vás by tu chcel bývať?" opýtala sa so záujmom profesorka.
„Ja určite nie! V žiadnom prípade! Ani keby ste mi za to zaplatili!" vykríkol pohŕdavo spolužiak.
„A prečo nie? Podľa mňa je to tu super, ja by som tu pokojne býval..." vyhlásil som uškŕňajúc sa.
